List generálnych predstavených oboch karmelitánskych rádov (O.Carm. a O.C.D.)
„Preto kľačím na kolenách pred Otcom, ... aby vám zo svojej bohaté božskej slávy dal to, že vo vás mocne zosilnie skrze jeho Ducha vnútorný človek.“ (Ef 3,14.16)
1. Úvod
Pred desiatimi rokmi sme svojím listom pripomenuli všetkým členom karmelitánskej rodiny 750. výročie definitívneho schválenia karmelitánskej rehole pápežom Inocentom IV. Týmto posolstvom sa znova obraciame na všetky vetvy našej rodiny, aby sme si pripomenuli osemsté výročie Pravidiel pre život, ktoré odovzdal Albert, patriarcha jeruzalemský (1205–1214), pustovníkom žijúcim pri (Eliášovom) prameni na hore Karmel. Zvolili sme rok 2007 ako symbolický rok odovzdania (traditio) týchto pravidiel,1 z ktorých posléze niektorými úpravami vznikla rehoľa, ku ktorej sa dnes hlásime. Táto pôvodná skupinka bratov dala vznik pestrej a plodnej histórii, ktorá priniesla cirkvi hojnosť ovocia.
2. Miejme v živej pamäti naše počiatky
My všetci karmelitáni môžeme povedať, že svoje korene nachádzame na svätej hore. A naslúchame slovám sv. Terezie od Ježiša: Radšej zamerajme svoj pohľad na tých svätých prorokov, z ktorých náš rád vyšiel. Koľko už máme v nebi tých, ktorí nosili náš rúcho! Umiňme si, že s Božou pomocou sa aj my staneme svätými!2
Drahí bratia a sestry, radi by sme vás symbolicky svolali na úpätí svätej hory, spolu so zástupom svedkov, ktorí počas uplynulých ôsmich storočí čerpali duchovnú silu z tých istých prameňov, aby ste obnovili úmluvu vernej služby a napolnej poslušnosti Ježišovi Kristovi. Naša rehoľa je totiž navždy prameňom nového života.
3. „Žiť v poslušnosti voči Ježišovi Kristovi...“ (rehoľa, kap. 2)
Pravidlá pre život sú výrazom duchovnej skúsenosti prvej skupiny pútnikov do Svätej zeme, ktorí sa stali pustovníkmi pri Eliášovom prameni na hore Karmel. Tieto pravidlá kladú silný dôraz na prítomnosť Ježiša Krista a na živé stretnutie s jeho osobou. Jemu sa ten, kto v neho uveril, podriadi cestou vnútorného a neodvolateľného priateľstva. Charizmatická identita Karmelu sa rodí z tohto každodenného a denne obnovovaného životodarného spojenia.
Pravidlá od začiatku vyzývajú k životu v poslušnosti Ježišovi Kristovi a všetko, čo nasleduje, iba rozvádza tento základ, že totiž Kristus je stredom rehole a celého karmelitánskeho života. Keď mu naslúchame, dobrovoľne ponúkame vlastnú slobodu a život jedinému Pánu a Spasiteľovi, ktorý nám je posléze v hojnosti vracia (srov. Ján 10,10). Obsequium (poslušnosť) znamená poslušné naslúchání, žiť v poslušnosti Ježišovi Kristovi potom znamená vyznávať ústami a predovšetkým každodenným životom, že Ježiš je Pán (srov. Rím 10,9–18), s vedomím, že iba on nás môže oslobodiť a naplniť sebou. Tajomstvo Ježišovo odhaľuje mužom a ženám všetkých čias hlboký zmysel ich vlastnej existencie.
Nasledovanie povolania, ktorým nás Ježiš oslovil, nás nevyhnutne privádza na cestu premeny v neho, v nové stvorenie, a umožňuje nám tiež vidieť a milovať (celé) stvorenie tak, ako ho vidí a miluje Boh. K tomu je bezpochyby zapotrebné veľké odvahy a húževnatosti, pretože táto cesta môže byť mnohokrát krivolaká a strmá. V putovaní na horu slávy nás povzbudzuje a pomáha nám – podľa svedectva mnohých karmelitánov – predovšetkým príklad proroka Eliáša, ktorý zachoval Hospodinu vernosť aj v púšti. Mária, naša Matka a sestra vo viere, ktorá karmelitánov vždy vnútorně sprevádzala, zostáva s nami v každom okamihu a bdí nad nami na tejto púti, ktorá vedie k Kristovi – Pánovi.
4. „Uprostred...“ (rehoľa, kap. 14)
Rehoľa predpokladá kaplnku uprostred cel (kap. 14): všetci sú každého rána zvolávaní, aby sa zhromaždili (zostúpili) na slávenie eucharistie. Karmelitáni opúšťajú svoje cely a stretávajú sa uprostred pustovníckej osady. Môžeme v tom vidieť symbol duchovnej cesty. Ako členovia komunity vychádzajú bratia z odlúčenosti cely, aby sa spoločne stretli uprostred činnosti spoločenstva. Kaplnka, ktorá sa nachádza uprostred cel, označuje, že iba Kristus Pán je skutočným stredom osoby a komunity. To pripomína život spoločenstva prvých kresťanov (Sk 2,42; 4,32), ktoré sa navždy stalo vzorom a proroctvom zasväteného života.
Toto každodenné zhromaždenie je akoby povolaním vyjsť z osamelosti v cele a z nebezpečenstva, že si človek stačí sám, k stretnutiu s Bohom v srdci komunity. Priestor a čas, venované hľadaniu Boha v tichu samoty a kontemplace v cele, nemôžu karmelitánov odcudziť vzťahom s ostatnými ľuďmi. Obidve skutočnosti je potrebné považovať za autentické. Akákoľvek duchovná skúsenosť sa osvedčuje v tom, ako vyzerá náš vzťah s druhými.
Uprostred Hradu v nitre dochádza sv. Terezie od Ježiša k niternému stretnutiu Boha a ľudskej bytosti3 Cieľom vnútorného putovania je dôjsť k tomuto stredu seba samého, kde prebýva Kristus, a prekonať pritom rozličné ťažkosti a pokušenia. Rehoľa pre to používa biblický obraz boja a duchovnej zbroje, ktorú predstavujú čistota, sväté myšlienky, spravodlivosť, láska k Bohu a k blížnemu, viera, nádej v Spasiteľa, slovo Božie. Rehoľa a Biblia nám pripomínajú, že tento duchovný boj sa odohráva v nás samotných. Modlitbou, ztišením, prácou a evanjelním sebezapieraním sa učíme spoznávať tie oblasti nášho života, v nichž potrebujeme uzdraviť a zveriť sa Pánu (rehoľa, kap. 18, 19, 20, 21).
5. „Budete sa každé ráno schádzať k sláveniu eucharistie“ (rehoľa, kap. 14)
Pustovníkov deň začína denným slávením eucharistie, pamiatkou Pánovej Paschy. Podobný príkaz schádzať sa k sláveniu eucharistie sa v ostatných pravidlách pre život pustovníkov nehľadá jednoducho. Prví karmelitáni však upozorňujú na dôležitosť tohto tajomstva pre svoj život a tak tomu bude aj po nasledujúcich osem storočí: stretnutie a spoločenstvo s Kristom sú kľúčovým okamihom vnútorného života.
Medzi mnohými príkladmi, ktoré poznáme, môžeme citovať sv. Tereziu od Ježiša, ktorá mala za to, že založenie (kláštora) nebolo úplné, kým sa (v ňom) neslávila prvá omša a do svätostánku v kaplnke nebola uložená Nejsvětější svátosť.
Takmer všetky extázy sv. Márie Magdalény de’Pazzi sa udiali po svätom prijímaní a bl. Titus Brandsma bol v koncentračnom tábore v Dachau posilňovaný eucharistiou, ktorú uchovával v puzdre na okuliare.
Eucharistia je stredom našej modlitby, je tajomstvom Krista, ktorý sa vydal až na kríž, vstal z mŕtvych a žije uprostred nás. Eucharistia je slávením eschatologickej slávnosti všetkých národov a božským darom pokoja, ktorý má byť zdieľaný so všetkými.
6. Rozjímať dňom i nocou (rehoľa, kap. 10)
Rehoľa nás vyzýva, aby sme sa stretávali s Ježišom Kristom v jeho slove. Přebývame sami v cele, aby sme mu umožnili hovoriť k nášmu srdcu (Mikuláš Gallus).
Rozjímanie o zákone Páně a bdenie na modlitbách sú dve súčasti lectio divina: meditácia a modlitba vypĺňajú priestor celého dňa. Na čítanie Písma, prenášané aj ústami, nadväzuje (jeho) „prežúvanie“ (ruminatio) a opakovanie, aby slová prebývali v mysli, v srdci a ústach (rehoľa, kap. 19). Je to však Duch, kto podnecuje okúsenie duchovných skutočností a dar kontemplacie, až dospejeme k prebývaniu: my prebývame vo Slove, pretože Slovo prebýva v nás. Žijeme v Kristovi, avšak Kristus skrze vieru prebýva v nás (srov. rehoľa, kap. 10 a 19).4 Pobídka prebývať v cele, ačkoli sa vzťahuje bezprostredne na samotu fyzickú, má na mysli predovšetkým samotu duchovnú, pretože v samote prebýva Kristus, Slovo Otcovo. Život karmelitána a karmelitky je žitím v Kristovi (rehoľa, kap. 18).
Osobná a spoločná modlitba nás uschopňuje naslúchať Božiemu hlasu, objavovať Božiu tvár vo tvári druhých. Samota v cele a predovšetkým v najvnitřnějšom bytí duše5 je miestom, kde naše srdce môže súznieť so srdcom a hlasom Božím.
7. Božie slovo ať hojne prebýva vo vašich ústach i srdci (rehoľa, kap. 19)
Tu rehoľa odkazuje na slová Písma, a tým v hlbšom zmysle na spásnu vôľu Pána a predovšetkým na tajomstvo Krista, jediného Slova vysloveného Otcom, prijímaného vo vnútornej ztišení, umlčenej hudbe, zvučnej samote.6 Zprítomnené Slovo sa stáva povzbudením a silou proroku Eliášovi, ktorý vášnivo plane pre Boha a prekonáva v sebe depresiu a uzavretosť. Môže sa tak dať do služby ľudu, ostať verný zmluve a naďalej sa venovať slabým a utlačeným.
Sv. Ján od Kríža to upresňuje: Jedno slovo povedal Otec, a to bol jeho Syn, a to stále pronáša vo večnom tichu, a v tichu mu duša má naslúchať.7 Pretože keď nám dal svojho Syna, ktorý je jeho Slovo, a On nemá iné, povedal nám všetko raz navždy v tomto jedinom Slove a nemá už, čo by hovoril.8
Rehoľa po nás žiada, aby sme sa stali poslucháčmi Slova ako Mária, ikona nášho lectio divina a spoľahlivá učiteľka: Mária to všetko uchovávala v srdci a rozvažovala o tom (Lk 2,19). Úplne sa vydala do služby Ježišovej a do služby Božiemu plánu slovami, ktoré vyjadrujú (celý) jej život: Hľa, som služobnica Pánova (Lk 1,38).
Toto jediné Slovo k nám prehovára stále i dnes v hlbinách nášho svedomia a schopnosti veriť, stále k nám prehovára hĺbkou udalostí a ľudských ťažkostí.
8. V mlčení a nádeji bude vaša sila (rehoľa, kap. 21)
Náš spôsob života spája silentium (mlčanie, ticho) s nádejou, pretože toto slovo môže označovať tiež pokoj, klid, spočinutie – postoje, ktoré sa zakladajú na dôverném vydaní sa Bohu a ktoré sú spojené s nádejou. Karmelitánska rehoľa predpokladá osamocenie (kap. 5; 6; 10), predpisuje mlčanie a pokoj (kap. 21), výchovu smýšľania a predstavivosti prostredníctvom svätých „myšlienok“ a, môžeme doplniť, svätých obrazov a symbolov (kap. 19). To všetko má človeku dodať vnútornú silu.
S radosťou vnímame v našej dobe náznaky záujmu o tieto duchovné hodnoty a širokého vedomia ich potrebnosti. A Karmel, v sile svojej starobylej tradície a svedectva, môže túto potrebu ošetriť a napomôcť jej niesť plody (a odhaliť v nej tak) znamenie kresťanskej nádeje.
Je potrebná odvaha k tvorivej vernosti charismatu, ktoré v sebe neseme, aby Duch Pán ešte mohol konať svoje dielo aj vo svete, ktorý je zranený a chorý.
Nádej je sila Ducha, ktorá sa dotýka jednotlivých osôb a tiež dôležitých udalostí dejín, dodáva silu a inšpiráciu a privádza tak k naplneniu skrytý Boží plán s ľudstvom. Kresťan je povolaný k nádeji pre seba i pre svet, zasazuje sa v pravde o spravodlivosť a nenecháva sa premôcť ideológiou, propagandou či hromadou prázdnych slov. Snaží sa vnímať súčasnú skutočnosť pohľadom Božím. Naslúchanie Božiemu slovu premieňa myšlienky, napomáha v rozlišovaní a upevňuje osobné presvedčenie. Kresťan je i v ťažkých chvíľach života svedkom toho, že posledné slovo v dejinách nemá smrť, ale Božia milosť v plnosti Vzk riseného.
9. Na cestách sveta (rehoľa, kap. 17)
Vzťah s Ježišom Kristom poznamenáva hlboko duchovný život zasvätených osôb a všetkých veriacich. Preto sa zdôrazňuje všeobecné povolanie ke svätosti. Naša karmelitánska skúsenosť, charakteristická niterným vzťahom s Bohom, vyjadruje na jednej strane veľké nadšenie pre cirkev a na strane druhej pozornú a štedrú starostlivosť o človeka (vôbec). Naši svätí nám ako dôsledok mystickej skúsenosti predávajú toto dvojité nasmerovanie, ktoré rozširuje srdce a uschopňuje k hlásaniu Slova.
Terezie od Ježiša je stále pripravená dať svoj život za jedinú dušu, vyzýva sestry, aby sa modlili, a snaží sa získať ich srdce pre dobro duší. Ich život na Karmeli je životom pre cirkev a pre celé ľudstvo.9
Pre Terezii od Dítě Ježíša, učiteľku viedomosti lásky a patronku misií, predstavuje povolanie k láske v srdci cirkvi – matky jeden zo šokujúcich a rozhodujúcich objavov (na ceste) jej svätosti.
Karmelitánska modlitba má apoštolský rozmer. Táto modlitba je súcitná a je puzena darovať druhým, predovšetkým maličkým a chudobným, bohatstvo prijaté vo vzťahu s Bohom. Zdieľanie darov karmelitánskej spirituality prispieva k úsiliu budovať svet detí Božích. Kontemplovaný Boh je ten, ktorý naslúcha volaniu chudáka a stáva sa jeho zastáncom (Ex 2,23; 3,7; Žl 112[113],7–8). Svet má dnes zapotrebí nádeje a premeny a my mu môžeme pomôcť túto premenu uskutočniť v sile Ducha.
Pápež nám pripomína, že môžeme milovať v Bohu a s Bohom aj osobu, ktorá mi nie je príjemná alebo ktorú dokonca nepoznám. To sa môže diať iba na základe niterného stretnutia s Bohom, stretnutia, ktoré sa stalo jednotou vôle a dospelo až k tomu, že sa týka i citu. Potom sa učím hľadieť na osobu toho druhého už nielen svojimi očami a skrze svoje pocity, ale z hľadiska Ježiša Krista.10
Tak sa vášeň pre Krista stáva nevyhnutne aj vášným pre človeka, pretože Kristus prišiel, aby zachránil celé ztracené ľudstvo bez rozdielu kultúry, rasy či jazyka. Duch Ježišov, prijatý v kontemplatívnom ztišení, daruje slobodu ducha a vyzýva nás, aby sme zanechali svoje istoty a vyšli v ústrety bratom a sestrám, ktorým je zapotrebie nádeje.
10. Rozšiř miesto vo svojom stane (Iz 54,2).
Bratské spoločenstvo (rehoľa, kap. 4; 5; 7; 9; 12)
Pravidlá pre život sú adresované: „B. a ostatným pustovníkom“ (kap. 1). Ježiš Kristus je dôvodom, prečo žijú spoločne, a je tiež dôvodom ich dobrovoľnej poslušnosti voči bratovi, ktorého prijímajú ako vodcu na životnej ceste, (na ktorú vykročili). To zameriava ich pohľad do budúcnosti, ačkoliv sa inšpirujú v minulosti: na cirkevné otce (sancti Patres; kap. 1), jeruzalemskú cirkev, prostredníctvom jej patriarchy, a skrze ňu na všetky cirkvi a na príchozí (kap. 9) až do dňa, keď Pán opäť príde.
Neputujeme sami, ale spoločne so svojimi bratmi a sestrami hľadáme tvár živého Boha. Sú nimi veľkí svätci, ktorí osvetľujú Karmel a cirkev, a všetci, s nimiž dnes zdieľame život a v ktorých spoločenstve nachádzame silu a radosť (prameniacu z našich) charizmat.
11. „Ať strážia s prorokom svoje cesty“ (rehoľa, kap. 21)
Spolu s toľkými svedkami minulosti, ktorí sú pre nás zdrojom inšpirácie, vzbudil Duch v nedávnych dobách za dramatických okolností veľké osobnosti prorokov – mučeníkov: sú to blahoslavený Titus Brandsma v oblasti sprostredkovania slobody a pravdy a v odboji proti rasizmu; svätá Edith Stein v úsilí o (vyzdvihnutie) dôstojnosti ženy, v hľadaní pravdy silou rozumu, v poukázaní na styčné body židovstva a kresťanstva; a ďalší karmelitánski mučeníci, misionári a vyznávači viery a Božej lásky. Jeho kontemplatívny charakter viedol Karmel za ťažkých životných okolností často k priamej účasti na údele blížnych. V teologálnom ztišení prijíma Karmel za svoje radosť a nádej, smútok a úzkosť (Gaudium et spes 1) mužov a žien každého veku, aby budoval nový spravodlivejší svet.
Záver
Karmel je fascinovaný krásou a nádherou Panny Márie, knihy, ktorá obsahuje rehoľu, pretože je v nej zapísané Slovo.11 Rehoľou je Ježiš Kristus, Slovo, jediné Slovo Otcovo; v Márii nachádzame najdokonalejšie vyznanie tohto Slova. Mária, učeníčka Kristova, napomáha vteleniu božského Slova tiež v nás. Po tom túžila tiež bl. Alžbeta od Trojice – po: akoby vtelenie Slova v jej duši.12
Presvedčenie, že našu rehoľu je potrebné čítať v Márii a v jej živote, siaha k prvým karmelitánskym spisom. Ctihodný P. Michael od sv. Augustína píše: Naša rehoľa (teda náš spôsob života) tvorí spolu s Máriou „sym-bol“.13 Mária je akoby druhou stranou „symbolu“, ktorý umožňuje spoznávať sa navzájom.14
Terezie z Lisieux, ktorá znovu objavila srdce evanjelia, súčasne prišla na to, že Mária je viac matkou než kráľovnou, že jej život je podobný životu nášmu, a preto Mária „zprostred nás“ nás tiahne za Kristom, k viere a k službe.15 Keď sa pozeráme na osem sto rokov karmelitánskych dejín, vyjadrujeme Bohu svoju vďačnosť za všetko, čo bolo z jeho milosti vykonané pre život cirkvi.
Chválime Pána za všetkých svätých v našej rodine, ať už známych či neznámych.
S vierou v blízkosť našich svätých otcov sa modlíme, aby sme boli naplnení láskou a vášňou k Pánu a aby naša rehoľa naďalej inšpirovala tých, ktorí túžia žiť v poslušnosti Ježišovi Kristovi v živej karmelitánskej tradícii.
Skrze toto osemsto výročie nás Božia milosť povoláva k radostnej vernosti dnešnej cirkvi a ľudstvu.
| Joseph Chalmers, O.Carm. generálny privilégier |
Luis Arósteguí Gamboa, OCD generálny predstavený |
Z taliančiny preložil D. V.
