Katka Lachmanová
Pred časom sme sa na stránkach Karmelu zaoberali tzv. „milosťou Vianoc“ v živote svätej Terézie od Dieťaťa Ježiša,1 t.j. milosťou jej druhého obrátenia a vnútornej premeny, ktorá jej umožnila vyjsť zo seba, otvoriť sa láske a začať milovať Boha i ľudí úplne novým spôsobom. Nie je divu, že bezprostredne za touto milosťou nasledovalo v „príbehu jej duše“ prebudenie apoštolského ducha, veľká túžba po záchrane duší, ktorá sa vtelila do intenzívnej prímluvnej modlitby za tých, ktorí Boha nepoznajú.
Terézii je len štrnásť rokov, ešte nie je na Karmeli. Pán jej ale posiela niekoľko impulzov, ktoré ju mocne motivujú k prímluvnej modlitbe, ktorá sa čoskoro stane hlavným poslaním jej zasväteného života. O jednej nedeľi v júli 1887 sa v kostole zahľadí na malý obrázok Ukrižovaného a dostane sa jej vnútornej milosti, ktorej účinok ďaleko presahuje vonkajšiu banálnu príčinu. Terézia o tom rozpráva:
„Bola som hlboko zasiahnutá pohľadom na krv, ktorá kanula z jednej jeho božskej ruky. Prešla mnou veľká bolesť pri pomyslení, že táto krv padá na zem a nikto si nepospíši ju zobrať. Predsevzala som si, že budem v duchu prežívať pod krížom a zachytávať božskú rosu, ktorá z neho steká. Pochopila som, že ju potom budem musieť rozlievať na duše... Ježišov výkrik na kríži tiež ustavične znie v mojom srdci: „Žízním!“ Tieto slová vo mne roznecovali neznámym a palčivým žiarom... Chcela som dávať piť svojmu Milému, a sama som sa cítila stravovaná žízňou po dušiach...“2
Predovšetkým nás prekvapí biblická čistota symboliky, akú tu Terézia používa, ktorá je na hony vzdialená bežnému pojatiu prímluvnej modlitby v jej dobe ako „pokánie za spásu duší“. Pre Teréziu nie sú ťažiskom prímluvnej modlitby jej asketické výkony, vlastné obete a zásluhy; podstatné je prijať vo viere spásonosné dielo Kristovo a – opäť vierou – ho svolávať na všetkých ľudí, ktorí sa mu ešte neotvorili. Je potrebné s vierou „zachytávať“ vzácnu Kristovu krv a „skrápovať“ ňou ľudstvo ako životodarnou rosou. Inými slovami, „zásluhy nespočívajú v tom, veľa dávať, ale skôr v umení veľa prijímať, mnoho milovať“, ako píše raz Celině.3 Ako spásonosná vôľa (túžba spasiť všetkých ľudí), tak i jediný spasitelný liek totiž vyviera z milosrdného srdca Kristovho. Terézia si nehrá na spasiteľa, voči nikomu. Jej krásne biblické poňatie milosti vyvstane ešte silnejšie, keď neskôr k obrázku Ukrižovaného pripíše niekoľko citácií Písma, ktoré ju v tomto kontexte oslovili.
Výklad biblických citácií okolo Ukrižovaného
Terézia používa Písmo sväté s veľkou slobodou, na prvý pohľad sa zdá, že vybrala a prepojila úryvky z Nového zákona, ktoré nemajú veľa spoločného. Avšak voľba citátov musela byť vedená Duchom svätým, pretože ich spojenie dáva vyniknúť slovám Písma v novom svetle, otvára nám netušené hlboké myšlienky.
Nahoře nad obrázkom Terézia napísala Kristovo zvolanie na kríži: „Žízním“ (J 19,28) a pridala Ježišovu prosbu k Samaritánke pri studni: „Daj mi napiť!“ (J 4,7). Dole pod obrázkom sa nachádza Petrovo vyznanie lásky voči Pánu, ktoré sa udalo, ako vieme, v trochu dramatickom kontexte ich stretnutia po vzkriesení (a teda po nedávnom Petrovo zaprení a opustení Krista pri jeho utrpení a ukrižovaní): „Pane, ty víš, že tě miluji“ (J 21,15). Preto tu na vyznaní lásky plynule nadväzuje kajúca modlitba colníka v chráme: „... ale zmiluj sa nado mnou, hriešnym!“ (Lk 18,13)
Zvisle po oboch okrajoch obrázku pokračuje s vynechávkami Kristov dialóg so ženou pri studni. Vľavo čítame: „Keby si poznala Boží dar a kto je ten, kto ti hovorí: „Daj mi napiť!“, požiadala by si ty jeho a on by ti dal vodu živú. (...) Ktokoľvek... sa napije vody, ktorú mu dám ja, nebude žíznit naveky.“ A na pravom okraji text pokračuje: „... a táto voda, ktorú mu dám ja, stane sa v ňom prameňom, vyvierajúcim k životu večnému“ (J 4,14).
Pokúsme sa teraz trochu nazrieť do vnútornej logiky týchto biblických výrokov a udalostí. Vertikálna súvislosť (citátov horného a dolného okraja) vysvytá pomerne jasne. Kristovou žízňou Terézia rozumie vždy „žizeň po spáse duší“,4 inými slovami Kristovu „žízeň lásky“, neboli túžbu nájsť duše, ktoré pochopí jeho lásku, nechajú sa jím milovať a budú jeho lásku opätovať.
V básni „Anjeli u Ježišových jaslí“ vkladá Terézia božskému Dieťaťu do úst toto vyznanie: „Žízním po tom, abych se mohl darovat duším, ale je toliko malátných sŕdc; predej im svoj oheň, serafíne, a pritiahni ich svojimi piesňami.“ V úvodnej časti listu svojej rodnej sestre Márii od Najsvätejšieho Srdca5 Terézia vysvetľuje: „On nepotrebuje naše skutky, ale len našu lásku. Tentýž Boh, ktorý vyhlasuje, že nám nepotrebuje povedať, má-li hlad,6 nebál sa žebrat u Samaritánky o trošku vody. Mal žízeň... Ale keď hovoril: „Daj mi napiť,“ dožadoval sa Stvoriteľ vesmíru lásky svojho ubohého tvora. Žíznil po láske!... Cítim to viac než inokedy, Ježiš žízni, stretáva sa len s nevděčnými a lhostejnými. Bohužiaľ, ... nachádza len málo sŕdc, ktoré sa mu bezvýhradne odovzdávajú, ktoré chápu celú nežnosť jeho nekonečnej lásky!“7
Žízeň lásky a žízeň po dušiach je pre Teréziu jedno a to isté, a to i keď hovorí o svojej vlastnej žízni. Jej žízeň totiž pochádza od Krista, je jeho darom; dalo by sa povedať, že ide o hlboké súznenie s jeho srdcom plným milosrdenstva. Zanedlho Terézia prežije mocné vyslyšenie svojich modlitieb v podobe obrátenia vraha Pranziniho, ktorý v poslednej chvíli na popravisku uchopí kríž a pobozká Kristove sväté rany. Pre Teréziu je toto gesto veľkým znamením, že nedávna duchovná intuícia pred obrázkom Ukrižovaného bola správna a že žízeň, ktorú pociťuje v srdci, je skutočne podielom na žízni Ježišovho srdca:
„Či nevznikla v mojom srdci žízeň po dušiach práve pri pohľade na Ježišove rany, keď som videla stekať jeho božskú krv? Chcela som dávať dušiam piť túto neposkvrnenú krv, ktorá ich mala očistiť od všetkých poskvrn, a pery môjho „prvého dieťaťa“ sa pritlačili na sväté rany!!!... Od tejto jedinečnej milosti vzrůstala má túžba po zachraňovaní duší každým dňom, zdalo sa mi, že počujem Ježiša, ako mi hovorí ako Samaritánke: „Daj mi napiť!“ Bola to naozaj výmena lásky; dušiam som dávala Ježišovu krv a Ježišovi som obetovala tieto duše, osviežené jeho božskou rosou.“8
Na Ježišovu žízeň teda existuje jediná odpoveď, vyznanie lásky: „Pane, ty víš, že tě miluji...!“ Avšak nie náhodou nám Terézia týmto výrokem pripomína epizódu zjavenia vzkrieseného Ježiša na brehu Tiberiadského jazera, keď sa znova prejavil ako všemohúci Pán skrze zázračný rybolov. Zázračný rybolov v sebe totiž skrýva dvojitý symbol:
1) Pripomína Terézii milosť Vianoc 1886, kedy po desiatich rokoch úsilí a súbežného spoznávania vlastnej bezmocnosti prežila Boží zásah, ktorý ju podstatne premenil: „Ježiš vykonal v jediných okamžiku dielo, ktoré som nedokázala za desať rokov, a spokojil sa len s mojou dobrou vôľou,“ napísala Terézia.
2) Jej osobná skúsenosť, potvrdená Božím slovom o zázračnom rybolove, jej dáva odvahu dúfať nielen pre ňu samú, ale aj pre druhých, kto potrebujú zažiť zásah Božej moci. Tým sa stáva „rybárom duší“, aj keď si je vedomá, že v podstate tým Rybárom zostáva Ježiš. On garantuje hojnosť rybolovu: „Ku mne bol Ježiš ešte milosrdnejší než k učeníkom, sám uchopil sieť, vrhol ju a vytiahol plnú rýb...“9
Konečne nie náhodou vyznanie lásky, ktorým tu Terézia odpovedá na Ježišovu žízeň, je práve vyznanie Petrovo, ktoré následovalo po trojitej Ježišovej otázke a po trojitém Petrovo zaprení! Preto Terézia rýchlo pripája colníkove „zmiluj sa nado mnou hriešnym“. Evidentne chce zdôrazniť veľkú disproporciu medzi Ježišovým nárokom a možnosťami slabého a hriešneho človeka (jemu pritom nechýba dobrá vôľa). Určite nám to pripomína podobnú „disproporciu“, ktorá vyvstala pri stretnutí Ježiša so Samaritánkou: „Ako ty, Žid, môžeš chcieť odo mňa Samaritánky, aby som ti dala napiť?“ Keby sme odložili reč podobenstva, mohli by sme asi myšlienku Terézie vyjadriť takto: „Ako je možné, že ty, Všemohúci Boh, chceš napiť odo mňa, ktorá som len ubohá hriešnica, ako všetci ostatní závislá jedině na tvojom milosrdenstve; ktorá nie som schopná milovať tak, ako miluješ ty?“
Terézia vidí rozlúštenie hádanky v onom „Božom dare“, ktorý Ježiš sľubuje, neboli vo svetle Ježišových slov k Samaritánke. Tá tvorí na obrázku akoby most nad priepastí medzi výroky horného a dolného okraja: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, kto ti hovorí, aby si mu dala napiť, požiadala bys ty jeho...“ (J 4,10). Nedlho pred svojou smrťou sa Terézia vyjadruje celkom jasne:
„Ty víš, můj Bože, že jsem nikdy netoužila po ničem než tě milovat... Tvá láska mě předcházela od mého dětství, rostla se mnou, a teď je to propast, jejíž hloubku nemohu dohlédnout... Můj Ježíši, má láska se vrhá k tobě, chtěla by naplnit propast, která ji vábí, ale běda! Není to ani kapka rosy, ztracená v oceánu!... Abych tě mohla milovat jako mne miluješ ty, musím si přivlastnit tvou vlastní lásku, teprve potom najdu odpočinutí.“10
Z meditácie nad obrázkom Ukrižovaného (s Máriou Magdalénou u paty kríža) vyplýva jasne, že prímluvcom u Boha nemyslí Terézia „spravodlivého“, ktorý svojimi zásluhami spláca dlhy hriešnikov okolo. Preto sa Terézia tiež vôbec nezabáva skúmaním, je-li jej modlitba hodná či nehodná, mocná či slabá. Opiera sa totiž výlučne o nekonečné Božie milosrdenstvo a o zásluhy toho, ktorý položil život za nás za všetkých: „... veď obetujeme Otcovi na nebesiach nie naše zásluhy, ale zásluhy nášho Ženícha, ktoré sú aj našimi zásluhami...“, píše raz Celině.11
Ide ostatne o čisto biblický postoj, pretože v tomto duchu volali k Hospodinu už starozákonní proroci: „Veď nie pre svoje spravodlivé činy ti predkládame prosby o zmilovanie, ale pre tvoje veľké zlitenie“ (Dn 9,18).
