P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
K nášmu životu patrí používanie symbolov. Takisto v našej viere im patrí dôležité miesto. Skúsenosť v duchovnom živote ukazuje, že je prínosné, keď symboly, ktorých používame, občas znova viac premýšľame, pozastavíme sa nad nimi. Aby sme neupadli do povrchnosti a rutiny. Tak je pre nás veľmi prínosné, keď čas od času znova premýšľame o krstnom obmytí, o eucharistii ako pokrme, ktorý nám dáva silu, alebo keď vysvetľujeme niekomu, kto sa o to zaujíma, symboliku škapulíra ako šatu, ktorým sa duchovne spájame s Pannou Máriou.
Keď pápež František vyhlásil Rok milosrdenstva a zvýraznil symboliku svätých brán tým, že stanovil ich zriadenie aj v jednotlivých diecézach, zpočiatku to vzbudilo určité rozpaky. I brána je totiž symbol, ale menej obvyklý. Chcel by som sa s Vami podeliť o niekoľko myšlienok, ktoré mi pomohli tomuto symbolu porozumieť a obľúbiť si ho.
1) Brána je miesto, kudy lze vstoupit do mesta či chrámu
Mestá mali vo staroveku veľký význam: poskytovali bezpečie, ochranu. Bol veľký rozdiel zdržiavať sa alebo dokonca nocovať s celým majetkom a rodinou vo voľnej krajine, a alebo mať možnosť ukrýť sa do mesta. Priestor bezpečia poskytovali hradby, ktorými bolo mesto obohnané a chránené. Priechody v hradbách sú brány. V bránach boli upevnené vrata, dvere (ianua), ktoré sa podľa potreby (na noc alebo v ohrození) zvnútra zatvárali a boli zpevňované závorami.
Podobne obytný dom jednotlivých rodín bol miestom súkromia a bezpečia. Izaiáš to používa ako obraz a pobáda: „Nuže, ľud môj, už vojdite do svojich komnát a zavrite za sebou dvere. Skryte sa na chviľku“ (Iz 26,20). Tehdejší tesné domy však slúžili hlavne k prenocovaniu. Mnoho činností sa odohrávalo mimo domu, takže jeho obyvatelia často vychádzali von a vchádzali dnu. Istotne aj preto si má Izraelita na svoje dvere „napísať Hospodinova slova“ (Dt 11,20): aby ich mal často na očiach. A naopak varovné sú slová Kainovi: „Nebudeš-li však jednať správne, u brány sa usadí hriech, bude sa chcieť k tebe primknúť, ale ty ho musíš ovládnuť!“ (Gen 4,7.) Chrámy vo staroveku boli tiež oddelené od okolia a opatrené bránami. Na noc sa chrámová brána zavierala, ráno ju kňazi obradne otvárali, pri tom sa recitovali modlitby a prinášali obete.1 Týmto spôsobom boli sväté priestory chránené, aby do nich – ať už úmyselne alebo z neopatrnosti – nepronikol niekto nepovolaný a nejakým spôsobom chrám neznesvätil a božstvo nerozhněval.2 Hnevu bohov sa všetci veľmi obávali. Takisto Hospodinov chrám v Šilo bol na noc zavieraný (1 Sam 3,15). Vo spojitosti so Šalamúnovým chrámom v Jeruzaléme Biblia spomína vrátné chrámových brán (1 Kron 35,15),
 Svätá brána v Kostelním Vydří |
 Vnútro jednej z brán vo Svetom meste |
Autorom všetkých fotografií v tomto čísle je P. Vianney, O.Carm.
2) Branou se vstupuje do lepšího
Priechody bránou – zdá sa – boli od pradávna silným zážitkom,3 ktorý viedol k tomu, že ľudia nevnímali brány len účelovo, ale stali sa im symbolom (ako o tom bude reč ďalej).4 Tak žalmista sa raduje: „Už stoja naše nohy v tvojich bránach, Jeruzaléme!“ (Ž 122,2.)
Základná funkcia brány teda je umožniť vstup do nejakého vyhradeného priestoru (ktorý by inak bol neprístupný), najčastejšie do mesta alebo do chrámu. Ide o priechod z jedného „sveta“ do druhého: z voľnej krajiny do bezpečia mesta, z profánnej ulice do svätého chrámu. Ide teda o vstup do priestoru kvalitativne výrazne odlišného, „lepšieho“! A súčasné brány milosrdenstva symbolizujú vstup človeka do priestoru Božej blízkosti, Božej lásky a odpustenia. Do priestoru, kam sa my nemôžeme a nedokážeme „vlomit“, ale ktorý nám Boh vstřícně otvára.
Nepříjemná skúsenosť je naraziť na zavreté dvere a byť donútený ostať vonku, pred bránou. Keď prorok Izaiáš sľubuje príchod Hospodinovho Pomazaného a s ním spásy, používa tiež tento obraz. A prorokuje, že mocný Mesiáš toto nezakusí:
(...) zoteváram pred ním brány, brány už nebudú zavierané.
Ja pôjdem pred tebou, vyrovnám nerovnosti,
rozrazím bronzové brány, železné závory zlomím.
Tebe dám poklady v temnote skryté i sklady najtajnejšie...
(Iz 45,1–3; ekumenický preklad)
A Jeruzalému, ktorému „vzejde svetlo“, prorokuje Izaiáš naprosté bezpečie, pretože všetci, aj cudzíci a nepriatelia, prídu do neho ako priatelia a prinesú ako prejav svojej úcty štedré dary:
Tvoje brány budú neustále otvorené, nebudú zavierané cez deň ani v noci,
aby k tebe mohli prísť národy so svojím bohatstvom a priviesť aj svojich kráľov (Iz 60,11).
3) Brána symbolizuje celé mesto, celý chrám, celek
Starozákonné vyjadrovanie miluje konkretizáciu. Dielčie veci sú mu symbolom celku.5 Napríklad výraz „meč“ (ktorý „požíra“) má význam „vojna“. Podobne výraz „brány“ označuje mnoho celého mesta. Žiť „v bránach“ znamená žiť v meste (napr. Deut 14,27; 15,7). Abrahámovi Hospodin sľubuje: „Tvoje potomstvo sa zmocní brány tvojich nepriateľov“ (Gen 22,17). A keď žalmista spieva, že Hospodin: „miluje brány Siónu nad všetky Jakubove sídla“ (Ž 87,2), iste pritom nemá na mysli iba mestské brány, ale celé mesto Jeruzalém.
V iných prípadoch slovo „brána“ označuje vstup do nejakého priestoru alebo stavu, vstup, ktorý však nemá podobu budovy. Pohanskému Ninive hlásá prorok: „Brány tvojej zeme sa dokořán otvorí tvojim nepriateľom; tvoje závory pohlti oheň“ (Nah 3,13).
Koniec života človeka tiež znamená priblížiť sa „k bránam“: „Priblížili sa až k bránam smrti“ (Ž 107,18b). Na smrť chorý kráľ Chizkijáš naříká: „Mám odísť k bránam podsvetia“ (Iz 38,10), zatiaľ čo autor knihy Múdrosti vyznáva Hospodinu: „privádzaš do brán podsvetia a vyvádzaš z nich“ (Múd 16,13).
V evanjeliu sa so symbolom brány stretávame v horskej reči: „Vstúpte tesnou bránou. Lebo priestranná je brána a široká cesta, ktorá vedie k zahynutiu, a mnoho je tých, ktorí tam vstupujú. Ako tesná je brána a úzka cesta, ktorá vedie k životu, a málo je tých, ktorí ju nájdu!“ (Mat 7,13–14.) Rovnakú symbolickú reč používa Pán Ježiš, keď hovorí: Ja som dvere (Jan 10,9). Že má na mysli „dverný otvor“, bránu (nie dvere v nej zasadené), je patrné z jeho nasledujúcich slov: „Kto vojde skrze mňa, bude zachránený.“ Týž význam má symbol cesty: „Ja som cesta“ (Jan 14,6).
Keď Pán Ježiš hovorí Petrovi, že na ňom zbuduje svoju cirkev a „brány pekel jej nepremôžu“ (Mat 16,18), symbolizujú brány v tomto prípade silu, moc.
4) Malá odbočka: ako rozumieť výrazu „v bráne“?
Písmo často zmiňuje, že to alebo ono sa odohralo „v bráne“. Ako si to máme predstaviť prakticky? Archeológovia povedali, že pôvodne bola brána proste priechodom v mestských hradbách, ale najneskôr okolo roku 2200 pred Kristom už brána mesta mala podobu mohutnej stavby, záhy bývala architektonicky rozvrhnutá tak, aby v prípade obliehania mesta umožňovala čo najúčinnejšiu obranu. Ostatne aj české sloveso brániť je so slovom brána príbuzené a znamená ochraňovať.
Priechody bránou zťažovali nepriateľovi klešťovité výstupky na jej vnútorných stenách, obrancovia sa za nimi mohli kryť. U šalómonskej brány v meste Megiddo sú ich celkom štyri páry. Tým vznikli tri výklenky po stranách priechodu bránou. „Od tejto vnútornej brány viedol severovýchodným smerom akýsi dvor, ktorý končil v priechode vonkajšej brány a ktorý mal na každej strane po jednom výklenku. Odtiaľ viedla 3–4 m široká cesta von do terénu.“6 Tomu by mohol dobre odpovedať výraz, že kráľ David sedel medzi dvoma bránami (2 Sam 18,24). Po prehľadaní rôznej dostupnej literatúry sa mi ako odpoveď na otázku, čo znamenajú slová „v bráne“, vyjasnili tri možné odpovede.
Varianta A: nejaká sieň vo vnútri budovy brány
„Vo vnútri týchto brán tzv. „klešťového“ opevnenia boli rozsiahlé priestory – skladište a síně, kde sa ľudia stretávali a zhromažďovali. Prejednávali sa tam najrôznejšie záležitosti celého mesta, obdobne ako v rímskych mestách na fóru (R 4,1; Ž 69,13).“7
Varianta B: plácek na vnútorné strane brány
Z vnútornej strany brán býval „plácek“, ktorý bol asi jediným väčším priestranstvom v meste.8 Tržište nachádzame v mestách až v neskoršej dobe (po roku 900 pred Kr.). Této predstave dobre zodpovedá výraz: „u brán“.
„Voľný priestor na vnútorné a vonkajšej strane brány bol (pri úzkych uličkách v starých mestách) zvyčajne jediným väčším voľným priestranstvom v meste: tu sa stretávali obyvatelia k politickým, právnym a predovšetkým ku všetkým obchodným jednaniam (napr. Rt 4,1–11; Gn 23,18).9
Potom ovšem výraz „v bráne“ je treba chápať šíršie, nie doslovne. A práve tak výraz „uprostred brány“ (1 Sam 9,18; 2 Sam 3,27). Ak slovo brána tu má význam: „priestranstvo u brány“, potom: „v bráne“ znamená: na tom priestranstve. A „uprostred brány“ znamená: uprostred toho priestranstva.
Varianta C: samotný priechodný priestor v bráne
Výklad nemusí byť možno ani príliš zložitý. Mohlo ísť proste naozaj o ten priechodný priestor v masíve hradieb, ktorým sa prechádzalo do mesta a von z mesta. Ten býval vo starovekom meste „najväčším zastrešeným a teda zastíněným prostranstvom“.10 Nám sa ten priestor môže zdať tesný, ale vtedy malo všetko asi oveľa stiesnenejšie rozmery, než sme zvyknutí dnes. Taktiež nám môže pripadať, že to bolo miesto veľmi neklidné a teda pre závažnejšie záležitosti nevhodné, ale to Orientálcom dodnes zjavne vadí oveľa menej, než nám.
5) U brán mesta či chrámu prúdil život
V bráne
- sa zhromažďovali starší mesta alebo vôbec muži mesta,
- vyhlasovali sa správy, určené všetkým,
- uzatvárali sa zmluvy, uskutočňoval predaj pozemkov,
- obchodovalo sa tu,
- tu očakávali a vítali svoje priateľe, zvádzali ich ako hostí do svojho domu,
- tu preverovali prichádzajúcich cudzincov.
Úplne prosto: brána a priestranstvo u brány boli frekventovaným miestom, kudy sa prechádzať proste muselo, ak chcel človek ísť von alebo dnu alebo sa stretnúť s tými, ktorí prichádzali alebo odchádzali. Je pochopiteľné, že u brán sa preto tiež pohybovali zvedavci, ľudia zaháľčiví a ľudia, ktorí chceli alebo potrebovali druhých osloviť – napríklad s prosbou o almužnu apod.
Ostatne aj v Novom zákone: chromý človek, ktorého Peter uzdravil, sedával denne u chrámovej brány, nazývanej Krásná, aby tam prosil o almužnu (Sk 3,2).
6) „Brány spravedlnosti“
V mestkej bráne prebiehali v biblickej dobe súdne konania. Pri starozákonnom súdnom pojednávaní bol obžalovaný a ten, kto proti nemu vznesol žalobu, po prejednaní záležitosti, ktoré sa odohrávali v mestkej bráne, buď prehlásený za nevinného alebo uznaný za vinného (zahanben). V ponímaní Izraelitov nešlo na prvom mieste o potrestanie vinníka, ale o obhájenie práva – spravedlnosti – a s tým aj o obhájenie spravodlivého.11 Výčitky prorokov ukazujú, že súdy v bránach Jeruzaléma neboli vždy spravodlivé (Iz 1,21; 29,21).
Ale výraz „brány spravedlnosti“ (Ž 118,19–20) nesúvisí so súdnictvom a mestskou bránou, nýbrž s chrámom a so zbožnosťou pútnikov, ktorí do neho vystupovali. Celý kontext v Českém ekumenickém překladu znie:
18 Hospodin ma prísne trestal, ale nevydal ma smrti.
19 Brány spravedlnosti mi otvoríte, vojdeme nimi vzdať chválu Hospodinu.
20 Toto je Hospodinova brána, skrze ňu vchádzajú spravodliví.
21 Tebe vzdávam chválu, že si mi odpovedal; stal si sa mojou spásou.
22 Kameň, ktorého zavrhli stavitelia, stal sa kameňom úhelným.
Čož býva voľne prekladané aj takto:
Rozevrite mi dokořán brány, ktoré sa otvárajú zachráneným!
Hľa, brána, ktorá vedie k Hospodinu, tudy vstupujú tí, ktoré zachránil!
O záchrane totiž žalmista hovorí predtým vo veršoch 5–18.
Starozákonik Erich Zenger poukazuje na to, že sa tu nejedná o niektorú z vnějších brán jeruzalemského chrámu, ale najskôr o bránu vo vnútri, ktorá oddelovala tzv. nádvorie žien od nádvorie mužov, na ňom vo vnútri stál oltár pre zápalné obete a vlastná budova chrámu, do ktorej mohli vstúpiť už len kňazi. I keď o vtedajšej tamnej liturgii nemáme presnejšie správy, u tejto brány sa pravdepodobne odohrávali obrady, ktorým sa vzťahujú žalmy 15 a 24, v ktorých zaznieva otázka: Kto smie vstúpiť do chrámu, na Hospodinovu horu? U tejto brány stáli kňazi, ktorí poučovali ľud o „spravodlivosti“, tj. o predpokladoch, ktoré musí splniť ten, kto chce vstúpiť dovnútra do chrámu (srov. 2 Kron 23,19), pred Hospodina, Boha spravodlivého.12
Podobne Izaiáš predpovedá, že židia vykúpení Hospodinom z nepriateľskej moci, vďační a dôverujúci v Hospodina s novou intenzitou, budú putovať do Jeruzaléma a spievať: „Otvorte brány, nech vojde spravodlivý národ, ktorý zachováva vernosť“ (Iz 26,2).
7) Tradícia svätých brán v milostivom roku
Poprvé bola svätá brána podľa spoľahlivého svedectva otvorená u sv. Jána na Lateráne v roku 1423. Ale existuje list z roku 1400, v ktorom je zmienka o tom, že v tomto roku bola v tejto bazilike otvorená brána, ktorá nebola otvorená po päťdesiat rokov a že veriaci ňou prechádzajú trikrát a prosia o odpustenie hriechov a trestov. Nakoniec sa v tom liste píše: „A tak, chceš-li prísť do raja, vojdite sem. Kristus je s tebou.“ Giovanni Ruccelai (1475–1525) je autorom iného dôležitého textu, ktorý dosvedčuje vznik tradície svätých brán v rímskych bazilikách: „Z piatich brán je jedna bežne zazdená, okrem jubilejného roku, kedy sa otvára na Vianoce na začiatku jubilea. Veriaci rozoberajú tehly a kusy omietky a pútnici z krajín za Alpami si ich odnášajú domov ako sväté relikvie.“
V súčasnosti je svätá brána v jubilených rokoch otváraná vo všetkých štyroch rímskych bazilikách. Kajúci púť, sviatosť zmierenia a priechod svätou bránou sú obdarované zvláštnymi odpustkami.
8) Citácia z obradu otvorenia svätej brány (čl. 3):
Obrad otvorenia svätej brány, vytvorený k letošnemu roku milosrdenstva, vysvetľuje, aký myšlienkový obsah podľa autorov idei svätého roku symbol svätej brány predstavuje:
Tajomstvo Boha, ktorý je nekonečne milosrdný a plný slitovania (Ef 2,4; Jak 5,11), zjavované a uskutočnené v Kristovi, tvári Otca milosrdenstva (MV 1), a trvale účinné darom Ducha (Jan 20,22–23).
Uznanie Krista ako jediných dverí, brány, ktorou sa prichádza ke spáse (srov. Jan 10,9), a jedinej cesty, ktorá privádza k Otcovi (srov. Jan 14,6).
Neustávajúce putovanie cirkvi k „Kristovi, ktorý je rovnaký včera i dnes i naveky“ (Žid 13,8).
V týchto slovách je stručne zhrnuté, čo môže byť námětem nášho rozjímaní pri našom putovaní ku svätým bránam a skrze ne ďalej...
