Nebe vo viere (1. časť)

Blah. Alžbeta od Najsvätejšej Trojice

Prvý deň

1. „Otče, chcem, aby ti, ktorých si mi dal, boli tu so mnou, aby videli slávu, ktorú si mi dal, pretože si ma miloval ešte pred stvorením sveta.“¹ Taká je posledná vôľa Kristova, jeho posledná prosba pred návratom k Otcovi. Chce, aby sme aj my boli tam, kde je On, nielen na večnosti, ale už v čase, ktorý je započatou večnosťou, ktorá stále postupuje. Aby sme uskutočnili Jeho božské priano, je teda dôležité vedieť, kde s Ním máme žiť. „Miesto, kde je skryt Syn Boží, je lono Otca,² čo je božská bytnosť, jež je cudzia všetkým smrteľným očiam a skrytá každej ľudskej mysli,“³ čo prinútilo Izaiáša povedať:⁴ „Ty si naozaj Boh skrytý.“⁵ A predsa je Jeho vôľou, aby sme zostávali v Ňom, aby sme boli tam, kde je On, v jednote lásky, aby sme boli takpovediac Jeho vlastným tieňom.
   „Skrze krst,“ hovorí sv. Pavel, „sme boli naroubovaní na Ježiša Krista.“⁶ A ešte: „Boh nás uviedol na nebeský trón v Kristovi Ježišovi, aby sa nadchádzajúcim veku preukázalo, ako je nesmierne bohatstvo jeho milosti.“⁷ A ďalej: „Nie ste už teda cudzincami a prisťahovalcami, máte právo Božieho ľudu a patríte k Božej rodine.“⁸ Trojica, to je náš príbytok, náš „domov“, otcovský dom, z ktorého nemáme nikdy odísť. Majster to jedného dňa povedal: „Otrok neostáva v dome navždy; navždy ostáva syn“ (sv. Ján).⁹
2. „Zostaňte vo mne.“¹⁰ Tento príkaz nám dáva Božie Slovo, vyjadruje túto vôľu. Zostaňte vo mne, nielen na niekoľko okamihov, niekoľko hodín, ktoré pominú, ale zostaňte ... neustále, bez prestania. Zostaňte vo mne, modlite sa vo mne, klaňte sa vo mne, milujte vo mne, trpte vo mne, pracujte, jednej vo mne. Zostaňte vo mne a tak pristupujte ku každému a ku všetkému; prenikajte stále ďalej do tejto hĺbky. Oprávdu, toto je tá „samota, kam Boh chce prilákať dušu, aby k nej hovoril,“ ako o tom spieval prorok.¹¹
   Ale aby sme toto tajomné slovo počuli, nemôžeme sa zastaviť na povrchu, je treba skrze usebranie vstupovať (eště) ďalej do Božieho Bytia. „Bežím svoj závod,“ tak zvolal sv. Pavel,¹² tak musíme i my každý deň zostupovať touto cestou do Propasti, ktorou je Boh; nechajme sa viesť po tomto svahu s dôverou plnou lásky. „Propast volá propast.“¹³ Tam v hĺbke nastane zrážka s Bohom, tam sa propasť našej ničoty, našej ubohosti ocitne tvárou v tvár Propasti milosrdenstva, veľkosti Božej. Tam nájdeme silu zomrieť sami sebe a tam, strácajúc vlastnú podobu, budeme premámení v lásku. „Šťastní, kto zostávajú v Pánovi!“¹⁴

Druhý deň

1. „Božie kráľovstvo je vo vás.“¹⁵ Včera nás Boh zval, aby sme „zostávali v Ňom,“ žili svojou dušou v Jeho dedičstve slávy,¹⁶ a teraz nám zjavuje, že nemusíme vyjsť zo seba, aby sme Ho našli. „Kráľovstvo Božie je vnútri.“ Svätý Ján od Kríža hovorí, že Boh sa dáva duši „v podstate duše, kam nemôže zasiahnuť ani svet, ani zlý duch,“¹⁷ a vtedy „všetky jej hnutia sa zbožstia, a hoci sú od Boha, sú tiež jej, pretože náš Pán ich utvára v nej a s ňou.“¹⁸
   Tentýž svätec tiež hovorí, že „Boh je stredom duše. Keď duša celou ‚svojou‘ silou dokonale pozná Boha, zamiluje si Ho a plne sa z Neho teší, potom je v najhlbšom strede, ktorého môže v Bohu dosiahnuť.“ Predtým než tam dospeje, je už duša „v Bohu, ktorý je jej stredom,“ ale nie je ešte v Jeho najhlbšom strede, pretože ešte môže ísť ďalej. Pretože je to láska, ktorá spája dušu s Bohom, potom čím je táto láska intenzívnejšia, tým hlbšie je duša v Bohu a noří sa do Neho; keď „vlastní jediný stupeň lásky, už je v Jeho strede,“ ale keď táto láska dosiahne svoju dokonalosť, duša prenikne do Jeho najhlbšieho stredu. Tam bude premenená, až sa stane veľmi podobnou Bohu.¹⁹ Na túto dušu, ktorá žije vnútri, sa môžu vzťahovať slová otca Lacordaira k sv. Márii Magdaléne: „Neptejte se na Mistra nikoho na zemi, nikoho v nebi, neboť On je vaše duše, a vaše duše je On.“
2. „Rýchlo zostúp, pretože dnes budem jesť vo tvojom dome.“²⁰ Majster toto slovo, ktoré jedného dňa adresoval Zacheovi, našej duši neustále opakuje. „Rýchlo zostúp.“ Ale kam máme zostúpiť podľa jeho priano, nie inam ako hlboko do našej vnútornej propasti? Tento skutek nie je „vonkajším oddelením od vonkajších vecí,“²¹ ale „samotou ducha,“ zbavením sa všetkého, čo nie je Boh.
   „Nakolko má naša vôľa choutky cudzích spojení s Bohom, fantázia súhlasu i odmietnutia, zostávame v stave detstva, nekráčame obrovskými krokmi v láske, pretože oheň ešte nespálil všetky prímesi, zlato nie je čisté, stále sa ešte hľadáme, Boh nestrávil naše nepriateľstvo k Nemu. Ale až varenie v kotli spálí všetku neřestnú lásku, každú neřestnú bolesť, každú neřestnú obavu, vtedy „bude láska dokonalá a zlatý prsteň nášho zasnúbenia bude väčší než nebo a zem. Toto je tajomná komnata, kam Láska ukrýva svoje vyvolené, táto láska nás vedie oklikami a stezkami, ktoré pozná len ona sama, a vedie nás bez návratu, už sa touž cestou nevrátíme.“²²

Trí deň

1. „Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje príkázania, a môj Otec ho bude milovať a prídeme k nemu a urobíme si v ňom svoj príbytok.“²³
   Tu nám Majster znovu vyjadruje svoju túžbu prebývať v nás. „Ak ma niekto miluje!“ Láska, tá Ho priťahuje, tá privádza Boha až k Jeho stvoreniu, nie láska citová, ale tá láska „silná ako smrť, ktorú veľké vody nezaplavia…“²⁴ „Pretože milujem Otca,“²⁵ „stále konám, čo sa Mu páči.“²⁶ Tak hovoril svätý Majster, a každá duša, ktorá chce žiť v kontakte s Ním, musí žiť z tejto vety. To, čo sa páči Bohu, má byť jej pokrmom, jej denným chlebom; k obrazu svojho milovaného Krista sa má nechať obetovať skrze každú Otcu vôľu; každá príhoda, každá udalosť, každé utrpenie i každá radosť je sviatosť, ktorú jej dáva Boh, a tak už nerobí medzi týmito vecami rozdiel, prekračuje ich, prekonáva ich, aby spočinula nad tým všetkým, u samotného svojho Majstra; vyzdvihuje Jej vysoko „na horu svojho srdca,“ áno, „nad Jeho dary, Jeho útěchy, nad něžnosti, ktoré od Neho prichádzajú.“²⁷ „Vlastnosťou lásky je nikdy nehľadať seba, nič nenechávať pre seba, ale všetko darovať tomu, ktorého miluje.“ „Šťastná je duša, ktorá miluje“ v pravde, „Pán sa stal zajatcom jej lásky.“²⁸
2. „Zomreli ste a váš život je skrytý v Bohu s Kristom Ježišom.“²⁹ Tu nám sv. Pavel dáva svetlo, aby nám posvietil na cestu propastí. „Zomreli ste!“ A čo to znamená, nie inak, že duša, ktorá usiluje o život v kontakte s Bohom „v nedobytné pevnosti svätého usebrania,“ má byť „oddelená, zbavená, vzdialená od všetkých vec퓳⁰ (čo sa týka ducha). Táto duša „nachádza v sebe samom prostý svah lásky, po ktorom mieri k Bohu, navzdory tvorom, je nepremožiteľná vo veciach, ktoré pomíjajú, pretože ona prechádza nad nimi a mieri k Bohu.“³¹
   „Quotidie morior.“„Každodenne umieram,“³² umenšuji sa,³³ každý deň sa zriekam seba, aby vo mne rástol a bol oslávený Kristus, „prebývam“ „malučká“ „v hĺbke svojej ubohosti,“ vidím „svoju ničotu, svoju ubohosť, svoju bezmoc, vidím, že nie som schopná pokroku, vytrvalosti, vidím množstvo svojich nepochopení, svojich nedostatkov, vidím sa vo svojej nehodnosti,“ „padám na kolená vo svojej ubohosti, uznávam svoju tiesňu, rozprestieram ju pred milosrdenstvom“³⁴ svojho Majstra. „Každodenne umieram,“ vkladám radosť svojej duše (nie v pocitoch, ale vo vôli) do všetkého, čo ma môže zničiť, ponížiť, čo musím obetovať, pretože chcem urobiť priestor pre svojho Pána. Nežijem už ja, ale On žije vo mne:³⁵ nechcem „už žiť svojím vlastným životom, ale byť premámená v Ježiša Krista, aby môj život bol viac božský než ľudský“ a aby Otec, keď sa nade mnou skloní, mohol vo mne rozpoznať obraz svojho milovaného Syna, v ktorom má zaľúbenie.³⁶

Štvrtý deň

1. „Deus ignis consumens.“ Náš Boh, napísal sv. Pavel, je spaľujúci oheň,³⁷ to znamená „oheň lásky,“ ktorý ničí, ktorý „premieňa v seba všetko, čoho sa dotkne.“³⁸ „Slastí božského vzplanutia sa v nás obnovujú činnosťou, ktorá sa nikdy neunaví, je to vzplanutie lásky vo vzájomnom a večnom zaľúbení. Je to obnova, ktorá sa uskutočňuje v každom okamihu v poute lásky.“³⁹ Niektoré duše „si zvolili tento azyl, aby v ňom večne spočinuli, a toto je ticho, v ktorom sú akoby stratené.“ „Vyslobodené zo svojho väzenia plávajú sa na oceáne Božstva, aniž by im nejaké stvorenie mohlo prekážať či vadiť.“⁴⁰ Pre tieto duše sa stáva tá mystická smrť, o ktorej hovoril včera sv. Pavel, tak prostou, tak sladkou! Myslí omnoho menej na námahu destrukcie a zbavovania sa seba, ktorá im ešte zostáva, než na ponorenie do výhně Lásky, ktorá v nich horí a ktorá nie je nič iné než Duch Svätý, sama Láska, ktorý je v Najsvätejšej Trojici pútom Otca a jeho Slova. Ony „do Neho vstupujú živou vierou a prosté, pokojné“, „sú jím unášané nad veci, nad dojmy a pocity“ do „posvätnej temnoty“ a sú „premenené v obraz“ Boží. Podľa výrazu sv. Jána žijú vo „spoločenstve“⁴¹ so tromi klaňažnými Osobami, ich život je „spoločný,“ a to je ten „kontemplatívny život,“ tá kontemplácia, ktorá vedie k „vlastneniu.“ „Toto prosté vlastnenie je večným životom zakúšaným v bezednom priestore. Tam nad rozumom nás čaká hlboký kľud božskej nehybnosti.“⁴²
2. „Prišiel som vrhnúť na zem oheň a ako si prajem, aby už vzplanul!“⁴³ Sám Majster nám vyjadruje svoju túžbu vidieť horieť oheň lásky. V skutočnosti všetky naše diela, naše námahy nie sú pred Ním nič. Nemôžeme Mu nič dať, ani uspokojiť Jeho jedinú túžbu, ktorou je obnoviť dôstojnosť našej duše. Nič sa Mu nepáči tak ako vidieť ju „rásť.“ A nič ju nemôže pozdvihnúť viac, než keď sa stane určitým spôsobom rovná Bohu. To preto od nej vyžaduje poplatok jej lásky, pretože vlastnosťou lásky je učiniť rovnocenným, ako len to možno, toho, kto miluje, tomu, kto je milovaný. Duša, ktorá vlastní túto lásku, sa zdá na rovnakej úrovni s Ježišom Kristom, pretože ich vzájomná náklonnosť činí medzi nimi všetko spoločné. „Nazval som vás priateľmi, pretože som vám zjavili všetko, čo som počul u Otca.“⁴⁴
   Ale aby dosiahla k tejto láske, musela sa duša predtým „celá vydať,“ jej „vôľa sa musí pomaly stratiť v Božej vôli,“ aby jej „sklony,“ jej „schopnosti“ už fungovali len v tejto láske a pre túto lásku. Všetko robím z lásky, všetko trpím z lásky, taký je zmysel toho, čo spieval David. „Tebe zachovám svoju silu.“⁴⁵ Vtedy dušu láska tak naplňuje, pohlcuje a chráni, že všade nachádza tajomstvo ďalšieho rastu v láske, dokonca aj vo vzťahoch, ktoré má s týmto svetom, uprostred starostí života môže právom povedať: „Mojím jediným zamestnaním je milovať!“⁴⁶

Piaty deň

1. „Hľa, stojím pre dverami a klopem; zaslechne-li kdo můj hlas a otevře mi, vejdu k němu a budu s ním večerať a on so mnou.“⁴⁷ Šťastné uši duše dosť bdelé, dosť usebrané, aby uslyšela tento hlas Božieho Slova, šťastné tiež oči tejto duše, ktorá vo svetle živej a hlbokej viery môže byť pri „príchode“ Majstra do jeho dôverného svätyne. Ale aký je tento príchod? „Sú to nekonečné zástupy, sláva bez konca.“ Kristus „prichádza so svojimi pokladmi, ale v tajomstve Božej rýchlosti, prichádza znova a znova, stále ako prvýkrát, ako by ešte nikdy neprichádzal, pretože Jeho príchod, nezávislý na čase, spočíva vo večnom ‚teraz‘ a večná túžba večne obnovuje radosť z Jeho príchodu. Slastí, ktoré prináša, sú nekonečné, pretože sú Jím samým.“ „Schopnosť duše, rozradostnenej príchodom Majstra, sa zdá vychádzať z nej samej a prechádzať cez múry v Nekonečnosti Toho, ktorý prichádza, a dochádza k tomuto javu: to Boh v našom nitre prijíma Boha prichádzajúceho k nám a Boh kontempluje Boha! Boh, v ktorom spočíva blaženosť.“⁴⁸
2. „Kto je moje telo a pije moju krv, zostáva vo mne a ja v ňom.“⁴⁹ „Prvé znamenie lásky je, že Ježiš nám dal svoje telo k jedlu, svoju krv k pitiu.“ „Vlastnosťou lásky je stále dávať a stále prijímať. Láska Kristova je štedrá. Všetko, čo má, všetko, čo je, dáva, všetko, čo máme, všetko, čo sme, nám berie. Žiada viac, než sme sami od seba schopní dať. Má obrovský hlad, ktorý nás chce naprosto stráviť. Vstupuje až do morku našich kostí, a s čím väčšou láskou Mu to dovolujeme, s tým väčšou plnosťou Ho vychutnávame.“ „On vie, že sme chudobní, ale vôbec to neberie do úvahy a nič nám neodpúšťa. On sa sám stáva v nás svojim chlebom, najprv ale spálí vo svojej láske neřestí, chyby a hriechy. Potom, keď vidí, že sme čistí, prilieta ako sup, ktorý chce všetko pozrieť. Chce stráviť náš život, aby ho premenil na svoj, ten náš plný neřestí, Jeho plný milosti a slávy, pripravený pre nás, len keby sme sa vzdali seba. Keby sme mali dosť dobré oči, aby sme videli tú nenasytnú lačnosť Krista, ktorý hladoví po našej spáse, žiadne úsilie by nám nezabránilo prchnúť priamo do jeho otvorených úst.“ Vyzerá to „absurdne, ale tí, čo milujú, pochopia.“ Keď prijmeme Krista „s vnútornou oddanosťou, Jeho horúca krv plná slávy prúdi do našich žíl a v nás sa vznieti oheň; získavame podobnosť Jeho ctnostiam, a On žije v nás a my žijeme v Ňom, On nám dáva svoju dušu s plnosťou milosti, skrze niž duša vytrvá v láske a chvále Otca!“ „Láska svoj objekt privádza k sebe, privádzame k sebe Ježiša, Ježiš privádza k sebe nás. Vtedy uchvátení mimo seba v nitre lásky, mierieme k Bohu, ideme Mu v ústrety, v ústrety Duchu Svatému, ktorý je Jeho láskou, a táto láska nás spaluje, stravuje a priťahuje k jednote, kde nás čaká blaženosť.“ „Toto mal na mysli Ježiš Kristus, keď hovoril: „Toužebně jsem si přál jíst s vámi velikonočního beránka.“⁵⁰

Šiesty deň

1. „Je treba viery, aby sa človek mohol priblížiť Bohu.“⁵¹ To nám hovorí sv. Pavel, i toto: „Veriť Bohu znamená spoľahnúť sa na to, v čo dúfame, a byť si istí tým, čo nevidíme.“⁵² To znamená, že „viera nám dáva takú istotu budúcich dober, že sa skrze ňu v našej duši rodí a trvajú, keď sa z nich ešte neradujeme.“⁵³ Svätý Ján od Kríža hovorí, že nám „viera slúži za nohy, aby sme mohli ísť k Bohu,“ a ešte, „že je vlastnením v temnom stave.“⁵⁴ To ona „sama nám môže dať opravdové svetlo o Tom, ktorého milujeme, a naša duša si ju musí zvoliť ako prostriedok k dosiahnutiu blaženého spojenia.“⁵⁵ „To ona nás vrhá do vnútornej záplavy duchovných dober.“ Ježiš Kristus v rozhovore so Samaritánkou hovoril o viere, keď sľúbil dať všetkým, ktorí v Neho uveria, „prameň vody živé, ktorý tryská do života večného.“⁵⁶ A tak nám viera vydáva Boha už v tomto živote, zahaleného síce závojom, ktorým Jej zakrýva, ale predsa samotného Boha. „Až príde to, čo je dokonalé,“ to znamená jasné videnie, „to, čo je nedokonalé,“ inými slovami poznanie dané vierou, „získa všetku svoju dokonalosť.“⁵⁷
   „My sme poznali lásku, ktorú má Boh k nám, a uverili sme.“⁵⁸ V tom je veľký úkon našej viery, to je prostriedok, ako dať nášmu Bohu lásku za lásku, to je „skryté tajomstvo“⁵⁹ v Otcom srdci, o ktorom hovorí sv. Pavel, ktoré nakoniec pronikneme, a celá naša duša sa zachveje radosťou.“ Až uverí tejto „príliš veľkej láske,“⁶⁰ ktorú k nej Boh má, možno o nej povedať to, čo je povedané o Mojžišovi: „Bol pevný,⁶¹ ako by videl Neviditeľného.“⁶² Duša už nelpí na náklonnostiach a pocitoch, málo jej záleží na tom, či cíti Božiu prítomnosť, alebo nie, málo jej záleží na tom, či jej (Boh) zosiela radosť, alebo utrpenie; ona proste verí v jeho lásku. Čím viac je skúšaná, tým viac jej viera rastie, pretože musí prekročiť všetky prekážky, aby mohla spočinúť v lôžku Nekonečnej Lásky, ktorá predsa koná len skutky lásky. A tejto duši, bdeloj vo viere,⁶³ môže povedať hlas jej Majstra vo skrytej dôvernosti to slovo, ktoré kedysi povedal Marie Magdaléne: „Jdi v pokoji, tvá víra tě zachránila.“⁶⁴
2. „Je-li tedy tvé oko čisté, celé tvé tělo bude mít světlo.“⁶⁵ Čo je týmto čistým, prostým okom, o ňomž hovorí Majster, nie iné, než ona prostota úmyslu, ktorá „sjednocuje všetky roztroušené sily duše a spája ducha so samým Bohom? To je prostota, ktorá vzdáva Bohu česť a chválu, to ona Mu ponúka cnosti. Potom prenikajúc a prekračujúc sama seba, prekračujúc a prenikajúc všetky stvorenia, nachádza Boha vo svojich hlbinách. Ona je počiatkom a koncom všetkých cností, ich nádherou a slávou. Prostým úmyslom nazývam to, čo mieri len k Bohu, to, čo vzťahuje všetky veci k Bohu.“ „To ona umisťuje človeka do Božej prítomnosti, to ona mu dáva svetlo a odvahu, to ona ho vyprazdňuje a oslobodzuje od každej obavy, dnes i v deň súdu.“ „Ona je vnútorným svahom⁶⁶ a základom každého duchovného života.“ „Udupáva zlú prirodzenosť, dáva pokoj, navozuje ticho namiesto hlukov márnosti, ktoré sa v nás objavujú.“ „To ona hodinu čo hodinu zväčšuje našu podobnosť Bohu. A potom nade všetkých prostredníkov je to zas ona, kto nás uvedie do hlbiny, kde prebýva Boh, a dá nám hlboký odpočinok. Dedičstvo, ktoré nám pripravila večnosť, nám odovzdá prostota. Všetok život ducha, všetka jeho cnosť spočíva spolu s podobnosťou Bohu v prostote, a jeho najvyšší odpočinok sa odohráva na výšinách prostoty.“ „A podľa miery svojej lásky každý duch hľadá Boha s väčšou či menšou hĺbkou vo svojej vlastnej hlbine.“ „Prostá duša sa pozdvihuje skrze svoj vnútorný pohľad, vracia sa do seba a kontempluje vo vlastnej hĺbke svätostánok, kde sa jej dotkla Najsvätejšia Trojica.“ Tak prenikla do svojej hlbiny, „až ku svojmu základu, ktorý je bránou večného života.“⁶⁷

Z francúzštiny preložila a úvodný odstavec napísala Alžbeta Graubnerová.