Sr. Milada od Spasiteľa sveta, OCD
Smrteľná choroba
Zelie Martinová už dlho vedela, že ju vnútorné stravuje zhubná choroba. Preto sa často v myšlienkach pripravovala na smrť: „Teraz musím končiť, pretože chcem ísť na nešpory a pomodliť sa za zosnulých. Chcem sa postarať o to, aby sa aj za mňa po mojej smrti modlili... Snažím sa stať svätou, ale nie je to len tak jednoduché. Bolo by bývalo lepšie, keby som sa o to snažila už skôr, bolo by to bývalo jednoduchšie a ľahšie. A predsa: lepšie neskoro, ako nikdy.“1 Rástli v nej túžby po nebi, ale zároveň v nej pretrvávala veľká zodpovednosť za rodinu. Všetko riešila s oddanosťou do Božej vôle: „Ako túžim, aby som bola pri svojich štyroch zosnulých deťoch v nebi, ale chcem sa toho rada vzdať, lebo viem, že tie ma už nepotrebujú; inak je tomu s mojimi ostatnými deťmi... Vždy si hovorím: ako Boh chce!“2
V októbri 1876 sa jej zdravotný stav zhoršil. Nádor na prsníku sa zväčšil, cítila bolesti a pichanie. Vtedy lekár označil jej stav za beznádejný, ani operáciu už nedoporúčal, že by všetko len urýchlila. Zelie sa preto rozhodla pripraviť príbuzných na svoj blízky odchod. Napísala do Lisieux a poprosila brata a švagrovú, aby sa po jej smrti postarali o jej rodinu. V Lisieux z toho panovalo dost veľké rozrušenie. Takisto doma sa v dôsledku tohto oznámenia odohrala vážna scéna. „Všetci plakali, ubohá Leonie hlasito vzlykala.“3
V januári 1877 pani Martinová naposledy cestovala k svojej sestre do kláštora Navštívenia v Le Mans. Doteraz jej o svojom vážnom zdravotnom stave nepisovala. I sestra Dositea bola ťažko chorá, počítalo sa s jej blízkou smrťou. Než prišla pani Martinová, bola zaopatrovaná. Čo si v tých dňoch obe sestry, z ktorých každá stála na prahu večnosti, rozprávali, nevieme. Sestra Dositea zomrela za mesiac, 24. 2. 1877 vo svojich 49 rokoch. Pre Zelii bola smrť sestry ťažkým utrpením. Ale aj jej choroba postupovala ďalej. V máji informovala svojich príbuzných: „Môj zdravotný stav je stále takmer rovnaký. Netrpím síce veľa, ale predsa cítim, ako choroba postupuje nepretržite ďalej dovnútra. Dúfam, že ma Matka Božia uzdraví, a keď nie celkom, tak ma tu aspoň zachová na tak dlho, aby som mohla vychovať svoje deti.“4
Krížová cesta
So svojimi tromi staršími dcérami sa Zelie rozhodla, že v júni vykonajú púť do Lúrd. Ale už cesta vlakom bola neznesiteľná, trpel veľkými bolesťami. Púť jej neprinIESLA uzdravenie, naopak sa jej zhoršilo. Začala mať veľké bolesti v hrdle, pochádzajúce z metastázy do krčného stavca. „Choroba sa zhoršuje dňom nocí. Nemôžem sa už obliecť ani vyzliecť. Rameno bolestivej ruky odmieta každú službu, ale ruka je ešte schopná udržať ihlu! Napriek tomu: všeobecná nevoľnosť, bolesti v tele a stále horúčky sa ma zmocňujú už 14 dní. Nemôžem už viac stáť, len sedím. Cez deň to ešte ide, ale v noci prichádzajú znovu a znovu záchvaty. Odevzdala som sa svojmu osudu a snažím sa všetko urobiť, ako sa to patrí na umierajúceho. Nesmiem z tohto krátkeho času, ktorý mi ešte zostáva, ztratiť ani jeden okamih. Sú to dni spásy, ktoré sa nikdy nevrátia. Pomôž mi modliť sa o trpezlivosť a odovzdanosť.“5
V tejto dobe jej brat predpovedal jeden mesiac života. U neho hľadá Zelie v posledných dňoch posilu, pretože utrpenie sa stále zhoršovalo: „Včera som po tebe skoro kričala, lebo som bola toho mínienia, že len ty sám by si mi mohol zjednať úľavu. Počas 24 hodín som protrpela viac, než v celom svojom živote. Naříkala som a kričala. Vzývala som všetkých svätých, ale nikto mi neodpovedal. Nakoniec som prosila, aby som aspoň noc mohla stráviť v posteli. Popoludní som vôbec nemohla ležať. Bolo to strašné. O nič som nemohla opierať hlavu, všetko som skúsila, ale ani tak som sa nemohla pohnúť, aby som sa napila. Krk bol ako stlačený, takže najmenší pohyb mi spôsoboval najväčšie bolesti. Celú noc som naříkala. Ludvik, Mária a služobná boli stále pri mne. Ubohý Ludvik! Občas ma vzal do svojej náruče ako malé dieťa. Už nemôžem písať, sotva vidím a som neuveriteľne slabá.“6
22. júla vstala Zelie o päť hodín ráno, aby bola prítomná na svätej omši. Mária ju chcela zadržať, ale neuspela. „(Maminka) musela použiť všetku svoju energiu, lebo to pre ňu bola nevysloviteľná námaha, aby prišla do kostola. Pri každom kroku, ktorý urobila, cítila pichanie v hrdle. Vždy sa musela občas zastaviť.“ Naposledy bola potom prítomná na svätej omši 3. augusta. „Keďže to bol prvý piatok, chcela bezpodmienečne do kostola. Tatko ju viedol,“ oznámila Mária príbuzným, „inak by to nebolo vôbec možné.“7
Posledný list zaslaný bratovi znnel takto: „Už sa nemôžem udržať na nohách. Len s veľkou námahou sa dostanem z postele k kreslu a odtiaľ zase do postele. Mám za sebou dve hrozné noci. Moje sily sú na konci. Keď ma milá Matka Božia neuzdraví, je môj čas na konci a milý Pán Boh chce, aby som si odpočinula inde ako tu na zemi.“ Mária ešte pridávala: „Nevydrží už ani štvrt hodiny v posteli, tak strašne trpí. Najmenší hluk u nej spôsobí hroznú krízu. Len šeptom si niečo povieme a chodíme v ponožkách, ale všetko počuje. Nechceme ju rušiť, ale jej spánok je príliš slabý.“8
26. augusta Zelie Martinová prijala v prítomnosti celej rodiny pomazanie nemocných. Smrteľný zápas skončil 28. augusta 1877 v noci. Mala necelých 46 rokov. Pohreb sa konal hneď druhý deň.
Ludvik Martin, štyridsaťpäťročný, hlboko zranený odchodom svojej ženy, sa rozhodol odsťahovať sa so svojimi dcérami k príbuzným do Lisieux. Odchádza na odpočinok. Oddáva sa svojej túžbe po samote – číta, premýšľa a medituje. Začne znova chodiť na ryby a často cestuje – do Alençonu, kde zanechal svoju starnúcu matku,9 do Paríža, Nemecka, Talianska, na Balkán a do Turecka. Avšak aj pre neho je pripravená „kráľovská cesta kríža“, ktorá hlboko zasiahne jeho dcéry a ztotožní ho s jeho milovaným Spasiteľom...
Tereziin vzťah k rodičom
„Pán Boh mi dal otca a matku, ktorí boli viac hodní neba než země.“10 Tak Terezie po celý svoj život nahlížela na svojich milovaných rodičov. Jej rodina pre ňu bola „svätou zemou, presýtenou panenskou vôňou“ (porov. AS 18), obrazom neba. Terezie sa narodila vo svete svätosti, videla v ňom len krásu. M tuvo pocit, že celé jej okolie vybudoval dobrý Boh, aby vyživoval a strážil „vzácne a krehké rastliny“, ktoré tam rastú.
Ústrednou postavou rodiny bol otec. Otec ľudsky ctený, milovaný, takmer zbožňovaný, ktorý v Tereziiných očiach predstavoval harmonickú jednotu lásky a autority. Na vzťahu k otcovi – a ona sa svojho otca nikdy nebála – sa učila chápať, čo je to autorita dobrého Boha. Dívala sa na svojho otca, zatiaľ čo on sa neustále díval na Boha, a tak sa naučila prostredníctvom otca dívať na Boha. Terezie bola ešte malá, keď ju tatínek vzal so sebou do kostela. Pri kázaní sa k nej naklonil a povedal: „Dobré poslúchaj, moja kráľovno, hovorí sa o tvojej svätej patrónke.“ Oprávdu som dobre poslúchala, ale dívala som sa častejšie na tatína než na kazateľa. Jeho krásna tvár mi toľko hovorila!... Niekedy mal oči plné sĺz a márne sa snažil ich zadržať. Zdalo sa, že už nie je na zemi, tak rada sa jeho duša hroužila do večných pravd...“ (AS 44).
I pri večernej modlitbe mala Terezie miesto vedľa otca. Stačilo jej len sa dívať, „aby videla, ako sa modlia svätí“ (AS 45–46). Že je jej otec svätec, o tom bola Terezie presvedčená po celý svoj život (porov. DT 51, 58). Obaja otcové sú v jej mysli zviazaní spôsobom tak blízkym a intímnym, že sa Terezie odvážila po odchode svojho otca do ústavu Dobrého Spasiteľa napísať: „Ježiš... nám vzal toho, ktorého sme milovali s takou nežnosťou, (...) ale či to nie je preto, aby sme mohli úprimne povedať: ‚Otče náš, lenž jsi v nebesiach?‘ (Mat 6,9)“11
Neskôr, v čase jeho choroby, začala Terezie v postave svojho otca vidieť nielen obraz Boha Otca, ale aj Syna. Jeho údel sa pre ňu stáva obdobou božských tajomstiev. „Ako klaneniehodná tvár Ježišova, ktorá bola zahalená pri jeho umučení, tak i tvár jeho verného služobníka mala byť zahalená v dňoch jeho bolestí – aby mohla žiariť v nebeskej vlasti u jeho Pána, večného Slova!...“ (AS 50). Otcov obličaj poznačený chorobou jej objasňoval všetky tajomstvá Ježišovej trpiace Tváre.
Matka zase pre Tereziu predstavovala atmosféru lásky, bezpečia a dôvery, atmosféru modlitby: „Veľmi som milovala Pána Boha a veľmi často som mu odovzdávala svoje srdce malou formulou, ktorú ma naučila maminka“ (AS 41). Na návšteve u pani Lericheovej si s Celinou hovorili: „To nie je ako maminka. Tá nás vždycky viedla k tomu, aby sme sa pomodlili!...“ (AS 33). I keď matka zomrela v dobe, keď Terezii boli len štyri a pol roka, predsa sa rysy tejto milovanej osoby vpisovali do jej srdca a pomohli jej neskôr pochopiť materský rys Božej lásky: „Ak jemnocitné je srdce matky! Ako prejavuje svoju nežnosť tisícerou obozretnou starostlivosťou, na ktorú by nikto nepomyslel!“ (AS 24).
Že bola Tereziina intuícia ohľadom rodičov správna, potvrdil aj pápež Ján Pavol II., keď 26. 3. 1994 potvrdil hrdinské cnosti Zelie a Ludvíka Martinových a dovoliť ich nazývať ctihodnými. Oficiálny proces ich blahorečenia bol po uznaní požadovaného zázraku (o ňom by sme radi v našom časopise tiež niečo napísali) ukončený a obaja rodičia boli vyhlásení za blahoslavených dňa 19. októbra 2008 v Lisieux.
