biblická meditácia k prvému tajomstvu ruženca svetla (dokončenie)
P. Vojtěch Brož
Posolstvo Jánovho evanjelia
Jánovo evanjelium, podobne ako Markovo, začína pri Jordáne. Prekvapivo však tu nie je výslovná zmienka o Ježišovom krste. Táto zámlka snáď odráža neskoršiu polemiku medzi kresťanmi a stúpencami Jána Krstiteľa, vyznávaného ako Mesiáša. Ako by evanjelistovi išlo o to, aby ukázal, že Ján Krstiteľ nie je pravý krstiteľ; tým je Ježiš; prvý, kto toto vyznáva, je sám Ján Krstiteľ (1,15.26n.29–34; 3,28). Ján nie je Ježišovým krstiteľom, ale jeho prvým svedkom (1,6–8.15.19–35; 5,33–35). Evanjelista Ján ako jediný medzi evanjelistami tvrdí, že Ježiš sám krstil (3,22–23), i keď čoskoro toto svoje tvrdenie trochu opravuje vysvetlením, že nekrstí Ježiš sám, ale jeho učeníci (4,1–3); tým snáď chce povedať, že keď krstia Ježišovi učeníci, krstí skrze nich on sám.
Ak u Jána chýba doložený fakt, že Ježiš bol pokrstený, potom ovšem udalosti pri Jordáne sú – podobne ako u synoptikov – zjevením Ježišovho pravého poslania. Ján Krstiteľ predstavuje Ježiša: „Hľa, Baránok, ktorý sníma hriech sveta!“ (1,29). Tým ho stavia do vzťahu s Hospodinovým Služobníkom (srov. Iz 53,7). V prologue sa tiež zdôrazňuje, že Ján prišiel, aby svedčil o svetle, ale sám nebol tým svetlom (1,7–8; srov. 5,35). Byť svetlom je opäť poslaním Služobníka (srov. Iz 42,6–7; 49,6), ktoré sa naplňuje v poslaní Ježišovom (Ján 1,9; 8,12; 9,5).
Krst, ktorý Ježiš udeľuje, krst Duchom svätým (1,33), je podmienkou pre vstup do Božieho kráľovstva. Znamená úplné znovuzrodenie človeka. Ježiš o tom hovorí s Nikodémom: „Amen, amen, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí znova (alebo: zhora), nemôže uzrieť Božie kráľovstvo. Amen, amen, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“ (3,3.5). V tej istej rozprave s Nikodémom Ježiš spája dar večného života so svojím vyvýšením, ktorým naplní predobraz hadu na púšti, a s vydaním seba Otcom z lásky k svetu (3,14–16); znovuzrodenie k životu večnému skrze dar Ducha vo krste sa tým dostáva do priamej súvislosti s Ježišovým krížom. Práve na Kalvárii bude daný Duch (19,30) a voda (19,34), ktorá je samotným Ježišom užitá za symbol daru Ducha (7,37–39). Duch môže byť daný až skrze Ježišovo oslavenie, skrze hodinu slávy, slávy kríža (17,1.4–5).
Účasť Cirkvi na Ježišovom krste
Ježiš je pri svojom krste v Jordáne predobrazom všetkých, ktorí prijmú kresťanský krst. Jeho krst nie je udalosťou, ktorá by sa vyčerpala v čase, v ktorom sa udiala. Nemal význam len pre Ježiša, pre jeho sebadôveru Syna Božieho a pre poznanie a prijatie jeho osobného poslania. Ako všetko v Ježišovom živote, vtelenie, narodenie,... smrť a zmŕtvychvstanie, tak aj krst sa stal „pre nás a pre našu spásu“. Tak píše svätý Atanáš:
„Nám bolo určené zostúpenie Ducha svätého na Ježiša v Jordáne..., pre naše posvätenie, aby sme boli účastní jeho pomazania a aby sa o nás mohlo povedať: Neviete, že ste chrámom Božím a že vo vás prebýva Duch svätý? (1 Kor 3,16) Zatiaľ čo Pán, ako človek, bol omývaný v Jordáne, boli sme omývaní my s Pánom a Pánom, a zatiaľ čo on prijímal Ducha, boli sme to my, vďaka Pánu, kto sme boli uschopnení prijať Ducha.“1
Ježišovo pomazanie bolo pre nás. „Duch Boží zostúpil na Ježiša a pomazal ho, ako sľúbil u prorokov, aby sme my mohli čerpať z plnosti jeho pomazania a byť spasení.“2 V starobylých homíliách na sviatok Krstu Páně je táto udalosť slávená ako ustanovenie kresťanského krstu. Ježiš bol pokrstený, aby pochoval vo vodách celého starého Adama a aby posvätil Jordán, aby nás priviedol k spáse skrze Ducha a vodu. Vystúpiv z vody, nesie svet so sebou vzhůru. Vidí, ako sa otvára raj, ktorý Adam zavrel. Ježišovi veriaci skrze krst prijmú Ducha, a tak sa znova zrodia a stanú sa Božími deťmi. Pozemská voda bude pri tom nepostrádateľná. Stane sa sviatostným znamením, pretože je Ježišom, ktorý do nej zostúpil, posvätená.3 Cirkev má účasť na Ježišovom krste, jeho krst bol predobraz a základ, archetyp (teda počiatok a model) pre krst, ktorý ona udeľuje jeho menom. Ježiš je nový Mojžiš pri Exodus: vedie svojich veriacich vodou na slobodu. Ježiš je nový Jozue: vedie veriacich skrze svoj krst v Jordáne do zasľúbenej krajiny.
Cirkev má k dispozícii rôzne spôsoby, ako nás môže skontaktovať s Kristovým krstom. Jedným je liturgické slávenie sviatku Krstu Páně. Iným je sviatosť krstu a birmovania, a tiež obnova krstného vyznania pri slávení Veľkonočnej vigílie či pri iných príležitostiach. Tieto prostriedky by zostali bez účinku, keby sme sa ich nechopili a nenechali ich v sebe pôsobiť. Po prijatí krstu je teda treba z krstu žiť. Cirkev má teda voči krstu dvojitý úkol: krstiť a žiť z krstu.
1) Krstiť
Dve zo štyroch evanjelií končia tým, že zmŕtvychvstalý Ježiš posiela svoje učeníky krstiť: „Choďte teda, získajte mi za učeníkov všetky národy, krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a učte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. Hľa, ja som s vami po všetky dni až do konca sveta!“ (Mt 28,19–20; srov. Mk 16,15–18). Formulácia „krstiť v mene“, nie „v mene“, znamená ponoriť do mena, a teda do skutočnosti trojjediného Boha. Krstom sa človek umiestňuje do života Božieho.
Apoštolovia toto poslanie vzali plne za svoje, ako dokladajú Skutky apoštolov. Keď Petrovo prvé kázanie o Letniciach preniklo srdcia poslucháčov, takže sa pýtali: „Bratia, čo máme robiť?“, Peter im odpovedal: „Obráťte sa! A každý z vás nech sa dá pokrstiť v mene Otca i Syna i Ducha Svätého, aby vám boli odpustené hriechy, a ako dar dostanete Ducha Svätého.“ ... Tí, ktorí jeho slovo ochotne prijali, boli pokrstení. A ten deň sa k nim pridalo na tri tisíce ľudí (Sk 2,37–38.41). Jáhen Filip krstí mužov a ženy, ktorí prijali vieru v Samárii (8,12) a etiópskeho komořího (8,36–38). V Damasku sa dá pokrstiť Šavel (9,18). Peter pokrstí v Cézareji rímskeho stotníka Kornélia s celým jeho domom (10,47n.). Pavel na svojich misijných cestách tiež udeľuje krst: vo Filipe pokrstí Lýdii s celou jej rodinou (16,15) a žalárnika so všetkými jeho ľuďmi (16,32), v Korinte predstaveného synagógy Krispa s celou jeho rodinou a mnohých iných (18,8), v Efeze krstí v mene Pána Ježiša niektoré učeníkov, ktorí boli doteraz pokrstení len krstom Jánovým (19,4–6). Vo všetkých týchto prípadoch môžeme sledovať podobný postup. Na hlásaní apoštolov odpovedajú ľudia vierou a prijmú krst. V tomto schéme – hlásanie–obratenie/viera–krst – je krst vyvrcholením a korunovaním celého procesu. Jeho prijatie je závislé na viere a na obrátení, ktoré zase sú vyvolané apoštolským hlásaním. Pavel si je vedom prvotnosti a predřazenosti hlásania vzhľadom k udeľovaniu krstu a sám vidí svoje poslanie predovšetkým v hlásaní: „Chvála Bohu, že som okrem Krispa a Gáya nikoho z vás nepokrstil! Aspoň nikto nemôže povedať, že ste boli pokrstení v mojom mene. Vlastne som pokrstil ešte rodinu Stefanovu. Ale inak už neviem, že by som pokrstil koho iného. Neposlal ma totiž Kristus krstiť, ale kázať radostnú zvesť...“ (1 Kor 1,14–17). Inak je však krst najčastejšie spomínaná sviatosť v Novom zákone.
2) Žiť z krstu
Ako pokrstení máme podiel na Ježišovom Božom synovstve a na jeho mesiánskom pomazaní a poslaní. Pre prvých kresťanov toto mesiánske pomazanie bolo tak kľúčové, že od neho odvodzovali svoje vlastné meno, „kresťania“. „Preto sa nazývame kresťania (christianoi), pretože sme pomazaní (christometha) olejom Božím.“4 Kresťania, to neznamená predovšetkým „stúpenci Krista“, ako tomu rozumeli pohania v Antiochii, ktorí im ako prví dali takéto meno (srov. Sk 11,26), ale skôr „účastníci Kristovho pomazania“.5 Zaujímavá je v tejto súvislosti etymológia českého slova „krst“. Na prvý dojem sa zdá, že „kresťan“ je odvozený od „krstu“. Je tomu však práve naopak. Podstatné meno „krst“ je odvodené od staročeského slovesa „krstíti“ (z neho neskôr vzniklo „krstíti“ a potom „krtiť“), prevzatého pravdepodobne zo starohornonemeckého „kristen“ = urobiť kresťanom, „zkristusit“. Odtiaľ je teprve „krst“.6 Krstom sa človek stáva kresťanom, človekom náležajúcim Kristovi. Vo svojom mene „kresťan“ nesie meno Kristovo. V krste dostáva človek svoje nové, svoje skutočné meno, meno Kristovo. Tu človek naozaj vie, kto je, pretože mu Boh zdieľa, kým pre neho je: vlastným synom či dcérou. Spolu s Kristom môže ten, kto je krstený, vidieť nad sebou otvorené nebesá a počuť: „Ty si môj milovaný syn! Ty si moja milovaná dcéra!“ Tento podiel na Ježišovom Božom synovstve je nám daný skrze dar Ducha. Nám je daný ten istý Duch, v ktorom Ježiš počul: „Ty si môj milovaný Syn,“ a v ktorom hovoril: „Abba, Otče.“ V tom istom Duchu, Duchu Ježišovom, môžeme aj my spolu s ním volať: „Abba, Otče!“ (Rím 8,15). Žiť z krstu znamená predovšetkým žiť v radosti a dôvere Božích detí.
Krstom sa tiež veriaci stáva človekom, ktorý má podiel na Kristovom mesiánskom pomazaní a poslaní. Symbolicky to vyjadruje pomazanie krížom, ktoré je súčasťou udelenia sviatosti krstu, ak na krst bezprostredne nenaväzuje sviatosť birmovania, chrismatio, pomazanie krížom. Ako kresťan je sám sebou, nakoľko má skrze krst účasť na Ježišovom mesiánskom pomazaniu, tak Cirkev je sama sebou, nakoľko žije Ježišovým životom a plní jeho poslanie v sile Ducha svätého. Cirkev vzniká o Letniciach prijatím Ježišovho Ducha, ktorým žije a ktorým je oživovaná a ktorým sa necháva viesť. Tentýž Duch prúdi Ježišom i nami, tak ako rovnaká miazga prúdi kmeňom i ratolesťami. Ako Cirkev sme Kristovým Telom, pretože sme oživení jeho Duchom. „Nielen naša Hlavy bola pomazaná, ale aj my, ktorí sme jeho telom... My sme Telom Kristovým, pretože sme všetci boli pomazani, a my všetci, v Ňom, sme Kristus a sme Kristus, pretože úplný Kristus je Hlava i Telo dohromady.“7
Cirkev je mesiánskym ľudom pomazaných, posvätených Duchom. Tak môže mať tiež podiel na Ježišovom poslaní, a to na poslaní Služobníka. Môže nasledovať Ježiša v jeho diele vykúpenia sveta od hriechov. Nasleduje Ježiša v krste, v jeho pokornom zostúpení, v prijatí hriechov, v ich vyznaní a odpykaní. Ježiš pri krste v Jordáne na seba vzal hriech, ktorý potom zmyl svojím krstom krvi. Keď ako on a spolu s ním vyznávame hriechy, nasledujeme ho, podobáme sa mu a nalézáme Otcovo zalíbenie. Sme Božími milovanými deťmi. Stávame sa spolupracovníkmi na jeho diele vykúpenia sveta. Tak potom môžeme mať podiel aj na poslaní Služobníka, ktorý je svetlom národov. Krst sa v prvotnej cirkvi nazýval illuminatio, osvetlenie. Pokrstený je ten, kto bol povolaný z tmy k svetlu, kto spoznal svetlo Kristovo a bol ním osvetlený, kto už preto nemusí blúdiť v temnotách, ale sám môže vyvádzať druhých z temnôt a byť svetlom sveta, čo je poslaním Ježišových učeníkov (Mt 5,14).
Krst v učení sv. Pavla
Pavel vo svojich listoch stále krouží okolo skutočnosti, že kresťan je nový človek, vykúpený, ospravedlnený, bytosť žijúca v Kristovi a nesúca v sebe Krista a moc jeho zmŕtvychvstania. To je mu východiskom pre riešenie najrôznejších otázok, týkajúcich sa kresťanského života.
Spojenie s Kristom nastáva krstom. Pavel o tom píše v Rím 6 (čítame tento text ako epištolu pri Veľkonočnej vigílii): Krstom máme účasť na tajomstve Kristovej smrti a vzkriesenia: „My všetci, ktorí sme boli krstom ponorení v Krista Ježiša, boli sme tým krstom ponorení do jeho smrti... Ak sme s ním srostli tak, že sme mu podobní v jeho smrti, budeme mu tak podobní i v jeho zmŕtvychvstaní.“ To je tajomná skutočnosť, ktorá má konkrétny, hmatateľný dopad na náš každodenný život. Krst pre nás musí znamenať tiež morálny obrat (preto krstný záväzok: zrieknutie sa hriechu, pokušenia a satana): „Ako Kristus bol vzkriesený Otcovou slávou, tak aj my teraz musíme kráčať v novosti života... Veď predsa vieme, že starý človek v nás bol spolu s ním ukrižovaný, aby stratila svoju moc hriešna prirodzenosť a my aby sme už hriechu neotročili. Lebo kto umrel, je oslobodený od hriechu.“ Máme účasť – už teraz – na Kristovom víťazstve nad smrťou, čo sa prejavuje naším každodenným víťazstvom nad smrtiacou mocnosťou hriechu, našou smrťou voči hriechu: „Kto umrel, umrel hriechu raz navždy, a kto žije, žije pre Boha. Tak aj vy sa považujte za mŕtvych hriechu, ale za žijúcich Bohu, keď ste spojení s Kristom Ježišom. Hriech už ďalej nesmie vládnuť vo vašom smrteľnom tele...“ V tomto víťazstve nad hriechom a živote pre Boha kráčame v ústrety vlastnému zmŕtvychvstaniu, definitívnemu víťazstvu života večného, ktorý bol do nás naroubovaný krstom.
V Gal 3,26–28 Pavel menuje tri účinky krstu: Božie synovstvo, oblečenie v Krista, jednota všetkých v Kristovi: „Vy všetci ste totiž Božie deti skrze vieru v Ježiša Krista, vy všetci, pokrstení v Krista, obliekli ste sa v Krista: už nie je Žid alebo Grék, už nie je otrok alebo človek slobodný, už nie je muž alebo žena; vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi.“
V Kol 2,11–14 Pavel porovnáva krst s obriezkou, ktorá bola trvalým znamením patria Božiemu a nezrušiteľnosti zmluvy. I tu je krst chápaný ako účasť na Kristovom veľkonočnom tajomstve: „Krstom ste boli spolu s Kristom položený do hrobu, a tým aj zároveň spolu s ním vzkriesení... I vás, keď ste boli mŕtvi pre svoje hriechy a keď vaše telo bolo neobrezané, zase oživil súčasne s ním.“
V Tt 3,4–7 Pavel hovorí o krste ako o „kúpeľi znovuzrodenia a obnovenia Duchom svätým“, ktorá má za následek, že „ospravedlnení jeho milosťou dostaneme ako dedičstvo vytúžený život večný.“
