Vojtěch od sv. Hedviky OCD
SV. JÁN OD KRIŽA: Výstup na horu Karmel,
Karmelitánske nakladateľstvo, Kostelní Vydří 1999, 334 ss.
Vydávanie prekladov klasikov duchovnej literatúry je vždy veľkou udalosťou a inak tomu nie je ani v prípade diela sv. Jána od Križa, ktorý medzi takých autorov bezosporu patrí. A tak s touto ďalšou knihou z pera Mystického učiteľa pokračuje, ako verím, sviatok českých čitateľov, ktorí majú možnosť vziať do rukou tentokrát jeho najdlhšie a najsystematickejšie dielo.
Výstup na horu Karmel bol po tri storočia považovaný za vôbec najdôležitejší svätcovo spis, snáď aj preto, že používa dobového teologického jazyka a pojednáva o tzv. aktívnej (činné) noci, teda predovšetkým o tom, čo má pre svoj duchovný rast urobiť človek sám. S ohľadom na to, že ostatné veľké dielo (Temná noc, Duchovná pieseň a Živý plameň lásky) pojednávajú skôr o mystike, malo sa za to, že nemajú taký praktický dosah a nie sú určené širšiemu okruhu čitateľov. Dnes je tento názor prekonaný, a preto je snaha vidieť všetky štyri veľké svätcove spisy ako navzájom sa doplňujúce a vyžadujúce. Tým však význam Výstupu neupadol, ba práve naopak. Tak ako sa odňala ostatným trom knihám nálepka „mystická“, prekonalo sa tiež zužujúce vnímanie tejto knihy ako ryzej „teologicko-asketickej“ a potreba simultánnej čítania celej Jánovej literárnej produkcie posilnila aj zmysel čítania samotného Výstupu na horu Karmel.
Východiskom knihy je mystikova báseň Za jedné noci temné. Hoci však autor prehlasuje, že ju postupne celú okomentuje, činí tak len veľmi málo a skôr využíva tejto príležitosti na predstavenie vlastnej, originálnej náuky o duchovnom živote, ako ju schematicky načrtáva aj jeho druhý ideový princíp knihy – kresba Hory dokonalosti.
Spis sám potom tvorí nerozdeliteľný diptych s knihou Temné noci. Výstup má svoju vlastnú tematiku i metodiku, ale popisný charakter Noci veľmi dobre dopĺňa jeho vlastný, poněkud „suchý“ teologický štýl, a preto sa na ňu stále odvoláva. Navyše ich odlišuje perspektíva, keďže Noc hovorí o pasívnom očisťovaní duše.
Štruktúra Výstupu, rozdeleného do troch kníh, je pomerne kompaktná a premyslená, ale z dôvodu množstva dlhších „odbočiek“ od hlavného témy nie je tak priamka, ako by sme možno chceli. V prvej knihe hovorí Ján o tom, čím je aktívna noc a k čomu je dobrá. V druhej najprv načrtáva hlavné princípy (cieľom duchovného života je zjednotenie s Bohom, k ktorému sa dospievá iba s pomocou teologálnych cností viery, nádeje a lásky, a popretie seba) a potom rozoberá cnosť viery a jej úlohu v duchovnom živote. Tretí knihu potom venuje cnostiam nádeje a lásky, pričom svoje dielo zanecháva nedokončené.
V Výstupu na horu Karmel nájdeme mnohé pôsobivé texty, z ktorých chcem upozorniť zvlášť na dosť známy, hoci niekedy veľmi zle chápaný úryvok z trinástej kapitoly prvej knihy (1V 13), na ústredné kapitoly – piatu, šiestu a siedmu – druhej knihy (2V 5–7), ako aj na strhujúcu dvadsiatu druhú kapitolu tej istej knihy (2V 22), kde je reč o „Kristovi – jedinom Slove Otca“.
Kniha vychádza v starostlivo preloženom preklade osvedčenej „dvorskej“ prekladateľky Karmelitánskeho nakladateľstva sestry Terezie Brichtovej OP a je opatrená aj mojím úvodom a značne rozsiahlym poznámkovým aparátom, ktorý si neklade za cieľ dielo komentovať, ale len napomôcť k jeho správnemu chápaniu. Snáď aj tieto dve skutočnosti prispejú k tomu, aby bol Mystický učiteľ viac ocenený a správne poznávaný a mohol byť oporou všetkým, kto po jeho knihách siahnu.
* * * * *
„Aby sa teda porozumelo, aké je toto zjednotenie (duše s Bohom), o ňomž budeme hovoriť, je treba vedieť, že Boh podstatne prebýva v každej duši, i keby sa jednalo o najväčšieho hriešnika na svete, a pomáha mu. A tento druh zjednotenia medzi Bohom a všetkými tvormi sa uskutočňuje stále a Boh v ňom zachováva ich bytie, takže keby [v nich] týmto spôsobom chýbal, boli by zničení a prestali by existovať.
Keď teda hovoríme o zjednotení duše s Bohom, nehovoríme o tomto podstatnom, ktoré trvá ustavične, ale o zjednotení duše s Bohom a o jej pretransformovaní v neho, ktoré sa neuskutočňuje stále, nýbrž len vtedy, keď duša nadobúda podobnosť s Bohom láskou. Preto sa bude nazývať zjednotením podobnosti, tak ako ono (prvé) je zjednotenie bytostné alebo podstatné. Ono zjednotenie je prirodzené, toto je nadprirodzené. Dochádza k nemu vtedy, keď dve vôle, to je vôľa duše a vôľa Božia, sa zhodujú, takže jedna nemá v sebe nič, čo by odporovalo druhej. Keď teda duša vyhostí zo seba všetko, čo odporuje Božej vôli a nie je s ňou v súlade, bude pretransformovaná v Boha láskou“ (2V 5,3).
