P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Klady ohlas vás čitateľov na prepis nahrávky dvoch promluv z júlového púte v Kostelnom Vydří, uverejnený v minulom čísle časopisu, ma podnietil k podobnému sprístupneniu ešte tretej promluvy. Tá zaznela úplne pri poslednej svätej omši (je to na nej trochu poznať, preto to spomínam).
Bratia a sestry,
vysvetlím najprv, prečo sme pri tejto bohoslužbe čítali tak neobvyklé starozákonné čítanie (Ex 2,1–10). Počiatok Mojžišovho života, ako je opísaný v druhej knihe Mojžišovej, má asi zvestovať predovšetkým podivuhodné Božie riadenie: ani faraónova nenávisť a krutosť voči Izraelitom nemohla zabrániť tomu, že Boh sa stará o svoj ľud. A dokonca tu presvitá aj odtieň irónie: keď faraón chce, aby vo vodách Nílu zahynuli všetci hebrejskí chlapci, je priamo z vod Nílu jeden z nich zachránený a dokonca bude vychovávaný priamo vo faraónovom dome. Mohli by sme povedať, že bude takmer faraónovým vnukom. Určite bol potom „synom faraónovej dcéry“ – teda adoptívnym synom. Ja na tom úryvku však chcem vyzdvihnúť dvojú podrobnosť, ktorú ste v ňom mohli postrehnúť. Chceme spolu rozjímať o materinstve Panny Márie. Božím riadením nakoniec chlapček Mojžiš vlastne vyrastal u svojej matky. Vďaka staršej sestre, ktorá stála na brehu Nílu a v tej pravej chvíli povedala faraónovej dcére: „Ja ti zoženiem ženu, ktorá ti bude dieťa kojiť a ktorá sa ti oň bude starať,“ chlapec vyrastal normálne u svojej maminky. A až keď bol trošku väčší, tak ho jeho rodná matka odovzdala faraónovej dcére a tá ho vychovávala ako svojho syna. A to znamenalo, že sa Mojžišovi dostalo toho najvyššieho vzdelania, ktoré v tej krajine bolo vtedy možné, že bol výborne zabezpečený hmotne atď. A tak vlastne spoznávame Mojžiša ako muža, ktorý bol pri svojom ľudskom zrení obdarovaný dvojím materinským vplyvom, ktorý on do seba mohol prijať. Bol v mimoriadnej miere zahrnutý materinskou starostlivosťou.
Toto som pre nás zvolil ako východisko našej úvahy. My sem do Kostelného Vydří prichádzame na pútnické miesto Panny Márie Karmelskej, slávime sväté omše, modlíme sa – a všetky tie mešné modlitby sa o Panne Márii zmieňujú. A často ju vnímame práve ako Matku. Nielen Matku Krista, ale aj matku nás veriacich, nás Ježišových učeníkov. Aby nám tento prístup k Panne Márii ako Matke nezevšednel, preto k nemu chcem teraz zamerať naše myšlienky.
Môžeme si najprv uvedomiť, ako tomu býva na rovine ľudskej, v prirodzených ľudských vzťahoch. Aké je to, keď deťom chýba mamička, keď im chýba materinský alebo aj otcovský vplyv? Keď rodina nejako „nefunguje“? Profesor Matějček, veľmi známy svojimi knihami a úvahami o rodine a o výchove detí, hovorí, že v poslednej dobe sa ohľadom rodiny mnohé zmenilo. Na rozdiel od doby našich predkov – a vy starší si to budete dobre pamätať a môžete si to jasne uvedomiť – rodina stratila niektoré svoje funkcie. Jednou z nich je napríklad funkcia „výrobní“. Kedysi rodina bola aj – nešikovne povedané – výrobnou jednotkou, kde všetci spoločne pracovali (na poli, v dielni), aby bolo z čoho žiť. Taktiež bola rodina kedysi – v najstaršej dobe – vlastne jedinou vzdelávacou inštitúciou: v nej sa človek dozvedal o živote a o tom, ako sa k životu postaviť. Okrem toho mala rodina aj funkciu obrannú a taktiež – môžeme povedať – „poistenie“. A tú má určite aj dodnes – tam kde širšia rodina pri sebe stojí. Takže keď niekoho potká nešťastie, celá rodina sa mobilizuje a snaží sa mu pomôcť.
Tieto funkcie rodiny dnes akoby značne ustúpili do pozadia a vystupujú úplne zreteľne dve.
Za prvé: rodina má človeku poskytnúť spoľahlivé citové zázemie. A to každému v nej. Nielen deťom, ale každému, kto tú rodinu vytvára. Domácu istotu, vzájomnú dôveru, zázemie, v ktorom jeden na druhého neútočí, jeden druhému dôveruje, jeden s druhým má snahu sa zmieriť. To je pre každého z nás veľmi dôležité.
A potom má rodina ešte jednu funkciu, ktorá sa týka práve detí: rodina ich má pripraviť na život v širšej spoločnosti. Aby dieťa, ktoré v rodine prichádza na svet, získalo v nej postupne spôsobilosť žiť neskôr mimo túto rodinu a založiť si vlastnú rodinu.
Určite to máte odpozorované vo svojom okolí (a odborníci by o tom opäť dokázali hovoriť zasvätene a asi by nám aj na príkladoch zo svojej praxe farebne vylíčili), ako to dopadne, keď rodina tieto svoje funkcie z nejakého dôvodu neplní. Ako potom môže byť človek bytostne vykorenený a ako si to nesie so sebou po celý svoj život. Pre nás pre všetkých je veľmi dôležité, že môžeme žiť v prostredí rodiny, že sa nám dostáva materinského a otcovského vplyvu.
A ja, bratia a sestry, o tom hovorím tak obsiahnutne preto, lebo som presvedčený, že v duchovnej oblasti je to – ako hovoríme hovorovo – „totéž v bledě modrém“. Aj v duchovnej oblasti je pre nás veľmi dôležité mať takéto zázemie a my to vyjadrujeme už tým, že nazývame Boha Otcom, že Panne Márii dávame titul Matka. Z toho, že slová „otec“ a „matka“ používame, je samo o sebe jasné, že vplyv Boží, potažmo potom Panny Márie a svätých, na náš život vnímame vlastne podobne ako vplyv rodičov.1 A Boh sa nespokojil s tým, že je naším otcom, že je naším stvoriteľom, ale poslal svojho Syna, ktorý sa stal človekom ako my, aby bol Boh pre nás úplne viditeľným a priamo hmatateľným. Aby sme na Pánu Ježišovi mohli vidieť, aká je Božia láska k nám, Boží záujem o nás. A keď sa tento Boží Syn, „narodený z ženy“ (Gal 4,4), pre nás obetoval na kríži, ako sme počuli v evanjeliu (Ján 19,25–27), v tejto chvíli on tú ženu, z ktorej prijal náš ľudský život, nám dal za matku. A v Jánovi hovorí každému veriacemu, každému svojmu učeníku: „To je tvoja matka...“ Teda: Drž sa jej. To je tvoja matka. – A Márii hovorí: „To je tvoj syn,“ alebo – keď to rozšírime: „To je tvoja dcéra.“
Teda to, že my Pannu Máriu nazývame matkou – a tu na tomto pútnickom mieste ju takto uctievame tri sto rokov – to nie je nejaká naša svojvôľa, ale môžeme sa odvolať na to, že Ježiš sám zámerne nám Máriu dal, aby ona pre nás bola tým materinským zázemím, aby nám bola matkou. Tak ako máme svoju mamičku, ktorá nám dala život. Tak ako máme svojho pozemského otca a v Bohu máme svojho „nebeského otca“. Podobne si Ježiš praje, aby Mária vstúpila do nášho života a bola v ňom prítomná. A on pri tom sám používa to slovo „matka“. Teda takto je nám Panna Mária dána. Ježiš to nemusel urobiť, ale zámerne nám takto Pannu Máriu za matku dal – aby sme toho materinstva a materinského zázemia zakúsili ešte viac...
A ja teraz – aby som zostal čo možno stručný – tieto myšlienky prudšie vyhrotím: my sme na tomto pútnickom mieste ako tí, ktorí vzývajú Boha ako svojho nebeského otca, a ktorí nazývajú Máriu svojou matkou. Veríme, že tu prežívame stretnutie s nimi: že Boh je tu a že je tu akosi „bližšie“ než inde, zvlášť skrze našu spoločnú modlitbu. A veríme, že toto spoločenstvo modlitby je tiež spoločenstvom a stretnutím s Máriou a to že má v sebe zvláštnu silu... Ale my odtiaľto odídeme. Za hodinu alebo za niekoľko hodín budete zase doma. Zajtra mnohí z nás pôjdu do práce. Prídeme medzi susedov, medzi ľudí, ktorí v Boha neveria alebo sa k nemu nehlásia a k Panne Márii sa podobne nehlásia.
A myšlienka, ktorú nám tu, bratia a sestry, chcem predložiť, znie: my sme tými, ktorí vo svojom živote zakúšajú viac otcovstva, viac otcovskej starostlivosti, a viac mateřskej starostlivosti než ľudia okolo nás. Nám sa – teraz tu pri eucharistii, ale aj rôznymi inými spôsobmi, keď sa modlíme k Bohu alebo k Panne Márii – dostáva viac otcovského a materinského zázemia, než majú tí iní ľudia okolo nás. Keď to poviem veľmi ostro, môžem nám položiť otázku: „Je toto na našom živote vidieť, alebo bude to na našom živote vidieť?“ Ako som to neobratne naznačil, odborníci hovoria, že na deťoch sa veľmi pozná, či to dieťa, ktoré máme pred sebou, má mamičku a tatínka, čiže či má prostredie, v ktorom si môže byť isté samo sebou aj pri svojich slabostiach a chybách, alebo či také prostredie nemá. Na dieťati sa to pozná, či sa s mamičkou stretáva, či ona sa mu venuje, alebo či to dieťa vyrastá samo ako kôl v plotě! A my sme tými, ktorí – aj teraz na tomto mieste – sa so svojou mamičkou Máriou stretávajú, ktorí sa k nej obracajú a prednášajú jej svoje záležitosti a prosby. (A práve tak to môžem stále vzťahovať aj na náš vzťah k Bohu ako nebeskému otcovi, vzťah, ktorý sa tu odohráva skrze Krista v tajomstve eucharistie.)
Teda my sme tu zhromaždení ako ľudia, ktorým sa dostáva veľkého zázemia. A je dobre, aby sme si to pripomínali a akosi sa do toho „ponorili“. Keď som sa nad tým takto zamýšľal, uvedomil som si: to je zaujímavé, na prvý pohľad sa zdá, že je tomu skôr naopak. Mnohokrát je to v rodinách totiž tak, že tá veriacich časť rodiny sú tí starší. A teda: vyzerá to tak, že tými, ktorí v sebe majú „viac života“, viac životnej sily, sú tí mladší. Že my sme v rodine tí pomalší a váhavejší, kým „plní života“ sú tí druhí. Taktiež to niekedy komplikuje tá skutočnosť, že my ako tí starší podliehame pokušeniam k rôznemu staromilctvu a spomíname na to, ako to bývalo skôr, kdežto tí druhí, ktorí sú mladší a ktorí sa k Pánu Bohu veľmi nehlásia, tí zase naopak majú ďaleko silnejší vzťah k prítomnosti. A hovoria nám: „Teraz je treba žiť!“ A: „Dnes sa to robí tak a tak..., toho ja sa budem držať!...“ A alebo – čo je ešte závažnejšie – oni na nás mnohokrát pohliadajú tak, že my sme svojou vierou vlastne obmedzení. My totiž množstvo vecí nemôžeme, lebo to máme zakázané, a zase iné veci musíme, lebo to máme prikázané. A tak nesmieme robiť to alebo ono, lebo je to proti niektorému prikázaniu desatora, a musíme sa modliť a musíme chodiť do kostola... A im to pripadá ako ochuzujúca nesloboda. Tá skutočná „plnosť života“ že je ešte niekde inde, než v tom čo robíme my... – Tak to môže vyzerať v pohľade neveriacich ľudí. Ale, bratia a sestry, ja nám dnes chcem zdôrazniť: ak sa tu na tomto pútnickom mieste stretávame s Pannou Máriou a modlíme sa tu k nášmu nebeskému Otcovi, potom to má v našom živote pôsobiť tak, že sme ľuďmi, ktorí sú plní života! Plní života. Inak než keď je plný života mladý človek alebo dieťa v našej rodine proste niekto, kto síce životom „srší“, ale je to ďaleko povrchnejšie... Rád by som nám všetkým týmto zamyslením pomohol, aby sme sa dobrali toho hlbokého vnútorného života, ktorý je nám tu vlévaný, a aby sme sa ho hlboko „nadechli“. Aby sme ho do seba načerpali. Verím tomu, že keď sa Bohu teraz skutočne odovzdáme, keď sa zahľadíme na Pannu Máriu aj na to, ako ona žila svoj život (vrátane tej situácie, keď stála pod krížom), keď Panne Márii zvveríme to všetko čím žijeme, keď teda takto prežijeme tieto požehnané chvíle na tomto pútnickom mieste, tak že naozaj odtiaľto odídeme ako tí, ktorí sú vo svojom nitre naplnení životom.
A toto naplnenie životom že bude vytláčať z nášho srdca akúkoľvek lenivosť, akýkoľvek nezáujem o druhých ľudí alebo o dianie okolo nás. Ak sa tu stretávame so svojou nebeskou Matkou, ak sa modlíme k Bohu ako k Otcovi, budeme ľuďmi, ktorí nie sú pasívni, ale sú aktívni. Budeme ľuďmi, ktorí nie sú niečím zakrývaní, ničím „otrávení“ a s niečím nesmierení, veď Boh nám svojou starostlivosťou o nás – aj skrze Pannu Máriu – dáva dostatok sily, aby sme rôzne prekážky prekročili, aby sme sa nad rôzne smúty povznesli. Ak tu prežijeme stretnutie s Pannou Máriou ako s matkou, tak nemôžeme predsa z tohto miesta odísť ako ľudia, ktorí sú chladní, uzavretí do svojho sveta, sebeckí, ľudia, ktorí len druhým vyčítajú, že nechodí ku spovedi, a pritom sa nestarajú o to, čím tí druhí naozaj žijú! Čím sa trápi, ako to, že sú mladí a chodia tak smútení! Nebudeme ľuďmi nekriticky otročiacimi nekroceným osobným zlozvykum či rozšíreným nešvárom prostredia okolo nás, ale budeme ľuďmi veľmi slobodnými! Ak prežijeme na tomto mieste stretnutie s Máriou ako Matkou, tak z toho miesta musíme odísť vnútorné bohatí. Ako dieťa, ktoré bolo s maminkou... Nemusí to byť na rovine pocitov, ale na rovine viery. My naozaj sme ľudia, ktorí sú vnútorné bohatí. I keď zachovávame desatoro, i keď sa modlíme a dávame tak svoj čas veciam, na ktoré si druhí čas neudelia, my odchádzame z tohto miesta ako ľudia vnútorné bohatí! A to bohatstvo je na inej rovine, to sa nedá porovnávať s tým, koľko kto má peňazí a koľko kto má voľného času a akí sme kto zdraví...
Keď na záver tieto myšlienky zhrniem: je rozdiel a pozná sa to, či deti majú mamičku a či tá mamička sa o ňu stará, a alebo či tomu tak nie je. Je rozdiel, či deti majú zázemie, a alebo ho nemajú. A rovnako: ak my prichádzame na toto miesto, nazývame Máriu Matkou, ak vzývame Boha ako Otca, ak tvrdíme, že toto je pre nás dôležité, že tu nachádzame zázemie, je-li tomu všetkému tak, potom sa to vleje do nášho života a vstupuje to do nás... Keď to opäť vyhrotím: takže by sa vlastne mohlo celkom dobre stať, že dedko, ktorý sa vráti z púte, v sebe má viac života, než jeho pätnásťročný vnuk. Takže sa môže stať, že človek stredného veku, ktorý odovzdá svoje starosti Bohu, pomodlí sa, zverím mu celú svoju rodinu, všetky starosti, ktoré o ňu má, a vráti sa domov, že v sebe má väčšiu životnú iskru, než mladý človek, ktorý je zdravý ako sosna, peniaze má, kamarátov má... – a ešte tomu niečo chýba! To hlbšie, čo nám dáva Mária ako matka, to najhlbšie, čo nám dáva Boh ako Otec. Kiež teda odchádzame z tohto miesta takto vnútorné naplnění a uistení, že sme deťmi, ktoré majú veľké, veľké zázemie. Nehľadiac na to, že sa sem – dá Boh – budeme vracať...
Amen.
