Škola modlitby s Etty Hillesum

P. Fernando Millán Romeral, O.Carm.

Zaradiť postavu Etty Hillesum je ťažké. Židovka, spisovateľka, doktor práv, absolventka psychológie a klasických jazykov, píšťa Židovskej rady v Amsterdame, žena plná vitality a priateľstva, s množstvom spoločenských vzťahov, žena, ktorá hľadala Boha, mystička v širšom, ale predsa autentickom slova zmysle. Deportovaná najprv do Westerborku a posledne do Osvienčimu, kde zomiera v novembri 1943. Ktokoľvek sa s čistým srdcom začíta do jej denníka, nájde v tejto žene, aj napriek zložitosti jej života a množstvu jej životných zlomov, naozajstnú učiteľku modlitby.

Je ťažké systematicky opísať duchovnú skúsenosť Etty, jej hľadanie Boha v posledných rokoch života, predčasne prerušeného nacistickou mocou. Kladené sú (nám do cesty) najrôznejšie prekážky: jej Deník nie je preložený do španielčiny,¹ ale paradoxne boli preložené najdôležitejšie komentáre a rozbory jej diela (Evelyne Frank, Sylvie Germain, Paul Lebeau, Wanda Tommasi); ide o osobnú, veľmi subjektívnu a silnú skúsenosť, niekedy plnú protikladov, zapísanú za veľmi špecifických okolností – v čase systematickej deportácie holandských Židov. Často sa hovorí o tom, že jej duchovná skúsenosť je proces, cesta; táto cesta však nebola uhladená, homogénna ani prímočará. Preto keď nejaká štúdia tejto jej skúsenosti vyzerá príliš systematicky, jasne a koherentne, hrozí nebezpečenstvo, že postavu Etty Hillesum skresľuje. Hlavným dielom Etty je Deník (v ktorom postupne „diskutuje“ s niekým iným než na začiatku, totiž hovorí stále viac s Bohom), pričom jednotlivé obdobia nenásledujú jedno po druhom (nejak) usporiadané, niet tu žiadnej zreteľnej a jednoznačnej cesty, ale pestrofarebná zmes skúseností, krokov vpred i späť, istôt i pochybností – a takisto slobody a milosti. Ide o Deník neúplný, pretože nám chýbajú posledné stránky, siedma komnata.² Z týchto dôvodov sú možné mnohé rôzne interpretácie (vnútorného vývoja Etty), z nichž sú skoro všetky pravdivé, žiadna však nie je jediná platná a vystihujúca celú jej skúsenosť.

Život Etty Hillesum neodpovedá tradičným biografickým formám, z mnohých dôvodov je „divný“: Holanďanka židovského pôvodu, po matke pochádzala z ruských Židov;³ viedla zvláštny rodinný život a udržovala emocionálne vzťahy s mužmi o mnoho staršími než bola ona sama; často čítala Nový zákon na podnet zvláštnej osoby, Nemca Julia Spiera, rozvedeného s jeho prvou ženou a zasnúbeného s inou, ktorá naňho čakála v Anglicku, napoly psychológa, napoly chiropraktika (zaoberajúceho sa výkladom čiar na dlaniach); žena, ktorá mala veľmi napäté vzťahy s rodičmi (najmä s matkou), s ktorými sa znovu stretáva v koncentračnom tábore Westerbork, a to v situácii, ktorá vyvolávala skôr napätie; dievča, ktoré sa odváži pomenovať Boha, obracať sa k Nemu a ukazovať svoju vieru v Něho a v dar života, keď všetko nabádalo skôr k skleslosti, pochybnostiam a napolnej beznádeji; žena, ktorá v sebe spája najlepšie rysy židovstva a kresťanstva, aniž by sa k jednému či druhému z nich priklonila (na tému jej neurčitej náboženskej „príslušnosti“ sa často vedú polemiky).

My tu však nechceme vylíčiť zložitý život Etty, ani opísať (celú) jej duchovnú cestu. Prekladáme iba niekoľko rysov jej skúsenosti modlitby, aby nám pomohli, osvetlili nás a aby sme sa s Etty Hillesum my mohli učiť sa modliť. Preto vyberáme a krátko komentujeme nasledujúcich päť skúseností, ktoré v tom, čo o sebe napísala, môžeme nájsť. (Kde by bolo možné uviesť aj mnohé ďalšie.)

1. Vlastné nitro a ukáznennosť

Potom, čo sa Etty zoznámila s Juliom Spierom, ju osobnosť tohto psychológa, žiaka C. G. Junga, uchvátila a Etty sa jím cítila hlboko priťahovaná. Ich vzťah bol pre ňu, aj napriek svojej nejednoznačnosti, excesom, žiarlivosti a obdobiam, keď spolu so Spierom nehovorili, veľmi obohacujúci. Spier ju podnietil k tomu, aby objavovala svoje vlastné nitro, aby sa pokúsila prekonať povrchný a ľahkomyseľný život a objaviť v sebe bohatý vnútorný svet, miesto stretnutia s Bohom. Etty tento úkol prijala a s nezlomnou vôľou sa rozhodla meditovať, vytvoriť vo svojom vnútri ticho, objaviť seba samu. Každé ráno, spolu s rannou rozcvičkou, venovala polhodinu meditácii, pri ktorej sa snažila „naslúchať svojmu vnútru“. To, čo zpočiatku mohlo vyzerať ako prosté relaxačné cvičenie alebo ako psychologická technika, sa pomaly menilo v opravdovú modlitbu, v stretnutie s Bohem, ktorý sa nachádza v nitrajlivejšie než moje nitro – intimior intimo meo (Etty poznala Augustínova Vyznania, pravdepodobne aj Spierovou zásluhou).

Spočiatku meditovala ráno (čomu sa na rozdiel od Spiera, ktorý meditoval večer, dávala prednosť) a v napolnej osamote. Často sa k tomu uchyľovala do kúpeľne, kde hľadala plné súkromie a osamelosť. Postupne sa táto plodná samota, toto stretávanie s jej najhlbším vnútrom uskutočňuje na najrôznejších miestach, v najrôznejších chvíľach a okolnostiach, takže si Etty, povedané obľúbenými slovami Kateřiny Sienskej, vytvára „vnútornú celu“, alebo karmelitánskejším jazykom, uvedomovala si, že žije v Božej prítomnosti. Niekedy je táto nepretržitá Božia prítomnosť vyjadrená obrazom neba, ktorý je v diele Etty veľmi častý (ako nebo vo fyzickom, astronomickom, tak aj vo duchovnom zmysle). Nebo je miestom, ktoré je nad všetkými ľudskými premienkami, je všadeprítomnosťou, ktorá prekonáva a presahuje všetky ľudské prekážky, je sloboda, ktorá – svojou Veľkosťou – pôsobí tak, že odhaľuje a demystifikuje (rôzne podoby) zdanlivej ľudskej veľkosti,⁴ ktoré nás utláčajú a zotročujú. Túto skutočnosť krásne dokresľuje obraz vojaka s prilbou a zbraňou na stráži u strážnej búdy, ktorého silueta sa rysuje proti (slobodné) sa meniacemu nebu...

Keď Etty objavila svoje vlastné nitro, začala si vážiť seba samej, vytušila v sebe nepoodhalené poklady (ako to dobre opísal E. Frank⁵) a začala samu seba milovať, nie narcisticky alebo sebecky, ale ako bytosť, ktorá potrebuje lásku a ktorá je schopná milovať. Objavila tento dar (ktorý obdržala od Spiera alebo skrze Spiera), ale zároveň si bola vedomá toho, že ona sama o ňom musí starať všetkými dostupnými prostriedkami.

Aj keď samotné jej texty tak môžu niekedy pôsobiť, toto nitro, ktoré v sebe Etty s radosťou objavila, je nutné nezamieňať s pouhým psychologickým vhľadom, stavom uvoľnenia, sebaovládania alebo psychoanalyticky povedané, vyčistením psychologického smetiska, ktoré v sebe všetci nosíme. Nitro Etty je týmto všetkým, ale zároveň je oveľa viac: je to priestor, kde sa ona stretáva s Bohom a odkiaľ on cez ňu vyžaruje. Okrem mnohých ďalších to krásne vystihujú tieto jej slová:

„Mám v sebe hlbokú studňu. Je v nej Boh. Niekedy je dosiahnuteľný, ale často sa studňa zanáša kameňmi a sutínou a vtedy je Boh pochovaný. Je treba ho znovu vyprostiť...“ (26. augusta 1941) „Možno ti dokážeme (Bože) pomáhať, aby si mohol vo zmučených srdciach druhých ľudí povstať z mŕtvych...“ (12. júla 1942)

2. Naučiť sa kontemplácii

Tí, ktorí sa zaoberali postavou Etty Hillesum z psychologického hľadiska (jej Deník k tomu na mnohých miestach priamo vyzýva), v niektorých obdobiach jej života upozorňujú na bulímiu ako telesnú, tak duchovnú. Etty sa chce zmocniť všetkého, čo ju obklopuje: krásy, kvetov, svojich milencov, vecí i bytosťou. Táto nutkavá potreba sa prejavuje niekedy ako túžba „jesť“, inokedy v podobe emočných a sexuálnych vzťahov, inokedy ako potreba písať. Všetky tieto túžby sú však pre ňu frustrujúce. Nenachádza milenca, ktorého by mohla úplne vlastniť, ani slová, ktorými by mohla úplne postihnúť skutočnosť, a ani pohľad na krásu v nej nezanechá trvalé potešenie. A jej spisovateľská činnosť jej tiež neprestáva prinášať sklamanie (aspoň v niektorých obdobiach). Nenachádza slová, výrazy, ani vhodný literárny štýl. Nemôže sa presadiť ako profesionálna spisovateľka. Preto je pre ňu Deník výborným prostriedkom, kde sa môže vyjadriť, aniž by ju pritom obmedzoval formálny štýl. Hlavný problém však spočíval v tom, že k písaniu pristupovala s vlastníckym postojom človeka, ktorý sa snaží zmocniť sa skutočnosti, ktorú popisuje. V marci 1941 sa zmieňuje:

„Obvykle sa potom dostavila potreba písať, básniť, ale nenachádzala som tie pravé slová a cítila som sa k smrti nešťastná...“ (16. marca 1941)

Toto všetko sa mení, keď sa Etty postaví k skutočnosti novým spôsobom: keď na ňu začne nazerať s vděčnosťou a nesnaží sa ju vlastniť, ani ovládnuť. Vtedy sa cíti slobodná a z krásy, ktorá ju obklopuje, sa skutočne raduje. Je nutné podotknúť, že nejde iba o nový estetický pohľad, jemnejší a prenikavejší, o väčšiu schopnosť vnímať krásu, ale skôr o nový pohľad na skutočnosť, kde má Boh ústredné miesto (znovu sa tu objavuje jej obľúbený obraz neba). Inými slovami, Etty objavuje krásu novým, radostným spôsobom, pretože v nej vidí dar od Niektoho, kto je nad nami, objavuje ju ako dar, a nie niečo, čeho je možné sa sobecky zmocniť.

„S radosťou som vnímala, ako je navzdory všetkému Boží svet krásny“ (tamže).

A možno práve tento jej nový pohľad ju vedie k tomu, že navzdory mnohým ťažkostiam (a mala ich naozaj mnoho) prehlasuje, že život je krásny a stojí za to ho žiť. Túto myšlienku vo svojich Dopisoch aj v Deníku mnohokrát zdôrazňuje. Rovnako ako režisér R. Benigni vo svojom filme Život je krásny ukazuje, že ľudská bytosť je schopná za najzúfalejších životných okolností, kedy je odmietaný a ničený, nájsť to, čo je nezničiteľné, neobmedzené a snáď večné.

Etty je schopná sa pohroužiť do myšlienok pri pohľade na kvetinu, na západ slnka, na matku, ktorá umýva dieťa a vešaní prádlo na šnúrku. I keď sa niektorým zdá (a pravdepodobne jej to už za života vyčítali), že sa v tom môže skrývať nebezpečenstvo úniku (čo by však za vtedajších okolností bolo pochopiteľné), o útok sa nejedná, ako uvidíme ďalej, pretože táto kontemplácia v nej nezmenšuje citlivosť a schopnosť vnímať ľudské problémy, naopak ju privádza k opravdovejšiemu a ryzejšiemu súcitu. Na všetko pohlíží novými, čistými očami. Tak ako Terezka pri pohľade na pláž Trouville, alebo Ignác, ktorý sa obracia ku kvetinám. I pre Etty sa svet stáva posolstvom. Naučila sa nielen trhať kvety, ale jej životná cesta ju čoskoro dovedie (k tomu), nebáť sa príšer a prechádzať (a akým spôsobom!) hradbami a prekračovať (oddeľujúce) hranice...

3. Stretnutie s Písmom

Otec Etty bol profesor klasických jazykov, vzdelaný človek, ktorý sa dokázal aj v najtvrdších chvíľach v koncentračnom tábore zahrať do knihy, človek, ktorý dobre poznal Písmo. Znal najmä Starý zákon, ale ako asimilovaný, otvorený Žid čítal i kresťanské spisy a mal doma celú Bibliu. Svojej dcére však lásku k Písmu nikdy nepreniesol. Bol to opäť Spier, skutočný mystagóg, kto Etty Písmo priblížil. Objavovala ho postupne, ale stále hlbšie. Pomaly sa s textami dôverne zoznamovala, privlastňovala si ich (píše o „svojich žaltároch“), sprevádzali ju a osvetľovali, boli jej útěchou v tvrdých chvíľach a povzbudzením v pochybnostiach.

Bez obáv môžeme u Etty hovoriť o lectio divina (rozjímavom čítaní Písma), o skutočnom lectio continua (postupnom, súvislom čítaní), o ruminatio,⁶ vďaka ktorému sa sama niekedy vyjadruje slovami Písma. Nechá sa Písmom osvetľovať, ale aj vytvára svoje vlastné obrazy, často veľmi odvážne, spája učenie Písma s Dostojevským alebo so svojím obľúbeným Rilkem, ktorého poéziu mala stále na nočnom stolíku alebo so sebou na cestách. Niekedy sa pomocou slov Písma vyjadruje nevedome, keď popisuje nejakú udalosť, alebo hľadá útěchu v slovách, ktoré berie z evanjelií alebo žalmov, aniž by o tom vedela. V chvíli zvlášť úzkosti, spôsobenej situáciou, v ktorej sa nachádzali jej rodičia, cituje z pamäti slovo z Písma, ktoré jej dodáva silu: „Ak ma milujete, musíte opustiť svojich rodičov“. Táto citácia ako taká zjavne v Biblii nie je a zdá sa, že Etty vychádza z Lk 14,26 alebo Lk 18,29–30, aj keď jej nejobľúbenejším evanjelistom nebol Lukáš, ale Matúš. Identifikácia Etty s Písmom môže vyzerať vo svojom dôsledku ako zvlášť odvážna. Rovnako keď sa (na už posledných stránkach svojho Deníka) zamýšľa nad utrpením a nad útěchou, ktorú ponúka ostatným („Trpím-li za bezmocné, není to snad taky za to bezmocné, co je ve mně?“), odváži sa napísať:

„Rozlámala som svoje telo ako chlieb a rozdělila som je medzi mužov. A prečo nie? Veď boli tak hladní a tak dlho strádali.“

A, možno s vedomím, akú ďalekú môže mať význam tohto obrazu, náhle zmení štýl: „Znova a znova sa vraciam k Rilkemu...“ (13. októbra 1942). Je ťažké nevidieť tu ozvenu evanjelijných vyprávaní o ustanovení eucharistie alebo reči o chlebe života z 6. kapitoly Janovho evanjelia.

Písmo je pre Etty na jej ceste vnútorného hľadania, úplne v súlade so židovskou tradíciou, lampou, ktorá vedie jej kroky. Etty si je vedomá, že musí objaviť seba samu. Spier jej k tomu dal niekoľko rád a nástrojov a Písmo je jej svetlom, dokonca do tej miery, že v niektorých dramatických chvíľach je pre ňu dôležitý fyzický kontakt s jej malou Bibliou (o ktorej toho veľa nevieme). Keď sa jej dotýka, cíti sa bezpečne. Biblia jej vlévá pokoj, útěchu, mier. Preto sa vo svojom poslednom liste, napísanom už vo vlaku pri deportácii, zmieňuje o svojej Biblii, ktorú má so sebou.

4. Dievča, ktoré sa naučilo pokľaknúť

Španielsky spisovateľ Valle-Inclán v jednom známom rozhovore z roku 1928 hovorí, že na skutočnosť možno nazerať tromi spôsobmi: na kolenách (to je pohľad, vlastnú antickú tragédiu), kedy postavy vyzerajú ako hrdinovia, alebo tvárou v tvár (Shakespearov pohľad), kedy vyzerajú ako naši bratia, alebo svrchu (ako sa díval Quevedo), a vtedy vyzerajú ako karikatúry. Etty prešla tento proces odzadu.

V určitej chvíli (15. 9. 1941) táto liberálne založená dievčina bez zábran, ktorá (doposiaľ) toto gesto takmer bez konkrétneho dôvodu odmietala, pokľakne. Niektorí sa domnievajú, že také odmietanie mohlo vychádzať z jej židovského pôvodu. To sa však nezdá pravdepodobné, pretože Etty nikdy neodmietala nič kresťanského len z toho dôvodu, že bola pôvodom Židovka. Tí, ktorí čítali jej denníky, vedia, že niečo také nepripadá v úvahu. Takisto sa nezdá, že by toto gesto odmietala preto, že je cudzinec k židovskej zbožnosti. Toto gesto nie je síce v judaisme úplne bežné, nie je však neznáme. Podľa niektorých tradícií v sviatok Jom Kipur všetci padli na kolená, keď veľkňaz vyslovil Božie meno. Odmietanie tohto gesta vychádzalo u Etty – úplne v súlade s tým, ako to cíti moderný človek – skôr z určitej predstavy ľudskej dôstojnosti. A táto predstava človeku bráni pokoriť sa, padnúť na tvár, vzdať sa pred Tajomstvom.

Etty sa (v opačnom smere k procesu, ktorý popisuje Valle-Inclán) naučila vidieť veľkosť iných, dívať sa na nich milosrdne a s ňou; naučila sa v polohe modlitby a kontemplacie pokľaknúť pred tajomstvom a v polohe služby a úplného odovzdania (pokľaknúť) pred druhými (pred ubohými westerborskými ženami, pred ľuďmi chorými, špinavými a naplnenými hrôzou, pripravenými nastúpiť do dobytčieho vozu k deportácii...). Ona sama sa ironicky vyjadrila o tej dievčine, ktorá nevedela pokľaknúť (10. októbra 1942) a dokonca mala v pláne napísať román s týmto názvom. Opäť sa nám vybavuje scéna z filmu Život je krásny, v ktorej sa Guido sklání takmer k zemi, keď sa učí obsluhovať dôležité osobnosti. Jeho strýc ho za to kárá, aby sa naučil nezamieňať službu so servilitou. Služba je najvyšším umením, tak dôstojným, že nás pripodobňuje Bohu („Boh je prvým služobníkom...“⁷). Guido potom túto skutočnosť ztelesňuje po celú druhú časť filmu. Pokľaknutie pred bezmocným nás nepokořuje, naopak nám dáva dôstojnosť a pripodobňuje nás Bohu.

Preto je pre Etty pokľaknutie výrazom viery, nádeje a klanenia, typických postojov modlitby, možno nie príliš častých u dnešných veriacich. (Aniž bychom vstupovali do liturgické polemiky,) môžeme to vyjadriť slovami kedysi kardinála Ratzingera z jeho knihy o liturgii:

„Možno je pravdou, že modernej kultúre je kľačanie cudzí – ak je však kultúrou, ktorá sa vzdialila od viery a už nepozná toho, pred nímž kľačať je správne, ba niterně nutné gesto. Kto sa učí veriť, učí sa tiež kľačať...“⁸

Zároveň (a stále sa zretelem na svetlé a temné úseky svojej cesty) Etty cíti potrebu hovoriť o Bohu spôsobom, v ktorom zaznievajú ozveny a odvážne obrazy z židovskej tradície. V čase „zatmenia Boha“ (slovami Martina Bubera), v čase, keď i najzbožnejšie duše sa obracajú k nebu a žiadne vysvetlenie, čo je ľudsky pochopiteľné, aj keď nie chvályhodné, Etty nepriedklada teodiceu (teoretickú obhajobu Boha, ktorý dopúšťa zlo). Etty sa nesnaží Boha ospravedlniť, ale zachrániť. S prekvapujúcou odvahou nachádza Boha slabého a krehkého, Boha, ktorého skôr máme my chrániť a pomáhať mu, než sa k nemu o ochranu a pomoc obrátiť. Táto náboženská skúsenosť možno vyzerá neobvykle a pre niektoré úzkoprsé povahy dokonca pohoršlivo, ale obsahuje hlboké židovské dedičstvo Kabal a chasidizmu a zároveň tiež najlepšiu kresťanskú tradíciu – obraz Boha, ktorý sa narodil bezbranný v jasličkách a umiera nahý a ztroskotaný na kríži.

Možno preto medzi modlitbami Etty nenájdeme príliš mnoho prosieb. Ak ide o ňu samotnú, pripadá jej to dokonca „detinské“ (modliť sa za seba). Zbožným čitateľom, zvyknutým na tento spôsob modlitby, bude takýto postoj Etty pripadať zvláštny a prekvapivý. Ona nič nežiada, nič nenabízí za spásu svoju alebo svojich blízkych. Avšak i u Etty nájdeme krásnu výnimku, keď ju súcit strhne k tomuto spôsobu modlitby za niekoho zvlášť potrebného („Pane, ať netrpí dlouho“). Možno táto malá výnimka je oným implicitným uznaním veľkých duší, že Tajomstvo presahuje naše schopnosti, naše zaběhnuté schémy a naše neochvejné predstavy...

5. Chcela by som byť balzamom na toľko rán...

Skoro všetci, ktorí píšu o dieľe Etty Hillesum, poukazujú na to, že v jej duchovnej skúsenosti v posledných rokoch života, od stretnutia so Spierom až k deportácii do Osvienčimu, môžeme hovoriť o niečom ako o „druhom obracaní“, ktoré jej otvorilo cestu k tretímu obdobiu spirituality (stále s ohľadom na svetlejšie a temnejšie obdobie jej života a excesy, o ktorých sme hovorili na začiatku). V prvom období žila ľahkomyselne a povrchne, prežívala mnoho strádania, nenaplňujúcich vzťahov a nesmyselnosti. Stretnutie so Spierom (jej „narodenie“, ako to raz nazvala), ju postupne dovedlo k objaveniu jej vlastného vnútra (a jej ukáznenej starostlivosti o ňu). Písmo, ktorým sa nechala sprevádzať a ktoré pre ňu bolo stále bližšie, živšie a vlastné, a odlišný postoj k veciam (menej vlastnícky a viac kontemplatívny) z nej urobili osobnosť zrelejšiu, hlbšiu a duchovnejšiu, v najkrajšom zmysle tohto slova.

Avšak Etty robí ďalší krok, takže to všetko ju činí ľudskejšou, srdečnejšou, citlivejšou k požiadavkám druhých, chápavejšou k jej nedostatkom. Ide takmer o etickú fázu, alebo – povedané slovami J. G. Gaarlanda, autora úvodu k prvému vydaniu Deníku – o „absolútny altruizmus“, alebo o srdce podľa evanjelia. Aby sme uviedli jeden zdánlivo nedôležitý príklad: keď sa raz Spier zmienil o tom, že dostal „veľmi krásny“ list od svojej snúbenice, Etty (v záchvate neskrývanej žiarlivosti) píše s humorom, ale aj s hĺbkou:

„Keby som bola kresťankou, ako sa sluší a patrí, mala by som sa z toho tešiť. Ale stále som viac ženou, než kresťankou...“

Vo Westerborku sa nová Etty naučí dívať sa novýma očami aj na svojich rodičov, s ktorými (predtým) nikdy nemala dobrý vzťah. Chváli ich pokoj, chváli ich odovzdanosť a schopnosť prijať danú situáciu a robí, čo môže, aby im pobyt vo Westerborku urobila znateľnejším. Cíti nekonečnú a dojemnú nežnosť k ženám, ktoré sa snažia ukrývať svoje deti, k tým, ktorí hľadajú tisíce spôsobov, ako uniknúť deportácii, a dokonca i k tým, ktorí stratili svoju dôstojnosť a ostudne sa podrobí narsistickým zámerom. Etty sa naučila dívať Božími očami. Naučila sa najprv milovať seba samu a potom milovať ostatných.

Toto môže prekvapiť alebo sklamať tých, ktorí majú mylnú predstavu o mystickom živote, o kontemplácii alebo duchovnej ceste – ako o niečom, čo (človeka) vzdialuje (od pozemskej skutočnosti), oddeľuje alebo étericky vyzdvihuje v nejakej extáze. Tak tomu u skutočných mystikov nebolo. Príkladom môže byť siedma komnata svätej Terezie, kde svätica opisuje, že pre duše, ktoré tam dojdu, je príznačný mimo iné štýl evanjelia; to znamená slúžiť, milovať a odpúšťať nepriateľom („... bez akéhokoľvek nepriateľstva voči tým, kto im spôsobuje zlo, alebo im to túži spôsobovať...“).⁹ V tomto duchu zaznieva tiež posledná, prekvapujúca veta Deníku Etty: „Chtěla bych být balzámem na tolik ran...“¹⁰ Všetko vrcholí v láske a v odpustení v najčistejšom duchu evanjelia, prostom a ryzom.

Ešte viac možno tušiť v niektorých náznakoch v jej listoch postoj obete, čo však vzhľadom na jej židovskú výchovu nie je nič zvláštne. Nie je tak výrazný ako u Edity Steinovej (so ktorou boli vo Westerborku pravdepodobne zároveň¹¹), ale zdá sa, že aj Etty cíti potrebu sa obetovať, celkom sa odovzdať Tajomstvu, doslova sa v ňom rozplynúť. Ako dážď ruží Terezie z Lisieux, ako ohnivý voz Eliášov alebo ako popol v Osvienčime aj Etty sa cíti povolaná rozplynúť sa v krajnom nebi, ktoré tak milovala a z ktorého obdržala toľko útěchy a nádeje. Cíti sa povolaná byť rozlámana ako chlieb a rozdelená medzi hladné...

* * *

V júl 1943 musela Etty vo Westerborku, poslednej zastávke pred definitívnou deportáciou, už zostať. Krátko na to tam boli privezení aj jej rodičia a brat Mischa. Po niekoľkých napínajúcich mesiacoch, plných nádeje i strachu a nezdarených pokusoch o záchranu, boli 7. 9. 1943 všetci štyria poslaní do Osvienčimu, rodičia však zomreli cestou.¹² Z vlaku Etty vyhodila list, ktorý neznámy okoloidúci našiel a doniesol na poštu. Tento vzkaz bol posledným znamením života, jej rozlúčením.

Christine van Nootenové.
U Glimmenu, utorok 7. septembra 1943
Christien, otváram Bibliu na ľubovoľnom mieste a nachádzam: „Hospodin je moje útočište a má tvrz“ (Ž 18,3). Sedím uprostred plného nákladného vagónu na svojom batohu. Tatínek, maminka a Mischa sú o niekoľko vagónov ďalej. Odchod prišiel predsa len dost nečakane. Zrazu rozkaz špeciálne pre nás z Haagu. Opúšťali sme tábor so spevom, tatínek a maminka veľmi statočne a pokojne. Mischa tiež. Pôjdeme tri dni. Ďakujeme za vašu starostlivosť. Priatelia, čo zostali, napíšu ešte do Amsterodamu, možno sa k tobe niečo donesie. I z môjho posledného dlhého listu...
Na shledanou od nás štyroch Etty

V vlaku bolo 987 ľudí, z toho 170 detí. Niektorí muži boli vyložení k prácam na odstraňovaní trosek smutne presláveného varšavského geta. Přežilo 8 ľudí. Podľa oficiálnych záznamov Červeného kríža zomrela Etty 30. 9. 1943. Malo jej 29 rokov. Za tak krátky život, dramaticky prerušený, sa pravdepodobne vedome (čímž sa opäť podobá Terezii z Lisieux¹³) stala učiteľkou modlitby, duchovného života, mystagožkou. Učí nás, že je treba ísť do hĺbky vo svojom vnútornom svete a starať sa o ňu (čo je obzvlášť dôležité v dnešnej dobe povrchnosti a bezprostrednosti), nechať sa osvetliť Písmom, prekonať predsudky a pokľaknúť pred životom, pred Tajomstvom, pred Bohom... v polohe kontemplacie a služby (ak je vôbec možné tieto dva postoje od seba oddeliť). Učí nás dúfať vo víťazstvo dobra a bojovať za ne, aniž by sme podľahli jemnému pokušenie zla:

„... proti každému zločinu navyše a hrôze navyše musíme postaviť kúsok lásky a dobroty navyše (...). Môžeme trpieť, ale nesmieme tomu podlehnúť. A keď túto dobu prežijeme so zdravou pokožkou, na tele i na duši, ale hlavne na duši, bez zatrpknutia, bez nenávisti, potom budeme mať tiež právo na dôrazné slovo po vojne...“¹⁴

Dlho som váhal, akú modlitbu vybrať na záver, aby zhrnula a uzavrela všetko, čo bolo povedané. Sú tisíce možností, všetky krásne. Vyberám túto, napísanú v dopise z Westerborku krátko pred deportáciou:

Tideke,
(...) Dnes popoludní som odpočívala na pryčne a zrazu som si musela do denníka zapísať nasledujúcu vec, posielam ti to:
„Toliko si ma obohatil, môj Bože, daj, ať z toho bohatstva umím taky plnýma rukama rozdávat. Můj život se stal nepřetržitým rozhovorem s tebou, jediným velikým rozhovorem. Když stojím někde v koutě lágru nohama na tvé zemi a tvárou obrácenou k tvému nebi, občas mi po tváři začnú téct slzy z vnútorného pohnutia a vděčnosti, ktorá si hľadá cestu von. Také večer, když ležím v posteli a spočívam v tobě, môj Bože, mi niekedy vytrysknú slzy vďačnosti, a to je má modlitba.“ (18. augusta 1943)¹⁵

Zo španielskeho preložila Jája Vanišová.