Z výkladu karmelitánskej rehole od bl. Jána Soretha
Ďalej v rehole nasleduje: „Podľa dispozície miesta, kde sa rozhodnete prebývať, nech má každý z vás samostatnú oddelenú celu.“1 Rehoľník je syn milosti a plod lona cely. Cela ho (matersky) chová, živí, objíma a privádza ho k plnosti dokonalosti a urobí ho hodným rozprávania s Bohom. Cela je „pôda svätá“2 a „sväté miesto“,3 kde Pán a jeho služobník v skrytosti rozprávajú, ako rozpráva človek so svojím priateľom. V nej sa verná duša často spája s pravým Bohom, tak ako sa snúbenka pridružuje k svojmu snúbencovi; tu sa s pozemským spája nebeské, s ľudským božské. Cela Božieho služobníka je totiž ako svätý Boží chrám. V chráme aj v cele sa prejednávajú veci božské, avšak v cele častejšie: cela je dielňou všetkých dobrých skutkov4 a dopomáha k stálému vytrvalosti. V nej každý, kto správne žije v chudobe, je bohatý. A každý, kto má dobrú vôľu, má (tu) pri sebe všetko, čo je potrebné k dobrému životu.
Aby si však prebýval v cele bezpečnejšie, sú ti určené traja strážcovia: Boh, svedomie a duchovný otec. Bohu si povinný zbožnosťou – celkom sa jej oddej. Svojmu svedomiu (si povinný) úctou – nech sa pred ním hambíš hrešiť. A duchovnému otcovi (si povinný) poslušnosťou lásky – utiekaj sa k nemu vo všetkom. Navyše, kým si maličký, ti pridám ešte štvrtého strážcu; a kým sa nenaučíš viac myslieť na Božiu prítomnosť, opatřím ti vychovávateľa. Radím ti: sám si zvoľ nejakého človeka, ktorého príkladný život sa ti tak vtiskol do srdca a naplnil ťa takou úctou, že kedykoľvek by si si na neho spomenul, vzbudí to v tebe úctu voči nemu a budeš sa chovať a myslieť tak, akoby bol prítomný. Roznícením lásky nech v tebe napraví všetko, čo je treba napraviť. Takže tvoj život v samote nijak neutrpí tým, že si od neho odlúčený. Všetky svoje myšlienky budeš brať, akoby sa na ne pozeral, a prinúti ťa to k náprave, akoby ťa videl a káral.
K takému životu v samote nech má teda každý samostatnú celu. Dokonca, ako praví rehole (doslova): „Jednotliví (bratia) nech majú samostatné oddelené cely.“ Jedna tvoja cela nech je vonkajšia a druhá vnútorná. Tou vonkajšou je dom, v ktorom býva duša s tvojím telom. Vnútorná cela je vo tvojom svedomí a musí ju obývať Boh, Boh celého tvojho nitra, s tvojím duchom. Dvere vonkajšej klauzúry sú znamením dverí klauzúry vnútornej. Ako vonkajšia klauzúra bráni telesným zmyslom túlať sa vonku, tak nech sa vnútorné zmysly stále vnútri upínajú k Bohu. Miluj preto svoju vnútornú celu, miluj i celu vonkajšiu a pečuj o obe dve. Nech ťa ukrýva vonkajšia cela – nie preto, aby si mohol skryto hrešiť vo väčšej tajnosti, ale aby si žil vo väčšej bezpečnosti – preto nech ťa ukrýva. Neuvedomuješ si totiž, čím si svoje cele zavázaný. Snáď ti nedochádza, ako si v nej nielen liečený zo svojich neřestí, ale aj ušetrený sporov s inými. A tiež si neuvedomuješ, akou úctou si zavázaný svojmu svedomiu, pokiaľ v ňom nezažiješ milosť a sladkosť vnútornej útechy. Váži si teda patrične obidve cely, avšak predovšetkým dbaj na seba samého: uč sa v nej mať vládu nad sebou, usporiadať (svoj) život, usmerňovať správanie, byť k sebe náročný, ale aj kritický. Nikto ťa nemiluje viac, než ty, nikto ťa nebude posudzovať vernejšie. Kto si k tomu hovorí:
„Maj vo svojej cele zalúbenie
a von len nerád vychádzaj,
po celý deň dbaj na mlčanie,
v daný čas bystre povstávaj:
modli sa, čítaj, čiň pokánie;
zkúšať sa nepřestávaj.“
Preto teda rehole hovorí: „… nech má každý samostatnú oddelenú celu, ktorá mu bude pridelaná osobným rozhodnutím preláta so súhlasom ostatných bratov alebo rozumnejšej časti.“
