Rodičia svätej Terezky od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre
Sr. Milada od Spasiteľa sveta, OCD
K tomu, aby Terezka dosiahla plnosti a dokonalosti bytia, nepotrebovala zvláštnych zjavení alebo vytrhnutia (srov. AS 161).1 Významné pre jej náboženské myslenie bolo naopak to, čo poznala prirodzenou skúsenosťou. Terezka všetky veci rozprávali o Bohu a všetky ju k nemu viedli. Měla znamenitý pozorovací talent, vo všetkom videla podobenstvá. Každodenná realita bola pre ňu symbolickou odpoveďou Otca na jej očakávania, v nej hľadala duchovné poučenie o svojej osobe a o svojom živote. Vzťahy i prosté príhody, ktoré ju postretli, potom často stupňovala do nekonečna. Takýmto spôsobom hľadala Boha, jeho tvár.
V tomto ohľade na ňu najintenzívnejšie pôsobila láska otca a matky, tu najviac uplatňovala toto rozširovanie. Ak neskôr mohla povedať: „Pán Boh je nežnejší než matka,“ (AS 166) a „je tak sladké, nazývať dobrého Boha naším Otcom“ (CS 81), potom len vďaka tomu, že v nadprirodzenom svete uplatňovala to, čo nejakým spôsobom prežívala už prirodzene.
Preto sú mnohí autori presvedčení, že za učenie duchovného detstva vďačíme do značnej miery Ludvikovi a Zélii Martinovým. Im patrí vďaka za to, že žili svoje kresťanské povolanie tak verne a Terezke ukázali pravý obraz Boha, ktorý je viac než otec a matka.
Ak teda všeobecne platí pravidlo: keď chceme poznať druhého človeka, musíme sa oboznámiť s prostredím, v ktorom vyrastal, a s jeho rodičmi, tým skôr to platí u sv. Terezky z Lisieux.
Ludvik Martin
Ludvik Jozef Alois Stanislav Martin sa narodil v Bordeaux 22. 8. 1823 v rodine kapitána francúzskej armády Petra Františka Martina (1777–1865) a Marie Anny Fanie Boureau (1800–1883). Rodičia mali tri dcéry a dvoch synov, Ludvik bol prostriedny. Žiadny z jeho súrodencov sa nedožil staršieho veku.2 Keď mu bolo sedem rokov, presťahovali sa Martinovi do Alençonu. Ludvik vyrastal v zdravej kresťanskej, vojensky prísnej atmosfére. Vyučil sa hodinárstvu a zlatníctvu. Ako dvadsaťročný navštívil Bazilej, Bern a dlhší čas zostal v Štrasburgu, kde sa zdokonalil v remesle.
V roku 1845 na ceste po Švajčiarsku a južnej Francúzsku viditeľne prejavil, ako by si prial naplniť svoj život – navštívil kláštor na 2472 m vysokej hore sv. Bernarda, ktorý tam pre augustiniánske kanoniky založil v 11. storočí sv. Bernard z Aosty (Menthonu). Život tujších mníchov tvorila modlitba a služba blížnym – pútnikom a cestujúcim. Ludvik Martin bol však prevorom odmietnutý pre neznalosť latinčiny, ktorá bola nutná na štúdium filozofie a teológie. Po návrate domov sa síce začal učiť latinsky a grecky, ale ochorel a musel štúdium na dlhší čas prerušiť. Viděl v tom prst Boží, a tak sa po uzdravení svojho záměru vzdal.
Vrátil sa k hodinárskemu remeslu a kvôli nemu vykonal stáž v Paríži, ktorá sa predĺžila na tri roky. Pravidelne tam navštevoval kostol Panny Márie Víťaznej. V roku 1850 sa vrátil do Alençonu, osamostatnil sa od rodičov a otvoril si obchod s hodinami a šperkami v ulici Pont Neuf. Tento dom s prilehlou malou záhradou obýval neskôr aj so svojou ženou a deťmi až do r. 1871.
Jeho povaha
Niektorí autori charakterizujú Ludvika Martina trochu hanlivo ako idealistu, snílka, romantika, zádumčivého samotáre a ako človeka bez zmyslu pre každodennú realitu. I keby to tak bolo, je však isté (poznáme to aj z Terezkiného líčenia), že v rámci svojho temperamentu dosiahol obdivuhodnej ľudskej a mravnej zrelosti.
Rád a často cestoval, bol vnímavý pre krásu prírody a umenia. Po ňom Terezka zdedila vášeň pre rodný kraj, kvety a lúky, oblačnú oblohu, hviezdy a more. Jeho zvláštnou radosťou bolo chytať ryby. Na brehu rieky Arny trávil dlhé hodiny. Ešte pred svadbou sa mu naskytla príležitosť získať v blízkosti rieky pozemok zvaný Pavilon.3 Hneď ho kúpil. Tento pozemok hral v neskoršom živote rodiny Martinovej zvláštnu úlohu.4 Pán Martin ho vybavil podľa svojho vkusu. Istá šľachetná žena, slečna Felicita Baudouinová, ktorá mu pomohla zariadiť jeho hodinársky a zlatnícky obchod, mu darovala tiež sochu Panny Márie, zhotovenú podľa originálu známeho sochára Bourchandona.5 V záhrade Pavilonu dostala táto 90 cm vysoká socha čestné miesto.6
Miloval hudbu a pri rodinných oslavách rád spieval piesne alebo recitoval básne svojich obľúbených autorov. Vďaka svojej dobrej pamäti bol schopný rozprávať svojim dcéram spustu drobných príbehov a veselých anekdot. Dokázal napodobniť spev vtákov i gestá a intonáciu osôb, o ktorých hovoril. Terezka po ňom toto umenie napodobňovať prevzala, ale bohužiaľ jej nebol daný podobný nádherný hlas. Tatínek mal i výtvarné nadanie, ktoré tiež zdedili jeho dcéry – zvlášť Pavlína, Celina a Terezka. Na výletoch často vyzýval svoje deti, aby kreslili.7
Mal umeleckú dušu. Miloval svoje remeslo, ktoré vyžadovalo veľkú presnosť a sústredenie na nepatrné súčiastky. I svoje dcéry pomenoval nežnými prezývkami: Mária bola „diamant“, Pavlína „ušľachtilá perla“, Leonie bola „dobrou Leonie“, Celina „anjel strážny“, Terezka sa stala pre neho „kráľovničkou“, ktorej patria všetky poklady. Byť „kráľovnou“ znamenalo mať neobmedzenú moc nad jeho srdcom.
Pán Martin túžil po tichu a rád sa stahoval do samoty, aby meditoval. V Buissonnetoch si zriadil svetničku, pravú pustovňu, celu len na modlitbu, čítanie a zamýšľanie – vysoko v podkroví, kam nesmeli vstúpiť ani jeho dcéry, leda k duchovným rozhovorom a radám vo veciach svedomia. Po smrti svojej ženy si deň rozdelil po kláštornom vzore. Jeho priateľ, jezuita P. Pichon, o ňom hovoril, že ešte ako vdovec, otec deviatich detí, pôsobil dojmom v svete strateného mnícha. Bol veľmi citlivý – pri svojich denných návštevách Nejsvätejšej Sviatosti často plakával.
Do jeho 35 rokov tvorili náplň jeho života obchod, rybolov, návšteva kostola a práca v dobročinnom spolku. Na ženy nemyslel.
Zelie Martinová
Zelie Mária Guérinová sa narodila 23. 12. 1831 v Saint-Denis-sur-Sarthon tiež v dôstojníckej rodine. Manželia Izidor Guérin (1789–1868) a Luisa Jana Macéová (1804–1859) mali tri deti. Najstaršia bola Mária Luisa (1829), ktorá v 29 rokoch vstúpila do rádu Navštívenia v Le Mans (1858) ako sestra Mária Dositea,8 o dva roky mladšia bola Mária Zelie (1831) a o ďalších desať rokov mladší bol syn Izidor.
Keď bola Zelii dvanásť rokov, presťahovali sa do Alençonu. Jej detstvo nebolo príliš šťastné. Medzi siedmym a dvanástym rokom svojho veku bola stále chorá, trpela bolesťami hlavy. Ešte viac ju však trápil nedostatok lásky a nežnosti v rodine. Rodičia boli síce poctiví ľudia, mali zmysel pre povinnosť a zbožnosť, ale boli drsní. Pánovitost a mrzutost otca Guérina mimovoľne pôsobila aj na jej matku. Zelie prežívala hlboké duševné utrpenie. S podobnou útlocitnosťou a schopnosťou hlbokých citových prežitkov sa môžeme neskôr stretnúť aj u jej detí. Ona sa však vyvarovala chýb svojich rodičov.
O bolesti prežitéj v detstve sa zmienila v jednom liste bratovi: „Moje detstvo a mladosť bolo ponuré ako pohrebný rubáš, lebo ak teba matka rozmaznávala, ku mne, ako vieš, bola veľmi prísna; hoci bola tak dobrá, nevedela, ako sa mnou zaobchádzať, a ja som tým v hĺbke srdca veľmi trpela!“9
Brat Izidor mal u rodičov vždy prednosť, bol rozmaznávaný, predsa mu však Zelie po celý život zachovala celkom zvláštnu náklonnosť. Určité vyrovnanie nachádzala u sestry Márie Luisy, s ktorou si veľmi rozumela a ktorá sa stala jej dôvernicou. Obe začali navštevovať vyššiu školu sestier Nejsvätejšieho Srdca Ježišovho a Mariina (kdežto Izidor študoval gymnázium).
V škole u sestier sa Zelii dostalo veľmi dobrého literárneho vzdelania. Keď neskôr na školské roky spomínala, napísala: „Moje slohy boli tak dobré, že som za ne dostávala prvú cenu. Z 11 bolo 10 mojich slohov vždy najlepších. I v iných predmetoch som patrila k najlepším žiačkam vyšších tried.“10 Okrem toho tam veľmi prehĺbila i svoj náboženský život.
I ona túžila po zasvätení sa Bohu. Pri svojej činnej povahe chcela svoj život dať do služieb chorým a vstúpiť k vincencianom do nemocnice v Alençonu. Predstavená však po dlhšom rozhovore neodvolateľne prehlásila – zrejme kvôli jej slabému zdraviu – že vstup Zelie do kláštora sa neshoduje s Božou vôľou. Zelie na to odpovedala modlitbou: „(Ježiši,) ak nie som hodná byť Tvojou nevestou, tak chcem vstúpiť do manželstva, aby som splnila Tvoju svätú vôľu. Prosím Ťa, daruj mi mnoho detí a daj, aby sa Ti všetky zasvätili.“11 Tento úmysel ju viedol k sňatku. Prosí o kňaza, misionára, o svätca, ktorí by nahradili jej zasvätenie v reholi. „Vždy som si priala mať veľa detí, aby som ich vychovala pre nebo.“12 Deväťkrát – v celkom deviatich tehotenstvách – chovala túto nádej. U všetkých piatich jej detí, ktoré sa dožili dospelosti, došlo toto vytrvalé materské prianie svojho naplnenia, avšak až po jej smrti. Iba u svojej obľúbenej druhorodenej dcéry Pavlíny smela ešte vidieť a podporovať náklonnosť k rehoľnému životu.
Pretože pomery rodiny Guérinovej boli skromné, Zelie bola nútená začať si sama na seba zarábať. Modlila sa, na akú cestu sa dať, aby splnila vôľu Božiu. 8. decembra 1851 dostala vnuknutie, aby skúsila robiť alençonske krajky. Po celý život pokladala toto rozhodnutie za priame vnuknutie Matky Božej. Začala navštevovať odbornú krajkářsku školu a roku 1853 si v ulici sv. Blažeja už otvorila dielňu, v ktorej zaškoľovala svoje pracovníčky, kreslila im predlohy, prijímala objednávky a jednala so zákazníkmi. Pre svoju veľkú zručnosť a dobrý vkus mala veľa pohľadávok a rýchlo zarábala.
Na krajkářský kurz chodila i matka Ludvika Martina. Strela sa tam so Zelíou Guérinovou, bližšie ju spoznala a vážila si jej. Syn jej robil veľké starosti, bolelo ju, že je stále tak sám. A tak sa raz – náhodou? – Ludvik a Zelie stretli a poznali, že patria k sebe. Svadbu oslávili už tri mesiace po svojom zoznámení, 13. 7. 1858 o polnoci v kostole Panny Márie v Alençonu.13 Prítomní boli len najbližší príbuzní. Novomanželia sa nasťahovali do domu pána Martina v ulici Pont-Neuf. Vďaka svojmu pracovnému úsiliu nemali od začiatku ako manželia núdzu. Keď sa vzali, ich majetok činil dohromady 34 tisíc frankov,14 vlastnili dva domy a Pavilon.
Jej povaha
Zelie Martinová bola v mnohých smeroch silnejšou a vodcovskou polovicou ich manželstva. „Naša matka mala neobyčajne energický charakter a bola tak pevná v sebezápore, že na seba úplne zabúdala. Pracovala s veľkou odvahou, aby nám mohla dať starostlivé vychovanie.“15 Podobne ju charakterizovala sestra Dositea v liste bratovi do Lisieux: „Čo ma teší, je duch viery tejto ženy a jej skoro neuveriteľná a zázračná odvaha. Ako silná je táto žena! Nešťastie ju nedovede zničiť a šťastie ju neurobí pyšnou. Je to žena obdivuhodná!“16
Zelie bola dynamická, podnikavá žena, veľmi realistická, so zmyslom pre detail. Jej prevaha v praktických veciach bola taká veľká, že si obchod ponecháva aj pri veľkej domácnosti, deväť tehotenstvách, četných chorobách detí i pri všetkých starostiach a povinnostiach gazdinej. To nám dáva obraz veľmi činného a výkonného človeka. Jej pracovný deň mal skoro 18 hodín. Napriek tomu pre ňu všetko pozemské postupne strácalo hodnotu a priťažlivosť, na zemi jej zostala len láska k rodine. Nestala sa však preto apatickou, zostala vždy dobre naladená a láskavá. Mala veľké spoločenské kvality, bola inteligentná, dokázala sa veľmi dobre zdieľať. Zelie spájala život vzornej manželky, matky a zároveň úspešnej, neúnavnej obchodníčky do určitej miery so životom rehoľníčky, a to v pozoruhodnej a imponujúcej harmónii.
Bola veľkou pisateľkou korešpondencie. Nevieme, kedy si na písanie nachádzala čas, ale z rokov 1863–1877 sa nám zachovalo na 200 jej listov. Ukazuje sa v nich jej veľké literárne nadanie. Listy zmierňujú onen mocný dojem až strach, ktorý by na nás mohol padnúť z jej zdatnosti a energie. Promlouvá v nich veselá a úprimná, praktická žena, stojaca oboma nohami na zemi, vzdialená od pobožnůstkářství. Vysvítá z nich hlboká viera, vtip a pozorovací talent. Prejavuje sa ako šťastná matka, ktorá sa i pri všetkých starostiach a povinnostiach oddáva deťom.
Zachovali sa nám listy bratru Izidorovi; naopak listy sestre, ktorá bola jej dôvernicou, sa bohužiaľ väčšinou stratili. V jednom liste bratovi napísala: „Teraz som ti povedala všetko, čo som ti chcela oznámiť. Keby si však videl list, ktorý som práve napísala sestre do Le Mans, žiaril by si: mal päť strán! Jí ale poviem veci, ktoré tebe povedať nemôžem. My obe sa v našich listoch bavíme o tajomnom nebeskom svete, ale s tebou si musím písať len o svete pozemskom.“17 I jej listy bratovi nám však poskytujú hlboký vhľad do Zelie duše. A jej poetický štýl nám navyše pomáha dobre spoznať prostredie Martinovej rodiny a Terezkino detstvo.
