Pane, keď sa pozerám na tvoj obraz, zdá sa,
že cítim objatie ako od priateľa;
vzácny dar a dobro zabezpečené
nachádzam tak vo svojej vernej láske.
Tvoja láska, viem to, prináša aj bolesť
a veľkej odvahy mi bude treba,
však za tvojou slávou inak sa ísť nedá,
než strádanie na úzkej ceste uniesť.
Moja duša v bolesti sa šťastná cíti,
kríž je mi radosťou, nevidím v ňom trest,
je darom, čo za tebou ma môže viesť
a úzko spojiť tvoje a moje bytie.
A chceš-li pridať ďalšie utrpenie
k tým, ktoré už moju dušu trápi,
pochopím hneď, že nachádzam sa v priazni
Spasiteľa a spejem k vykúpeniu.
Ponech ma, Pane, v chlade, o samote,
už poznám ten pocit a nemám z neho strach;
životom rád pôjdem pustatinou a v tmách,
len keď po boku mojom vždy nájdem teba.
Stoj pri mne, Ježišu! Ať nikdy, Pane,
nepoznám žiaľ z nášho odlúčenia!
Tvojou pôvabom sa v krásne všetko mení,
a znášať trápenie tak zdá sa jednoduché.
(Titus Brandsma, 12.–13. februára 1942, vo väzení v Scheveningen,
voľný preklad Věra Fischer)
