biblická meditácia k tretímu tajomstvu ruženca svetla (1. časť)
P. Vojtěch Brož
Ježiš, hlásateľ evanjelia: Evanjelista Marek, po tom, čo uviedol svoje evanjelium správou o Jánovi Krstiteľovi, o Ježišovom krste a jeho pobyte na púšti, opisuje začiatok vlastnej Ježišovej verejnej činnosti: Kedy bol Ján uvrhnutý do väzenia, prišiel Ježiš do Galiley a hlásal tam Božie evanjelium: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Obraťte sa a verte evanjeliu!“ (Mk 1,14–15). Ježišovo verejné pôsobenie teda začína hlásaním evanjelia. Toto Ježišovo hlásanie je konkrétnou historickou udalosťou. Má svoje presné súradnice v časopriestore: v Galiley po uväznení Jána Krstiteľa. Čas Ježišovho hlásania je nový kairos, vhodný čas, čas spásy; čas vymedzený zhruba tromi rokmi jeho verejného pôsobenia. Nie každý mal to šťastie mať na tomto požehnanom čase účasť. Preto Ježiš blahoslaví uši, ktoré smeli počúvať jeho slová, ktoré túžili počuť mnohí proroci, spravodliví a králi, avšak neslyšali (srov. Mt 13,16–17; Lk 10,23).
Ježiš hlásá evanjelium, radostnú zvesť. V jeho slovách sa objaví tiež káranie a hrozby, budú tam aj nepochopiteľné a neprijateľné slová o jeho kríži a tiež výzva k nasledovaniu – na kríž. Napriek tomu ide stále o radostnú zvesť, o Božiu ponuku spásy a života.
Vlastným obsahom Ježišovej radostnej zvesti je plnosť času a blízkosť Božieho kráľovstva a z toho plynúci požiadavok obrátenia a viery. Plnosť času nastáva, keď sa blíži Božie kráľovstvo, ktoré Ježiš hlásá. Ježiš prichádza z večnosti, z ríše Božej. On v sebe nosí večnosť. Prichádza-li z večnosti do času, napĺňa čas. Prichádza-li ako Boží Syn, večne slobodne oddaný Otcovi, prináša Božie kráľovstvo v sebe na zem, kde vládne „vládca tohto sveta“. Božie kráľovstvo nie je kategória teritoriálna ani politická. Kráľovstvo Božie je Božia vláda. V istom zmysle je už nastolené všade, pretože Boh je suverén. Avšak stvorený svet sa mu pokúsil vymknúť z rúk, emancipovať sa, čím upadol do otroctva toho, kto ho k tomu svedol, padol do područí Satana. Boh slobodu človeka rešpektuje, a preto Božia vláda v plnom zmysle je len tam, kde sa človek slobodne podrobuje svojmu Stvoriteľovi. Ježiš prichádza do sveta v poslušnosti Otcovi (srov. Žid 10,5–9), a tým v sebe nesie Božiu vládu. Nastoluje ju všade, kam prichádza. Celé jeho životné dielo má za úkol zlomiť vládu Knížete tohto sveta a nastoliť vládu Boha Otca, založiť na svete Božie kráľovstvo. Teraz je na začiatku tohto poslania: hlásá, že Božie kráľovstvo prichádza, a tým sa napĺňa čas, ktorý sa hriechom vyprázdnil.
Ježiš hlásá príchod Božieho kráľovstva. Božie kráľovstvo prichádza práve skrze toto hlásanie. Nešíri sa mečom, ohňom, revolúciou, ale hlásaním slova. Nástrojom Božieho kráľovstva je slovo: slovo nedemagogické, prosté, ktorému môžu rozumieť aj nevzdelaní a negramotní ľudia. Boh používa pre nastolenie svojej vlády niečo tak slabého, ako je slovo, ktoré sa neopiera o žiadny mocenský prostriedok, ale len samo o seba, o svoju pravdu, slovo, ktoré je apelom na ľudskú slobodu, ktorú chce získať ako takú, totiž ako slobodu, slobodnú slobodu, slobodne poslušnú, bez nátlaku. Ako sa môže vôbec presadiť vo svete plnom demagogických ideológií, spojených s podvodnými sľubmi a zastrašovaním, hrozbami a prenasledovaním pre pravdu a spravodlivosť? Boh presadzuje svoju vládu skrze slabosť ľudského slova. To slovo však je jeho slovo, slovo Božie, všemohúce, ktoré sa ovšem skrýva za slabosť slova ľudského. Neznásilňuje, žiada od človeka slobodné prijatie. K tomu však človek musí zmeniť svoje zmýšľanie, svoju mentalitu. Preto Ježiš s hlásaním Božieho kráľovstva spája požiadavok obrátenia a viery v jeho evanjelium: „Obraťte sa a verte evanjeliu!“
Slovenské „obratiť sa“ znamená zmeniť orientáciu tela, a tým smer pohľadu či pohybu. Ježišova výzva zaznamenaná v gréckom texte znie: metanoeite; to doslova znamená: „Zmeňte myseľ!“ Mnohí chápu obrátenie iba morálne, ako zmenu správania. To je ale málo. Obrátenie znamená zmenu zmýšľania a nahlížania na realitu. To obnáša úplné preusporiadanie, prearranžovanie vlastnej vnútornej štruktúry, prehodnotenie všetkých hodnôt, zámenu snáď i tých najprvotnejších predpokladov našich úsudkov. Môžeme sa pýtať, či je niečo také vôbec možné. V rozhovore s Nikodémom Ježiš takúto premenu porovnáva s novým narodením. Pri tom snáď je väčší zázrak narodiť sa znovu, ako starý človek, než sa narodiť vôbec (srov. Jan 3,3–9). Z toho je jasné, že také obrátenie nie je v ľudských silách, ako nie je v sile nenarodeného človeka sám si dať život. Preto tiež výzva k obráteniu, k zmene mentality, k opusteniu mentality tohto sveta, z ktorého sme vzišli a v ňomž sme tak zdomácneli, a k prijatiu mentality Božieho kráľovstva, logiky Božej, je možná len v závislosti na tvrdení: „Naplnil sa čas a Božie kráľovstvo sa priblížilo!“ Ak z jednej strany pre prijatie Božieho kráľovstva je nutné obrátenie, ako podmienka a predpoklad, potom toto obrátenie je zase možné len vzhľadom k blízkosti Božieho kráľovstva, ako dôsledok. V žiadnom prípade sa Božie kráľovstvo nebuduje skrze naše obrátenie, skrze naše morálne a duchovné úsilie. Božie kráľovstvo prináša Ježiš v sebe, hlásá ho svojím slovom, ktorým zároveň vyzýva k obráteniu. A ako je mocné jeho slovo, ktorým nesie do tohto sveta Božie kráľovstvo, tak je tiež mocné jeho slovo, ktorým nás volá k obráteniu.
Sme prosaknutí mentalitou tohto sveta. Pred obrátením je v nás toľko z logiky vládcu tohto sveta. Prijať evanjelium ako svoju životnú cestu, tj. uveriť evangeliu, nám príde tak nesnadné: človek má pocit, že vstupuje do úplne iného, neznámeho sveta, kde všetko vyzerá tak cudzí a nepravdepodobne. A predsa práve vtedy sa človek stáva sám sebou, nachádza svoju pravú identitu, vracia sa na svoje pravé miesto. Nie je bez zaujímavosti, že hebrejský výraz pre obrátenie, konverziu, je tešúváh, čo doslova znamená „návrat“. Človek dosiahne svoj cieľ návratom k svojmu najpôvodnejšiemu východisku, tj. Bohu. Pretože sa mu ale vzdialil, a teda sa vzdialil sám sebe, nájde sám seba skrze obrátenie, pretože doteraz bol odvrátený či prevrátený. Nájde svoje miesto a svoju cestu jedině skrze zmenu kurzu, pretože doteraz bol na scestí alebo na ceste do záhuby.
Od svojho prvého vystúpenia až do posledného dňa pred svojím zatknutím Ježiš stále hlásal alebo učil. To považoval za stěžejný prvok svojho poslania: bol vybavený Duchom Pána a poslaný hlásat evanjelium chudobným (Lk 4,18). Keď ho chceli na jednom mieste zadržať, povedal svojim učeníkom: „Poďme inam, do blízkych mestečiek, aby som aj tam hlásal, veď k tomu som prišiel“ (Mk 1,38). Ježiš teda považuje hlásanie za prvý bod svojho poslania. Z tohto pohľadu môžeme lepšie chápať jeho zázraky uzdravenia hluchonemých: Ježiš im tým dal predovšetkým možnosť počuť jeho slovo. Väčšinu svojho času venoval kázaniu a učeniu. Učil na nádvorí chrámu, v synagógach po celej Palestíne, na brehu jazera, na hore, po ceste i po domoch. Učil všetkých: svojich učeníkov, jednotlivcov i zástupy. Napriek tomu, že nestál o reklamu, ľudia sa za ním zbiehali z kade-tade. Jeho učenie budilo údiv, pretože učil ako ten, kto má moc, a nie ako učitelia Zákona (Mk 1,22; srov. Mt 7,28–29), budilo otázku: „Čo je to? Nové učenie – a s takou mocou!“ (Mk 1,27).
Ježišovo slovo sa prejavovalo ako mocné dvojitým spôsobom: silou a autoritou. Ježišovo slovo má nadľudskú moc. Keď Ježiš hovorí, niečo sa deje: slepí vidia, hluchí počujú, malomyselní sú očisťovaní, chromí chodia, mŕtvi vstávajú, hriešnici sú zbavovaní viny, démoni sa dávajú na útek, vietor ustáva, rozbúrené more sa upokojuje... Ježišovo slovo má ale tiež podmanivú silu, ktorou si získava svojich poslucháčov. Služobníci velerady, ktorí ho mali zatknúť, sa vracajú s neporiadkom a ako dôvod, prečo sa Ježiša neuchopili, uvádzajú: „Nikdy žiadny človek tak nemal!“ (Jan 7,46). Ježiš učí s neslýchanou autoritou, ktorú neopiera o iné ľudské autority, ani o Mojžiša, dokonca ani o Boha. Hovorí ako ten, kto si je vedomý svojej absolútnej autority: „Počuli ste, že bolo povedané predkom... Ja však vám hovorím...“ (Mt 5,21–22 atd.). Ježiš si dovoľuje korigovať najvyššiu autoritu svojho ľudu, Zákon daný Hospodinom Mojžišovi. Stavia sa nad Mojžiša, hovorí z vlastnej autority, a tým si robí pre svoje slovo nárok božskej autority. Voči svojim učeníkom sa považoval za jediného Majstra, ktorý – na rozdiel od rabínov – má právo si vyberať svojich učeníkov, má právo požadovať od nich, aby sledovali nielen jeho výklad, ale aby nasledovali jeho osobu, aby nemilovali len jeho múdrosť, ale aby milovali jeho, a to viac než otca, matku, ženu, deti, áno, i samých seba.
Ježiš, Slovo Božie: Tým, že Ježiš považuje za základnú náplň svojho poslania hlásanie slova, stáva sa do radu prorokov. Jeho poslanie je predovšetkým prorocké: nie v zmysle predpovedania budúcnosti, ale v zmysle zvestovania živého Božieho slova a vypovedania o stave vecí pred Bohom. Ľudia ho považovali za proroka (srov. Mt 21,11; Lk 7,16; Jan 4,19). List Židom ho však stavia nie do jednej rady s prorokmi, ale až za túto radu, ako jej naplnenie a prekonanie: Mnohými a mnohými spôsobmi hovoril Boh v minulosti k našim otcom skrze prorokov. V tejto poslednej dobe prehovoril k nám však skrze svojho Syna (1,1–2). Aký je rozdiel medzi staršími prorokmi a Ježišom? Proroci uvádzali svoje výroky slovami: „Tak praví Hospodin...“, alebo: „Výrok Hospodinov...“ Ježiš miesto toho hovorí: „Amen, amen, hovorím vám...“ I tu, podobne ako vo vzťahu k Mojžišovmu zákonu, môžeme sledovať Ježišovu trúfalosť, s ktorou sa neopiera o vyššiu autoritu, ani Zákon, ani nejakého staršieho proroka, dokonca ani o Boha, ale hovorí sám za seba a zo seba, a to so záväznosťou, na akú si môže činiť nároky iba Boh. Jeho slovo je večné ako Boh sám: „Nebe a země pominou, ale má slová nepominou!“ (Mt 24,35).
Napriek absolútnej nezávislosti a suverenite, s akými Ježiš hovorí a vystupuje, odhaľuje tiež naprostú závislosť a podriadenosť voči Otcovi. Ježiš nemá svoje slovo zo seba a od seba, nýbrž od Otca. V Janovom evanjeliu o tom hovorí takmer na každej stránke. „Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal“ (7,16). „Ten, ktorý ma poslal, je pravdivý, a ja hovorím svetu, čo som počul od neho... hovorím tak, ako ma naučil Otec“ (8,26.28). „Ja som nehovoril sám zo seba, ale Otec, ktorý ma poslal, ten mi dal príkaz, čo mám povedať a čo hlásat... Čo teda ja hovorím, hovorím tak, ako mi to povedal Otec“ (12,49–50) atď. Ježiš je otvorenosť sama voči slovu Otca, taká otvorenosť, že sám je Slovom Božím: Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a Boh bolo to Slovo (Jan 1,1). Nie len teda má slová večného života (6,68), ale sám je to Slovo! Ako Slovo Otca prijíma celé svoje bytie od toho, ktorý ho vyslovuje, potom je však schopný to tiež v plnej miere zdieľať. V chudobe ducha sa nechá vyslovovať Otcom, a tak sa stáva jeho Slovom. Ježiš je Slovo. To vysvetľuje ako jeho naprostú závislosť na Otcovi, tak jeho nezávislosť na Mojžišovi. Ježiš sám je Slovo, môže teda hovoriť zo seba, z vlastného obsahu a na základe vlastnej autority, a predsa nemluví ze seba, ale z Otca, ktorý mu všetko dal. Ak totiž Ježiš je Slovo Božie, potom sa k nemu „nedostáva“ slovo Božie zvonka, ako tomu bolo u prorokov, ale On ho vydáva zo svojej vlastnej podstaty. U neho ide o dokonalú identifikáciu osoby s poslaním, aká sa nemohla u prorokov očakávať. Z toho, že Ježiš je Slovo Božie, vyplýva dokonalá jednota medzi jeho posolstvom a životom, identita medzi hlásaním a osobou hlasateľa. Ježiš prináša svojím slovom a svojou osobou kráľovstvo Božie, pretože on sám je Slovo i dokonalé uskutočnenie Kráľovstva Božieho. V tomto zmysle je treba chápať už začiatok Marekovho evanjelia nielen ako „evanjelium o Ježišovi Kristovi“, ale tiež ako „evanjelium Ježiša Krista“ (Mk 1,1), chápané teda ako radostná zvesť, ktorej obsahom i hlasateľom je sám Ježiš Kristus. A ak ústredným obsahom jeho evanjelia je Božie kráľovstvo, potom môžeme povedať spolu s Origenom, že Ježiš sám je toto kráľovstvo, Ježiš je autobasileia.
Ježiš sám je Evanjelium, ktorého je tiež prvým hlasateľom, Ježiš sám je „Slovo Božie“ (Zj 19,13). Ide-li o Ježiša o dokonalú identifikáciu medzi hlasateľom a poselstvom, potom Ježiš naozaj vo svojom poslaní dáva zo seba, dáva seba. Avšak práve takto je Slovom Otcovým. Boh v ňom sděluje sám seba, a to definitívne v tejto poslednej dobe, eschatologicky (Žid 1,2). Otec v ňom sděluje všetko. Dáva v ňom všetko. „Boh nikdy nedáva menej než sám seba,“ píše Augustín.1 Boh dáva vo svojom Slove všetko, pretože jeho Slovo je jeho jednorozený Syn, ktorému dáva úplne všetko. Všemohúci (omnipotens) Otec ukazuje svoju všemohúcnosť práve v tom, že je schopný, na rozdiel od ľudských otcov, sdělit svojmu Synovi nedielne celú svoju podstatu, je schopný sa darovať bez zbytku. Ľudskí otcovia, sú-li potentní, môžu dať nový život, nie sú však „omnipotentní“ ako Boh: jednak preto, že k zplození potomka potrebujú ženu, zatiaľ čo Otec je Synu „otcom“ i „matkou“; ďalej preto, že pozemskí otcovia nikdy nevyužijú všetky svoje plodivé možnosti; a nakoniec preto, že aj kedyby predsa mohli zo všetkých svojich plodivých možností vytvoriť potomkov, vždy tým dajú život niekomu inému, a ich vlastný život zostane im, zachovaný a nesdělen. Boh sa vo večnosti vyjadruje tak dokonale, tak vyčerpávajúcim spôsobom, že dáva svojmu Synovi celé svoje bytie. Ten je jeho soupodstatným Synom, jeho vyčerpávajúcim Slovom, Slovom, ktorým Otec oslovuje svoje božské „Ty“ Syna, ktorému tým oslovením zároveň dáva život.
Keď sa Syn stal človekom, keď sa Slovo stalo telom a prebývalo medzi nami (Jan 1,14), povedal a dal nám v ňom Boh úplne všetko. Vyčerpávajúce Slovo, ktorým Boh hovorí sám k sebe, ktorým oslovuje svoje soupodstatné božské Ty, sa teraz obracia na nás. „Jedenkrát Boh prehovoril a vyslovil tak jediné večné Slovo,“ píše sv. Bernard.2 A svätý Ján od Križa vysvetľuje, prečo v novozákonnej dobe nie je povolené dotazovať sa Boha nadprirodzenou cestou, nasledovne:3
Ked už je v tejto dobe milosti viera upevnená v Kristovi a zákon evanjelia zjavný, nie je dôvod pýtať sa oným spôsobom, ani prečo by on ešte hovoril a odpovedal ako tenkrát. Pretože keď nám dal svojho Syna, ktorý je jeho Slovo, a On iné nemá, povedal nám všetko jednorazovo v tomto jedinom Slove a nemá už, čo by hovoril... Boh akoby onemel a už nemá, čo by hovoril, pretože to, čo kedysi hovoril po častiach k prorokom, povedal v celku, keď nám dal Všetko, to je svojho Syna.
V tomto smysle tiež môžeme chápať skutočnosť, že Ježiš na konci svojho verejného života, naplneného hlásaním a učením, zmlkne. Je v tom možné spozorovať naplnenie prorockých slov o Hospodinovom Služobníkovi. Jeho poslanie bolo prorocké, pre neho dostal Hospodinovho ducha a jazyk ako meč. Volal ostrovy, aby ho počúvali (srov. Iz 42,1–4; 49,1–2; 50,4). To všetko ale len do určitej chvíle. V dôsledku odmietnutia jeho posolstva tými, ktorým bolo určené, sa poslanie Služobníka nedarí. Nemôže sdělit zverenú spásonosnú pravdu. Jeho poslanie preto mení kurz: vyústi nakoniec do utrpenia a Služobník ho prijíma bezvýhradne a bezhlasne. Neotvoril svoje ústa ako baránok vedený na porážku. Ako ovca, ktorá mlčí pred strihačmi, neotvoril svoje ústa (Iz 53,7). Cirkvi od počiatku videli naplnenie toho, čo prorocky naznačovala postava Hospodinovho Služobníka, v Ježišovi (srov. Sk 8,26–40). Takisto Ježiš hlásal – a po počiatočnom obdivu sklidil nakoniec len úplné odmietnutie. Pri výslechu u velekněza Ježiš zhrnuje celé svoje poslanie slovami: „Ja som hovoril k svetu verejne. Ja som vždycky učíval v synagóge a v chráme...“ Reakcia? „Sotva to vyslovil, jeden zo služobníkov... dal Ježišovi políček... (Jan 18,20-22). Ježišovi je daná rana do tváre ako symbolická odpoveď na jeho celoživotnú hlasatelskú činnosť.
Tak pre Ježiša končí poslanie hlásateľa a učiteľa a nastupuje poslanie trpiaceho Služobníka, Baránka Božieho (srov. Jan 1,29). Podobne ako Služobník, aj Ježiš na konci svojho prorockého poslania zavrie ústa a odovzdá sa utrpeniu. Niekoľkokrát v pašijách je doložené Ježišovo mlčanie: Ježiš však mlčal (Mt 26,63; srov. 27,12–14). Ale on mlčal a nič neodpovedal (Mk 14,61; srov. 15,5; Lk 23,9; Jan 19,9). „Syn, ktorý je Slovo, sa stal Mlčaním.“4 Posledným jeho výrazom nie je už slovo, ale drásavý, neartikulovaný výkrik, mocný hlas (Mk 15,37), ktorý nasleduje bezprostredne potom, čo sa snažil márne dovolať Otca: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15,34). Nie je dovolanie. Otec tu nie je, nie je teda možnosť dialógu. Kde však nie je dialóg, tam nie je ani Slovo! Otec sa od Syna, ktorý sa pre nás stal hriechom (2 Kor 5,21), odvrátil, a Ježiš preto umiera. Umiera ako človek, umiera ako Božie Slovo. Umiera Boh. Posledné zbytky jeho bytia sa vyjadrujú vo výkriku do prázdna. Slovo zmlklo. Pretože bolo vyslovené úplne, až do krajnosti. A toto Slovo, ktoré sa stalo Mlčaním, je najvýraznejším zjavením Božieho obsahu, Božieho večného života! Hodina tmy je zároveň explóziou svetla, výronom slávy Božej do tohto sveta. Kristova smrť zjavila život Boží, jeho zmlknutie na kríži je slovo, ktoré už nikdy neprestane znieť. Slovo, ktoré sa sdělilo tým, že doznelo a stalo sa nemým, že sa vzdalo sama seba, že sa vydalo. Len toto je skutočne uskutočnené Slovo Božie. Nie len slovo Syna voči jeho učeníkom, ale slovo Božie voči svetu. „Najmocnejším slovom, ktoré Otec povedal v Ježišovi, je jeho mlčanie v smrti.“5 A to je evanjelium, ktoré bude hlásané až do konca sveta.
Ježiš-Slovo naplňuje slová Písma: Ježiš je Slovo Božie, dokonalý výraz Boha Otca, odlesk jeho slávy a výrazná podoba jeho podstaty (Žid 1,3). Pretože sám je všemohúcnym Slovom Božím, má jeho slovo moc, s níž môže porúčať vetru, búrke a démonom, volať mŕtvych z hrobu atď. Ježiš svojim slovom tiež môže naplniť všetky ľudské slová, ktoré bez jeho Slova sú len prázdnou slamou. Ježiš ako vtelené, ukrižované a vzkriesené Slovo tiež naplňuje všetky slová Písma, ktoré by bez neho zostali nenaplněným prísľubom. Už počas jeho verejného poslania dostávala slová Písma, ktoré Ježiš vyslovil, svoju plnosť. Keď v nazaretskej synagóge prečítal úryvok z proroka Izaiáša o pomazání a poslaní Mesiáša (61,1–2), mohol zavrieť knihu a povedať: „Dnes sa naplnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli!“ (Lk 4,21). Ježiš naplňuje mŕtvu literu sám sebou, svojím životom, svojím Duchom. Dokým sa neobjaví zmŕtvychvstalý Pán, ktorý svojou smrťou všetko dokončil a naplnil (Jan 19,28.30), učeníci ešte nemôžu rozumieť Písmu (Jan 20,9), pretože trvá rúška, keď sa číta Starý zákon a nie je odhalené, že prestáva v Kristu (2 Kor 3,14). Zmŕtvychvstalý Ježiš naplňuje celé Písmo a tým odstraňuje rúšku, ktorá spočívala na Zákone. Emauzským učeníkom vykládal, čo sa vo všetkých častiach Písma na neho vzťahuje (Lk 24,27), a oni môžu spätne shledat: „Čož nám srdce nehořelo, keď k nám na ceste hovoril a odhaľoval zmysel Písma?“ (Lk 24,32). A keď sa potom navečer zjaví učeníkom v Jeruzaleme a presvedčí ich o tom, že nie je žiaden duch, ale človek z masa a kostí, ktorý môže i jesť (srov. Lk 24,36nn.), môže Lukáš konečne poznamenať: Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu (24,45). Kristus dáva porozumieť Písmu, pretože je jeho živým naplněním. Kristus je cieľ Zákona (Rím 10,4). V ňom našla všetky Božie zasľúbenia svoje „áno“ (2 Kor 1,20). Ján vo Zjavení vidí Baránka ako zabitého, a predsa stojaceho, teda živého, vzkrieseného, ktorý jediný je hoden vziať zvitok, zapečatený siedmymi pečaťami, a otvoriť ho (Zj 5).
