P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Keď sme v decembri v libockej farnosti pripravovali na slávnosť Panny Márie počatej bez poskvrny prvotného hriechu, rozhodli sme sa zahájiť tento veľký mariánsky sviatok väčším otvorením sa Božiemu slovu – čítaním celej knihy Ester. Ide o stránky Písma, ktoré môžeme ľahko prijímať s myšlienkou na Pannu Máriu a jej úlohu v Božom pláne záchrany ľudí zo hriechu. Skupina dievčat si čítanie predtým pripravila. Uvedenie do čítania tejto biblickej knihy, ktoré znelo ešte pred samotnou knihou Ester, by som teraz rád ponúkol k širšiemu využitiu – aj Vám, čitateľom nášho časopisu. Verím, že tieto myšlienky môžu obohatiť Váš pohľad na túto knihu Písma a nově Vás zaujať pre to, aby ste ju brali do ruky a čítali.
Najprv niečo o knihe samotnej
Kniha Ester patrí k Starému zákonu, je teda spoločným bohatstvom židov i kresťanov. Vo svojej gréckej podobe bola napísaná asi až v druhom storočí pred Kristom, je teda medzi starozákonnými knihami jednou z najmladších. Podobne ako knihy Tobiáš a Judita bola odedávna knihou medzi židmi i medzi kresťanmi veľmi obľúbenou.
Židia rozdeľujú Starý zákon na knihy zákona, knihy prorocké a tzv. spisy. Kniha Ester patrí medzi ony spisy, presnejšie k piatim knihám nazývaným megilot (svitky). Tieto majú spoločné to, že každá z nich bola predčítaná o určitom židovskom sviatku (kniha Ester o sviatku púrím). I keď nový katechizmus katolíckej cirkvi o tradičnom triedení starozákonných kníh nemluví, kresťania zaradili knihu Ester medzi knihy historické, alebo dnes sa im hovorí výstižnejšie: knihy výprávne. Obsah tejto knihy totiž tvoria rozprávania, príbeh, ale o presné vylíčenie historických udalostí tu nejde.
Dej knihy sa odohráva v prostredí médskej a perskej vlády, v dobe po skončení babylonského zajatia židov. Ne všetci židia sa vtedy vrátili do vlasti, niektorí zostali v cudzine a pre svoje náboženstvo a zvyky tam zostávali nápadným, cudzorodým prvkom. Niekedy voči nim prepukali nespravodlivé a kruté prenasledovania. A také prenasledovanie chystá v knihe Ester dvoran Haman, pobúrený správaním žida Mordokaja. Ale prímluva kráľovnej, židovky Ester, spôsobí, že deň, ktorý bol najprv stanovený k pogromu na židov, určil kráľ naopak židom k tomu, aby mečom zahubili svojich nepriateľov.
Kniha hovorí, že onen deň záhuby židov, ktorý sa neuveriteľne zmenil v deň ich víťazstva, bol stanovený losom. Los sa povie hebrejsky púr a kniha Ester v nej popísanými udalosťami odôvodňuje zavedenie židovského sviatku púrím (čo doslova znamená: losy). U židov sa o tomto sviatku skutočne kniha Ester pravidelne čítala. Bol a je to sviatok veľmi radostný, niektorí hovoria, že ide vlastne o akýsi karneval.1 Každé vyslovenie mena Haman bolo pritom prý sprevádzané hlasitými prejavmi výsmechu a pohŕdania, zatiaľ čo na mená Mordokaj a Ester reagovali poslucháči potleskom a výkrikmi jásotu a radosti. Rabíni vysvetľujú, že nešlo o vybitie si negatívnych emócií, ale o posilnenie dôvery v Boha Izraela a v jeho vyslobodzujúcu pomoc. Dnes sa všeobecne má za to, že spojenie knihy a sviatku je až druhotné. Sviatok je starší a o jeho vzniku nie je medzi odborníkmi jednota.
Celú knihu si pohodlne poslechnúť alebo len súvisle si ju prečítať nie je tak ľahké. V našich ekumenických Bibliách nájdete najprv text knihy Ester a potom – o pár desiatok strán ďalej medzi knihami deuterokanonickými – nájdete ešte tzv. „prídavky k Ester“. Kniha sa totiž zachovala v dvoch verziách, ktoré sa od seba líšia. Hebrejská verzia knihy je staršia a stručnejšia. Grécky písaná verzia knihy je predovšetkým dlhšia. Zatiaľ čo židia a protestanti používajú kratšiu verziu, katolícka cirkev sa drží textu dlhšieho. Preto ekumenická Biblia uvádza jednak kratšiu verziu, a potom ako dodatok aj prídavky k Ester.
Aby to bolo ešte zložitejšie, aj grécka verzia sa zachovala v dvoch rôznych zneniach. Jedno je to, ktoré máme v našich ekumenických Bibliách, to druhé sa užíva v bohoslužobných knihách. Pri bohoslužbe sa ale z knihy Ester číta len modlitba Mordokajova a modlitba kráľovnej Ester.
Základná výpoveď knihy
Je zaujímavé, že hebrejská a grécka verzia knihy Ester sa od seba líšia nielen dĺžkou. Text nie je iba rozšírený o prídavky, ale aj prevyprávaný. To so sebou prináša jemný posun v tom, kam vyprávanie mieri: hebrejská verzia knihy Ester vyzerá – povedané trochu provokatívne – „bezbožne“. Už veľmi dávno si čitatelia všimli, že v kratšom texte nenájdeme ani raz slovo Boh, aj keď tu všetko dianie pevne riadi jeho prozreteľnosť.2 V tomto kratšom znení kniha hlavne povzbudzuje židov, aby na obranu vlastného národa boli ochotní nasadiť všetky svoje sily. Rozumie sa: svoje ľudské sily. Naopak dlhšia a mladšia podoba knihy počíta výslovnejšie s pomocou zhora – od Boha. Najdôležitejšími medzi onými prídavkami sú preto modlitba Mardokajova a modlitba Esteřina k Hospodinu za záchranu židov.
Podobne môžeme vnímať aj význam ostatných prídavkov. Takisto Mordokajov sen, ktorý stojí v úvode knihy, a výklad tohto splneného sna v samotnom závere knihy majú čitateľom jasne ukázať, ako má Boh všetko vo svojej réžii a moci. A ak ďalšie dva prídavky obsahujú znenia dopisov, rozosielaných kráľovým menom do všetkých krajín jeho ríše, nemusíme v tom vidieť úsilie zdôrazniť (akoby citáciou historických dokumentov) spoľahlivosť líčených udalostí. Kvetnatý jazyk kráľovských výnosov poskytuje možnosť prehovoriť o význame popisovaných udalostí v čo najširšom ich spoločenskom rozmere a slávnostným spôsobom.
Podobne ako na iných miestach Starého zákona môže nás i tu zaskočiť samozrejmá, mstiaca krutosť, ktorá z tejto knihy prehovára. Ide pritom o podobné zmýšľanie, aké prejavujú zmienené reakcie židovských poslucháčov pri sviatočnom predčítaní tejto knihy. Uvedomme si dobre, že kniha Ester je písaná v dobe, keď židia už stratili samostatnosť, vyvolený národ žije v područí cudzincov a pohanov. Siláckym líčením pomsty chce kniha v utláčaných židoch posilniť ich národné a náboženské sebavedomie, ich túžbu po slobode a dôveru v Hospodina. Ostatne opakované zmienky, že židia pri odplate nesiahli korisťivo na majetok svojich nepriateľov, dávajú najavo, že im nešlo o záujmy pozemské. Okrem toho môžeme celý popisovaný zvrat udalostí sledovať s myšlienkou na to, ako násilie plodí ďalšie násilie. Kniha Ester nie je jediné a konečné slovo Písma k téme odplaty. Nový zákon k tomu ešte povie svoje.
Ester ako predobraz Panny Márie
My svoju pozornosť chceme zamerať aj na to, v čom môžeme v Ester spatřovať predobraz alebo symbol Panny Márie. V umení veľmi obľúbenou scénou bolo v tomto ohľade vyvolenie a korunovanie kráľovnej Ester. Kresťania odedávna radi premyšľali o výsadách Panny Márie, o obdarovaní, ktorého sa jej od Boha dostalo. To, že Mária jediná bola vopred uchránená dedičného hriechu, je takou veľkou výsadou. A narážka na toto privilegium bola už odedávna spozorovaná v texte knihy Ester. Pre všetkých kráľových poddaných platil zákon, že nie sú hodní priblížiť sa k nemu do jeho paláca. Inak zahynú. Ale Ester kráľ hovorí: „Ono nariadenie je len pre všeobecný ľud“, podľa latiny doslovnejšie: „Ten zákon neplatí pre teba, ale pre všetkých ostatných...“ A stačilo aj len maličko zbožnej fantázie, aby tento verš bol v prenesenom zmysle vzťahovaný na Máriu a jej vynutie z všeobecnej platnosti dedičnej viny.
K tomu, že Ester mohla pobývať v paláci a v kráľovej blízkosti sa viaže ešte iný pohľad na Pannu Máriu. Od najstarších dôb verili kresťania v to, že Mária je teraz, po svojej smrti, s Ježišom u Otca, v nebi. Zatiaľ čo my žijeme na zemi, uprostred skúšok, duchovného zápasu alebo aj neprijatia druhými (ako tí židia v cudzine), ona je v bezpečí nádherného života u Božieho trónu. Kresťania v byzantskej ríši aj neskôr, ktorí prostredie vládarského dvora poznali zo svojej súčasnosti, považovali za úplne samozrejmé, že Mária sa v nebi za nás prímluva, rovnako ako kráľovná Ester za svoj ľud.
V dobe reformácie bola hodnota Mariinej prímluvy spochybňovaná. Ako to, že sa niekto má prímluvať u Boha, ktorý je úplná láska? Ester sa predsa u kráľa prímluva, pretože kráľ nevie všetko a nemá dosť súcitu. Achašveróš nevie, aké to je so židmi, iba dal na Hamana. A necíti s nimi, pretože nie sú z jeho krvi. U takého kráľa je potrebná prímluva kráľovnej Ester. Je ale u Boha potrebná prímluva Márie? Na to môžeme odpovedať: Mária je prímluvkynou, pretože Boh to tak chce: tak sa tradične vykladá evanjelijný úryvok o svadbe v Káne aj Ježišovo slovo z kríža Márii: „Ženo, to je tvoj syn“ (Jan 19,26). Boh sám Máriu úmyselne stavia medzi nás a seba a dáva nám svoje dary prostredníctvom jej prímluvy. A on určite vie, prečo práve tak je to pre nás dobre.
Navyše možno v knihe Ester nájsť ďalšie a ďalšie miesta, ktoré nás zasiahnu: Mordokajov sen obsahuje slová: „Vyšlo slnko a svetlo a ponížení boli povýšení.“ Ester v modlitbe označuje sama seba, že je „služobnica Pánova“... A tak pri čítaní tejto knihy stojíme už na prahu Nového zákona.
Symbolický výklad knihy
Veľmi zaujímavý je aj symbolický výklad knihy Ester.3 Historické udalosti sú tu rozostrené v legende, pri ktorej je dôležitá jej ne historická, ale náboženská výpoveď. Práve k tejto výpovedi rozprávaný príbeh pevne (aj keď možno podvedome) smeruje. Dá sa povedať: „To, čo sa tu rozpráva, chce povedať oveľa viac, než sa tu rozpráva.“4 Pravá hodnota knihy Ester spočíva v jej symbolickom význame. Kto je v skutočnosti Haman? Kto je v skutočnosti Mordokaj? A Ester?
Haman je zosobnením zákerného zla, ktoré útočí a usiluje zničiť. V nejakej podobe s ním má skúsenosť každý človek. Mordokaj je symbolom práve opačného postoja: vernosti Hospodinovi, cti. Tým je však tŕňom v oku a ocitá sa v ohrození. Dejiny ľudí sú veľkým zápasom medzi Hamanom a Mordokajom, medzi zlobou a spravodlivosťou. Kniha Ester chce napovedať, ako tento zápas raz skončí: Hospodin použije veľmi slabý nástroj a skrze neho svojou mocou zvíťazí. Nástroj tak slabý ako je dievča – sirota, ktorá je povýšená k kráľovskej dôstojnosti5 a skrze ňu sa odohrá víťazstvo Hospodinovo a jeho verných. I v tomto pohľade je od Ester k Márii len nepatrný krôčik.
A ešte jedna myšlienka „z českých luhů a hájů“
Keď v roku 1292 založil kráľ Václav II. neďaleko Prahy na Zbraslavi významný cisterciácky kláštor, ktorý sa mal stať miestom kráľovho odpočinku, duchovného zázemia, miestom jeho posledného odpočinku i novým pohrebiskom vládnuceho rodu, dal kráľ tomuto kláštoru latinské meno Aula regia (Sieň kráľovská).6 Latinské slovo aula znamená dvor, nádvorie, ale tiež sieň a palác.
Cisterciácke kláštory vždy dostávali také meno, ktoré jednak vyjadrovalo duchovnú myšlienku (prednosť bola dávaná tematike mariánskej), jednak určitým spôsobom odrážalo alebo naznačovalo okolnosti či zámer pri vzniku kláštora. Uveďme napríklad mená kláštorov7 cisterciákov Fons Sanctae Mariae (Studnica Mariina) vo Žďári nad Sázavou, Rosa Mariae (Ruža Mariina) vo Vizoviciach, Sancta spinea corona (Svätá trnová koruna) vo Zlaté Koruně a kláštorov cisterciačiek: Vallis Sanctae Mariae (Údolie Mariino) v Oslavanech u Znojma, Porta Coeli (Brána nebes) v Tišnově, Vallis virginum (Údolie panen) v Pohledu u Havlíčkova Brodu a predovšetkým Aula Mariae (Dvor Mariin) na Starom Brne.
Václavovo založenie na Zbraslavi bolo ozvenou podobného kláštora – rovnako cisterciákov – Mons Regalis (Royaumont), ktorý založil vo Francúzsku vládca Václavov vzor, francúzsky kráľ Ľudovít IX. I na Václavom stanovenom latinskom pomenovaní zbraslavského kláštora je tento vplyv patrný. Okrem väzby na francúzsky vzor vyjadruje (rovnako ako v prípade francúzskeho kláštora) meno Aula regia predovšetkým tesný vzťah panovníka k danému kláštoru. Zbraslavská kronika o tom pri popise uvedenia prvých cisterciákov kráľom do nového kláštora píše: „(Král) samo místo, které se dosud jmenovalo Zbraslav, nazval pro stálou památku svého jména, změniv mu jméno, Síní Královskou (Aula Regia).“8
Zmieniam sa o tom preto, že slovné spojenie aula regia nájdeme tiež v Písme svätom, a to práve v knihe Ester. Vulgáta číta v Est 11,3 (v našom číslovaní 1,1b) o Mordokajovi: „... vir magnus, et inter primos aulae regiae“ (muž veľký a medzi prvými v kráľovskom dome). Uvedený výraz nie je v Písme častý: vo 2 Mak 13,15 je ním pomenovaný stan kráľa Antiocha, prepadnutý v noci Judom Makabejským. Niekoľkokrát nájdeme vo Vulgáte veľmi podobný výraz aula regis (Sieň kráľa): v Gen 45,16 pre dom faraónov, vo 2 Kráľ 7,9 pre kráľovský dom v Samárii, v Est 4,2 a 12,1 (podľa Vulg., v našom číslovaní ide o verš 1,1m). Ale mám za to, že pre pomenovanie cisterciáckeho kláštora bola zámerne zvolená podoba „aula kráľovská“, nie „aula krále“, pretože kláštor nebude niečím, čo Václavovi patrí ako jeho majetok, ale patrí predovšetkým Bohu, je to iba kláštor, ktorý s kráľom spája tesné puto.
Prečo o tom hovorím? Predstavte si seba samého v úlohe radového cisterciáka na Zbraslavi. Predstavte si, že žijete v odlúčenosti od sveta za múrmi kláštora, ktorý nesie meno Aula regia, že patríte k rádu usilujúcemu o intenzívnu mariánsku zbožnosť. A že pri čítaní knihy Ester (snáď v chóruse kostola, snáď v jedálni pri spoločnom stole) zaslechnete, ako onen perský kráľovský dvor, kde sa podivuhodným spôsobom uplatnila prímluva statočnej kráľovnej, je nazvaný úplne rovnako ako váš kláštor – aula regia. Nevyznieva to všetko ako povzbudenie? A nemôžeme to rozšíriť aj mimo štrnásť storočie a okruh zbraslavského cistercia? Táto tak konkrétna predstava nám pomôže učiť sa vnímať samých seba ako tých, ktorí žijú pod vládou veľkého kráľa, ktorí nie sú ušetrení životných zápasov a zvratov a ktorí sú sprevádzaní prímluvou krásnej, vyvolenej kráľovnej Ester – Márie.
