biblická meditácia k druhému tajomstvu ruženca svetla (dokončenie)
P. Vojtěch Brož
Verš 6. Bolo tam šesť kamenných džbánov (na vodu) k očisťovaniu Židov, ktoré pojímali po dvoch alebo troch vedrách. Džbány symbolizujú Starý zákon so všetkými náboženskými inštitúciami. Počet šesť je sedem menej jeden. Sedem je číslo plnosti, šesť je nedosiahnutie plnosti. „Džbány, ktoré slúžili k očisťovaniu Židov, sú prázdne! Sú tým prehlásené za prázdne židovské očisťovacie rituály? Čitateľ si spomenie na slová Jána Krstiteľa o Ježišovi: ‚Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta!‘ (1,29). Dá sa očistenie od hriechov nájsť len u neho?“1 Svadba v galilejskej Káne nám ukazuje vzťah medzi Starou a Novou zmluvou. Staré židovské džbány sú nevyhnutné pre nové víno. Nevyhnutná je rovnako voda, živel stvorený na počiatku Bohom (Gen 1,6nn.), ktorý zničil v potope hriech (Gen 6,17), ustúpil z cesty oslobodenému ľudu pri východe z Egypta (Ex 14,21nn.) atď. Džbány aj voda sú teda nutné, avšak samy ešte nič neznamenajú. Až keď ich použije Ježiš. Ten prijíma vo vode celé stvorenie a v židovských džbánoch celú tradíciu ľudu Staré zmluvy a premieňa ich, dáva im nový obsah a nový zmysel. Brown poukazuje na to, že Kána je počiatkom znamenia aj vzhľadom k téme vzťahu Starého a Nového zákona neboli vzťahu starozákonných skutočností ku Kristovi:2
Jedno z tém druhej časti (kap. 2–4) „Knihy znamení“ (kap. 1–12) je nahradenie židovských náboženských inštitúcií; tretia časť (kap. 5–10) je ovládaná činmi a rečami, ktoré Ježiš vykonal a pronesl pri príležitosti židovských sviatkov, ktorých motiv nahradzoval sebou. Ježiš je pravý Chrám; Duch, ktorého dá, nahradí nevyhnutnosť jeruzalemského kultu; jeho učenie a jeho telo a krv dajú život, ako ho nedala mana pri Exode; pri sviatkoch Stánkov nepôjde o ceremoniál, ktorým sa svoláva dážď, ale Ježiš sám daruje živú vodu; ne osvetlenie chrámového nádvoria, ale sám Ježiš je pravé svetlo; pri sviatku Posvätenia chrámu ne chrámový oltár, ale Ježiš sám je posvätený Boží. Vzhľadom k tomuto tématu nahradenia sa javí zrejmým, že keď evanjelista uvádza Kánu ako prvú zo série znamení, ktoré budú nasledovať, snaží sa zaostriť pozornosť na nahradenie vody predpísanej k očisťovaniu Židov najvybrančím vínom. Toto nahradenie je znamením toho, kto je Ježiš, totiž poslaný od Otca, ktorý je od teraz jedinou cestou k Otcovi. Všetky predchádzajúce náboženské inštitúcie, obyčaje a sviatky strácajú v jeho prítomnosti zmysel.
Džbánov bolo šesť, nie sedem, čo je symbol ne-plnosti. Boli prázdne. Ale veľké. Jedna „míra“ obsahuje cca 40 litrov. Šesť džbánov po dvoch až troch mírach, to činí dohromady 5 až 7 hektolitrů. Až budú džbány naplnené Ježišovým vínom, ich prázdnota sa premění v nadbytočnú plnosť. Přemíra je jednou zo znakov Božieho daru (srov. 3,24; 4,14; 6,13n.; 10,10; 21,6.11). „Na svatbě v Káně sa nejedná o hlad (žiaden) ľudí, ale o ich slávnosť a o ich radosť. Ľuďom nechýba chlieb, nevyhnutný k prežitiu, ale víno, nevyhnutné k tomu, aby slávnosť mohla trvať… Skrze dar vína Ježiš ukazuje, že prišiel, aby priniesol radosť, ktorá nikdy nekončí… Ve velekněžskej modlitbe prosí Otca za svoje učeníkov, ‚aby v sebe mali plnosť mojej radosti‘ (17,3).“3
V. 7–8. Povedal im Ježiš: „Naplnite tie džbány vodou!“ I naplnili ich až do vrchu. / A povedal im: „Teraz naberte a donesiete správcu svatby!“ Oni donesli. Ježiš berie situáciu do svojich rúk. Vydáva pokyny služobníkom. Zaujímavé je ale to, že Ježiš neberie situáciu do „svojich“ rúk, nielenže necháva konať ľudí. Uschopňuje služobníkov urobiť zázrak. Od nich žiada len poslušnosť. Služobníci poslúchajú doslova: Ježiš im povedal: „Naplnite tie džbány vodou!“ ... „Teraz naberte a donesiete správcu svatby!“ Oni: Naplnili ich až do vrchu... donesli. Služobníci napĺňajú Ježišove príkazy bez odkladu. Majú doniesť správcu svatby vodu! Napriek tomu to vykonajú. Táto doslovná poslušnosť je dielom Máriinho pokynu. Jej úlohou bolo teda sprostredkovanie medzi Ježišom a služobníkmi, podobne ako to bolo Mojžišovo sprostredkovanie pri uzavretí sinajskej Zmluvy. Ján pre služobníkov nepoužíva výraz dúloi ako napr. v 4,51; 15,15; 18,10, ale diakonoi. Toto slovo sa nachádza v Ježišových ústach v 12,26: „Ak mi kto slúži (diakoné), nech ma nasleduje; a kde som ja, tam bude i môj služobník (diakonos).“ Tu je služobníkom ten, kto nasleduje, teda učeníci. Služobníci v Káne, ktorí vzorne odpovedajú na Ježišovo slovo, sú modelom učeníkov. Aspoň na oné vyššej tajomnej rovine; nakoniec totiž nebudú spomenutí vedľa učeníkov, ktorí uverili, keď Ježiš urobil počiatok znamení. Služobníci zrejme neuverili. Nemajú vieru, ktorá z človeka činí Ježišovho učeníka. Majú však poslušnosť, bez ktorej učeníci neobstojí.
V. 9. Když potom okusil správce svatby vodu vínem učiněnou a nevěděl, odkud je – služebníci však, ktorí vážili vodu, vedeli –, zavolal správce svatby ženicha. Zázrak nie je popísaný, sme o ňom zpraveni len z reakcie správcu svatby. Ten nevedel, odkud víno je. „Odkud“ je v Jánovom evangeliu významné slovo, ktorým sa ľudia pýtajú na pôvod Ježiša či jeho daru (srov. 4,11; 7,27n.; 8,14; 9,29n.; 16,28; 19,9). Otázka po pôvode vína je též kristologická otázka. Odkud je víno? Správca svatby to nevie, služobníci však to vedia, pretože na príkaz Ježiša načerpali vodu, ktorá sa stala vínom. Víno teda pochádza od Ježiša. Vedia však, odkud je Ježiš? Odkud skutočne je víno, vie teprve ten, kto vie, odkud je Ježiš.
Správca svatby udiven volá ženicha. Nevie, odkud je víno: že je totiž od Ježiša. Svým nedorozuměním však prispieva k odhaleniu Ježiša ako pravého ženicha. V celom úryvku sa nič nehovorí o ženichu a neveste, ktorí vtedy slavili svatbu. Ján sa o nich vôbec nezaujíma. Osoby, na ktoré sa zameriava, sú Ježiš a jeho Matka. Ježiš tu vystupuje ako ženich, Ježišova matka ako nevesta. Táto interpretácia je o niečo ďalej v evanjeliu potvrdená slovom Jána Krstiteľa, keď označuje Ježiša ako ženicha a seba ako priateľa ženichov: „Ženich je ten, kto má nevěstu; ale prítel ženichov, ktorý je s ním a počuje ho, veľmi sa raduje z ženichova hlasu. A tak je má radosť dovršená. On musí rásť, ja však sa zmenšiť“ (3,29–30).
Ježiš je pravý ženich na mesiášskej svatbe, ktorá je metaforou pre Novú zmluvu. Ta bola prorokmi ohlašovaná mimo iné aj symbolom svatby medzi Hospodinom a jeho ľudom (Oz 2,16–25; Jer 2,1–2; 3,1.6–12; Ez 16; Iz 50,1; 54,4–8; 62,4–5). Rovnako Pieseň piesní a Ž 45/44 boli židovskou a kresťanskou tradíciou pochopené v mesiánskom zmysle. Ježiš je božský Ženich, Boží partner Nové Zmluvy, ktorý zove na svatebné hody a ponúka nové víno svojho zjavenia. Ježiš uzatvára novú zmluvu. Teraz ešte len počiatčne, koná počiatok znamenia.
„Premenenie vody vo víno bolo znamením, symbolom, v ktorom sa Ježiš zjavil ako božský Ženich nového Božieho ľudu, s ktorým sa rozhodol uzavrieť novú a večnú zmluvu, ktorá nájde svoje konečné naplnenie vo veľkonočnom tajomstve.“4 Ježišov čin v Káne je treba chápať práve ako „znamenie“, ktoré odkazuje inam. „Ježiš nepřišel zbavit ľudí starostí o víno na ich pozemských svatbách… Prišiel, aby im pripravil veľkú slávnosť, aby im daroval plnosť radosti, ktorá trvá a nájde svoje naplnenie na nebeskej hostine (srov. Mt 22,1–14). S ním prišiel Ženich a začala slavnosť. Jeho prítomnosť na zemi je už čas radosti (srov. Jan 3,28–30; Mk 2,19–20).“5 Nevestou v prorokovanej mesiánskej svatbe je Izrael. Ježišovou nevěstou je pravý Izrael, ztelesnený jeho matkou, ktorá prerastá do Cirkvi. Ježišovou pravou nevěstou je teda Cirkev. „Vyprávanie o svatbe v Káne je naratívnou transpozíciou, charakteristickou pre janovský štýl, toho, čo list Efezanom hovorí o svatbe Krista a Cirkvi, prvotnej to skutočnosti a základu nielen pre kresťanské manželstvo, ale pre každý životný stav, ktorý sa inšpiruje kresťanskou vierou.“6 Sama Cirkev pri svojej modlitbe chápe znamenie v Káne ako svoje vlastné svatebné tajomstvo, svoje zasnúbenie s Ženichom Kristom, ako dokladuje antifóna k Zachariášovmu kantiku o slávnosti Zjavenia Pána: „Dnes sa Cirkev zasnoubila so svojím nebeským ženichom, pretože Kristus umyl v Jordáne jej viny; mudrci spěchajú s dary na kráľovskú svatbu; a hostia sa radujú z vody premenej na víno. Aleluja!“
Ježiš je pravý ženich na svatbe v Káne. „Nahrazuje“ ženicha. To ovšem len, keď sa celý dej preniesol do symbolickej roviny. Navrátíme-li sa do viditeľného všedného sveta, potom Ježiš ženicha nenahradil. Nepreválcuje svojou mocou ľudských aktérov. Naopak. On uvádza do pohybu služobníkov. Voda sa premenuje na víno v ich rukách! „Ježiš premieňa svojou prítomnosťou, svojimi slovami a svojou činnosťou osoby, ktoré ho obklopujú. Toto ľudské prostredie prijíma v dôsledku toho nový obsah… Ježiš nerobí nič ‚miesto‘ druhých... Božský Ženich nielen ponecháva, ale dáva, obstaráva a ponúka radosť pozemskému ženichovi. Viac a lepšie než ‚priateľ Ženichov‘ tento Ženich ako prvý je fascinovaný radosťou novomanželov. On dáva ženichovi a neveste možnosť existovať v ich osobnom bytí a v ich osobitnom vzťahu. Toto je im dané Ježišom a jeho Matkou.“7 I kdyby se zachovalo „telo“ viditeľnej skutočnosti, môže skrze ne prehovoriť „Slovo“. Viditeľná Cirkev je sviatosťou, znamením Kristovho svatebného tajomstva, ktoré v sebe nesie.
V. 10. ... a povedal mu: „Každý človek najprv podá dobré víno a teprve až sa podnapijú, horšie. Ty si zachoval dobré víno až doteraz.“ Počiatok znamenia, ktorý Ježiš učinil v Káne galilejskej, spočíva v dare dobrého vína, a to v marnotratnej hojnosti. Čo toto víno znamená? Vo starozákonnej tradícii má hlboký význam už od počiatku. Víno je darom Božím človeku pre radosť, ako praví žalm: „Dávaš víno k radosti ľudského srdca“ (Ž 104/103,15). Po uzavretí kozmickej zmluvy medzi Hospodinom a celým ľudstvom po potope Noe sadi vinicu (Gen 9,20). I v Jakubovom požehnaní Judovi, kde je možno vyčítať aj mesiánske prvky, sa spomína víno: „Juda nikdy nebude zbavený žezla ani palcátu… Svoje oslátko si priviaže k vínnej révě, mláďa svojej oslice k révoví. Odev svoj vypere vo víne, háv kniežací v krvi hroznov.” (Gen 49,10n.). V mesiánskych posolstvách sa potom prísľub dobrého vína v hojnosti je symbolom novej zmluvy. Víno je jedným z dôležitých prvkov mesiánskej hostiny. Sľubujú ho proroci (Am 9,13–14; Joel 2,24; 4,18; Iz 25,6), je rovnako symbolom zmluvy. V Piesni piesní sa vínom oslavuje spojenie medzi ženíchom a nevestou (Pies 1,2.4; 4,10; 5,1; 7,3.9; 8,2). V ranom židovstve (posledné storočia pred Kristom) sa symbol vína rozvíja: spája sa s Múdrosťou. Múdrosť sama pripravila hostinu a zve ľudí, aby pili víno, ktoré ona nalieva (Prí 9,2.5; Sir 24,17–31). Jesť a piť zo stola Múdrosti znamená prijať jej posolstvo. Múdrosť sama sa tak ponúka k poznaniu, inak je nedostupná. V Jób 28,12.20; Bar 3,14–15 sa kladie otázka: „Odkud je moudrost?“ To pripomína otázku po pôvode vína v Káne. V rabínskej literatúre je víno jedným z obľúbených symbolov pre Tóru, a tým pochopiteľne aj pre zákon, ktorému bude učiť Mesiáš. V Matúšovom evangeliu sám Ježiš hovorí o svojom evanjeliu ako o novom víne, ktoré patrí do nových mechov (Mt 9,17).
Na tomto pozadí môžeme vo víne, ktoré Ježiš v Káne dal, vidieť symbol eschatologického zjavenia, ktoré sám prináša. „Dobré víno je mesiánske víno, ktoré on zachoval až do tejto chvíle, pochádza však z vody zo džbánov, ktoré boli určené na očisťovanie Židov. Tieto džbány boli teda naplnené vodou Mojžišovho Zákona, predstavujú židovské zákonníctvo. Ježiš premieňa túto vodu na víno Nového zákona, tým že zjavením sám seba. Kresťanské očisťovanie už sa nebude konať skrze Zákon, ale skrze Evanjelium, skrze Ježišovo slovo (15,3), skrze jeho pravdu (srov. 8,32).“8 Dobré víno je Ježišovo zjavenie, voda je Mojžišov zákon. Zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda sa stali skrze Ježiša Krista (1,17). Víno sa tak identifikuje s Evanjeliom. Augustín hovorí: „Bonum vinum Christus servavit usque adhuc, id est evangelium suum.“9 Nakoniec Ježiš sám je pravá Múdrosť, vtelené Slovo (1,14). Nové víno, dané premene vody, je teda Ježišovo zjavenie seba samého, on sám ako Božia Múdrosť, Božie Slovo, Pravda a Milosť, Život a Svetlo. „Nachádzame sa v bode prechodu zo starej ekonomiky spásy do novej, zo Starého do Nového zákona.“10 „Zázrak vody premenej vo víno sa nám javí ako skutočný obrat v evanjeliovej histórii… Mesiánsky čas sa zdá byť naplnený.“11
Matúš pokladá na začiatok Ježišovej činnosti horskú reč, uvedenú blahoslavenstvami (5,3–10). Ježiš vyhlasuje nové učenie, svoj „Zákon“, spojený s blažeností. U Jána Ježiš prichádza s darom dobrého vína. Je-li ono symbolom pre Ježišovo evanjelium, potom medzi je Matúšom a Jánom dokonalá zhoda. U oboch prináša Ježiš dar svojej pravdy pre našu blaženosť, pre radosť.
V. 11. Taký učinil Ježiš počiatok znamenia v Káne galilejskej a zjavil svoju slávu a jeho učeníci v neho uverili. Ježiš učinil počiatok svojich znamení, arciznamení, archetypické znamenie, ktoré predznamenáva zmysel celého jeho poslania: mesiánsky sňatek, v ktorom on je pravý Ženich a Cirkev, symbolicky ztelesnená v Ježišovej matke, je Nevěsta. Ježiš tým zjavil svoju slávu, ktorá už tu, tak ako raz na kríži, je slávou lásky, ktorá sa rozdáva. Dar jeho lásky, jeho sebedarovania, sebesdělení a sebezijnovania je symbolizované darom dobrého vína v neuveriteľnej prehánke. Človek už nemusí bezradne stáť nad prázdnymi džbánmi. Ženich uchoval dobré víno až do tejto chvíle. Stačí prísť a nabierať. Postoj nutný k prijatiu nového daru spásy je viera. O tu, a len o tu, išlo Ježišovi, keď vykonal znamenie (srov. 4,48). Celé rozprávanie vrcholí v správe, že Ježišovi učeníci v neho uverili. „Nie je povedané, či si okolostojaci ľudia vôbec všimli zázrak premeny, či Ježiša oslavovali ako divotvorcu, čomu sa chcel ostatne vyhnúť. Hovorí sa len, že jeho učeníci v neho uverili. To je pre neho jediný úspech, ktorého si váži.“12 Ludger Schenke komentuje vieru učeníkov ako reakciu na Ježišovo znamenie nasledovne:13
Ani správca svatby, ani ženich alebo nevesta či niekto iný zo svadobných hostí si nevšimnú Ježišovo znamenie. Nepoložia si zásadnú otázku, odkud je víno... Len o učeníkoch sa hovorí, že prišli k viere. Tí však verili už predtým (1,39.40–42.49n.). Presvedčí teda znamenie len tých, kto už veria? Služobníci k viere každopádne neprichádzajú. A Ježišova matka, ktorá tu hrá tak veľkú úlohu? Ona snáď neverí? Alebo verí už pred znamením a práve jej viera vyžaduje znamenie, takže ona skrze sprostredkovanie znamení vôbec neprichádza k viere?
Pozvaní k Beránkovej svatebnej hostině
Podľa niektorých Otcov (Klement Alexandrijský, Cyril Jeruzalemský, Cyprián) „výborné víno“ z vyprávania o Káne pripomína eucharistické víno. Že kresťania už v antike spájali Kánu s eucharistiou, dosvedčuje freska zo 2. alebo 3. storočia v alexandrijských katakombách, ktorá spája scénu premene vody vo víno s rozmnožením chlebov. Samo Jánovo evanjelium vedie týmto smerom: hodina, na ktorú naráža Ježiš, výslovne „prišla“ pri poslednej večeri (13,1). Ako Kána (2,13), tak rozmnoženie chlebov (6,4), tak i posledná večera (13,1) sú všetky datované do bezprostrednej blízkosti pred veľkonočnými sviatkami. Všetky sa zlúcujú do oné Hodiny kríža, kde je opäť prítomná „žena“, „matka Ježišova“, vo chvíli, keď sa otvára Ježišov bok, aby z neho vyšla krv a voda. V eucharistii sa víno premieňa v krv Kristovu. V Káne víno nahradilo vodu očisťovania. To, čo však v skutočnosti nahradilo každý očistný rituál, je „krev jeho Syna Ježiša Krista“ (1 Ján 1,7).14
Svadba v Káne je symbolickou oslavou Nové zmluvy, ktorú Ježiš zapečatí svojou krvou na kríži, kde vydá svoje Nevestě svoje telo. Eucharistia je obetou Nové zmluvy, Beránkovou svatebnou hostinou. To, čo v Káne bolo zahájeno a predznamenané, to sa naplnilo na kríži a my na tom máme účasť v eucharistii. V nej už prežívame to, čo raz bude našou večnou radosťou, až žene prestanú pôrodné bolesti (srov. Jan 16,20–23; Zj 12,2), až sláva Ženicha zazáří plným svetlom, nie už onou paradoxnou formou skrytosti, slabosti a kríža, ale až „príde v obláčikoch a uvidí ho každé oko, i ti, ktorí ho prebodli“ (Zj 1,7), až sa jeho okrášlená Nevěsta, nebeský Jeruzalem, snese z nového neba na novú zem. Potom už po všetkom smutku a bolesti zostane len večná radosť, ako nám to dosvedčujú Jánova prorocká slová: „A vtedy som počul, ako volá prečítaný zástup – podobalo sa to hukotu veľkých vôd a mocnému duneniu hromov: „Aleluja! Pán, náš Boh vševládny, sa ujal kráľovstva! Radujme sa, jašejme a vzdejme mu česť, lebo nadešla Beránkova svatba, jeho nevesta sa pripravila. Bolo jej dané, aby sa obliekla do skvele bieleho kmentu“ – kmentom sú dobré skutky veriacich. A ďalej mi povedal: „Zapiš to: Blahoslavení, kto sú pozvaní k Beránkovej svatebnej hostině!“ (Zj 19,8–9).
