P. Gorazd, O.Carm., P. Jindřich Zdík Charouz, O.Praem.
Pri čítaní jednej knihy o histórii karmelitánskeho rádu som narazil na zápletku, ktorá sa mi zdala byť veľmi zaujímavá pre múdry život vôbec – i dnes a mimo kláštorné múry. Pretože som nechcel ostať v zajatí iba svojich názorov, obrátil som sa o pomoc na P. Jindřicha Zdíka Charouze, prezoara kláštora premonštrátov v Želive, ktorý je historikom i kňazom v jednej osobe, a poprosil ho o jeho poznámky a vysvetlenie. Aj jeho téma zaujala a jeho odpovede uvádzam v článku kurzívou. Zároveň mu na tomto mieste za ne ďakujem.
* * *
K neslávnym stránkam histórie karmelitánskeho rádu patrí aj úpadok jeho reformnej vetvy, ktorá vznikla na počiatku 15. storočia v kláštore v Mantove (a dvoch neďalekých kláštoroch), a preto býva nazývaná mantovská reforma. Ako ostatné reformy, aj táto pôvodne usilovala o obnovu poctivého rehoľného ducha v ráde a skutočne bola prínosom, lenže po čase podľahla vplyvu nešvarov. Takže nakoniec svojich výsad, ktoré získala od pápežov, aby mohla byť príkladnejšia než ostatné kláštory rádu, zneužívala na to, aby si žila po svojom.
Generálny prevor Mikuláš Audet1 sa s týmto stavom vecí ale odmietal spokojniť. Usiloval o to, aby mohol kláštory mantovskej reformy vizitovať, a tak prispieť k ich náprave. V roku 1532 k tomu podnikol prípravné kroky u pápežskej kúrie. Avšak generálna kapitula mantovskej kongregácie sa proti chystanej vizitácii ohradila slávnostným vyhlásením, ktoré vypočítava niekoľko dôvodov proti vizitácii.
Veľmi ma zaujal piaty z nich, ktorý argumentuje: keby bratia mantovskej reformy v dobe, keď skladali svoju rehoľnú profesiu, iba tušili, že by niekedy mohli byť podriadení rozhodovaniu a právomoci generálneho prevora nereformovaných karmelitánov, radšej by vtedy od složenia profesie ustúpili, nestali by sa rehoľníkmi a vrátili sa do sveta. Čož teraz všetci dosvedčujú svojou prísahou… A takisto nie sú ochotní platiť viac daní než ich predchodcovia alebo sa nechať zaväzovať k niečomu, čo u nich doteraz nebolo obvyklé alebo čo doteraz vôbec nebolo, ale zásadne sú svolní iba k tomu, čo bolo v ich kláštoroch bežné v onom čase, keď skladali svoju profesiu. Len v tomto spôsobe života chcú pokračovať a v žiadnom inom, pretože keby v dobe skládania svojej profesie vedeli, že raz bude zavádzané niečo nové, nesložili by ju.
Takže – pokračovali vo svojej argumentácii – pokiaľ by bol v ich kláštoroch zavádzaný nejaký nový spôsob života alebo nejaké prísnejšie záväzky, vehnalo by ich to do zúfalstva a donútilo by ich to k odpadnutiu od rehole,2 od čohož Boh uchovaj! A tak pokiaľ by malo generálnym byť zavedené niečo nové, zvlášť oproti tomu, ako bývali vizitácie konané doteraz a oproti starým zvyklostiam mantovskej kongregácie, potom prehlasujú, že s tým nebudú súhlasiť, ale budú trvať na tom, aby sa nič nemenilo. A ak generálny prevor tento ich protest neprijme, odvolajú sa k pápežskému stolcu, ako už to ostatne robili predtým, a budú trvať na tom, aby do tej doby, kým toto ich odvolanie bude vybavené, zostalo všetko pri starom. A ak svätý Stolc ich protest neprijme, podajú u neho hneď ďalší protest, až dosiahnu pre seba spravodlivosť.3
Otče Jindřichu, budeš sa so mnou súhlasiť, že táto argumentácia je podivná? V živote predsa vždycky – v kláštore, ale aj v rodine – prídu aj nároky, s ktorými sme na počiatku nepočítali. A láska má byť predsa veľkorysá, nemá sa zdráhať dať viac a zrieknuť sa seba!
Samozrejme, že je táto argumentácia podivná. Z dnešného pohľadu, ale i z pohľadu 16. storočia, čo musíme rozlišovať. Mantovská reforma sa zrodila počiatkom 15. storočia a zostala súčasťou rádu, možno by sme ju mohli prirovnať k jednej z rádu provincií. Na počiatku – na rozdiel od uvoľnených pomerov v celom ráde – bola prísnejšia. Po sto rokoch sa karta obrátila a rád chcel rozvoľnenú reformu priviesť k obnoveniu prvotného nadšenia. A reformovaní bratia s tým nesúhlasili.
Cirkev vtedy nemala jednoznačné právne predpisy ako dnes, právo sa vtedy v cirkvi (rovnako ako v civilnom prostredí) vždy takzvane „naliezalo“. Existovali totiž zbierky pápežských rozhodnutí, koncilových ustanovení a výnosov rôznych kompetentných cirkevných autorít, ktoré sa týkali konkrétnych prípadov. Keď bolo treba riešiť nejakú novú záležitosť, ať už spornú alebo nespornú, v tých zbierkach sa hľadala situácia, ktorá by čo najviac zodpovedala riešenej kauze a mohla by slúžiť ako model pre jej riešenie.
A teraz už bližšie k oné podivnej argumentácii: všeobecne platilo v cirkvi vždy, že nikto nemôže byť nútený k niečomu, k čomu sa nezaväzuje. (Keď napríklad Druhý vatikánsky koncil odňal právo nosiť mitru a berlu všetkým iným hodnostárom okrem biskupov a opátov, potom dosavadní riadne benedikovaní preláti, hoci neboli biskupmi či opátmi, mohli ako doteraz nosiť mitru a berlu bez problémov až do svojej smrti.) Inými slovami: rešpektovalo sa, že nikto nemôže byť nútený k prijatiu reformy. Ale – a to je nesmierne dôležité – vždycky so všetkými dôsledkami. Teda má možnosť buď prijať reformu s jej prísnosťou – alebo ju neprijať a niesť následky tohto svojho rozhodnutia, spočívajúce trebárs v podobe straty pasívneho volebného práva. Čo znamená, že nereformovaný rehoľník sa nemohol stať predstaveným. Aby negatívne neovplyvňoval ostatných.
To je právny pohľad, ktorý zrejme tých vzpierajúcich bratov zaujímal viac než pohľad druhý, ktorý je asi zas bližší dnešnému človeku. A tým je pohľad (či prístup) duchovný, spirituálny. Nejde len o poslušnosť, ale o jej základ, o zmysel rehoľného života vôbec. K jeho vernejšiemu napĺňaniu im chcel generálny prevor napomôcť, lenže oni sa tomu späčovali.
A ešte niečo, a to je rovnaké vtedy ako dnes. Mantovskí sa nechceli vzdať svojej voľnosti. Keď človek povie: „Nechcem!“ určite to nie je cnosť, ale je to úprimné a je to pravda. Ako známe, pravda oslobodzuje (Jn 8,32). Keď to ale nechcem priznať a vymýšľam dôvody, prečo „nemôžem“, alebo naopak prečo to má byť podľa môjho priania, tak potom veľmi často zaznievajú dôvody úplne bezdôvodné, pri ktorých – všimnite si – dotyčný predpokladá, že má čo dočinenia s hlupákmi, ktorí tieto jeho zastierky neprohlédnou. Jeho najhorším nepriateľom sa potom však stáva ten, kto túto hru prokoukne a nechce na ňu pristúpiť.
S takouto pretvářkou sa ale nikam nedostaneme – ani k reforme, ani k jednote, ani k spokojnosti, a čo je najsmutnejšie, ani do Božieho kráľovstva.
Ja sa vrátim k jadru veci. Samozrejme, že pri uzatváraní rôznych zmlúv a pri tom, keď niečo sľubujeme, sa snažíme vždy presne vymedziť, k čomu sa tým zaväzujeme. Podobne keď niekto druhý poskytuje niečo nám, múdre príslovie radí: „Nekupuj zajaca v pytli.“ Nech je vopred jasné, o čo medzi nami ide a o čo nie. Lenže ať robíme, čo robíme, budúcnosť do detailu nepoznáme a môže nás zaskočiť. „Zajac“ vždy zostáva do nejakej miery skrytý „v pytli“, cez ktorý nevidíme. Kto by si kládol za podmienku mať vopred všetko jasné, nemohol by sa odhodlať nikdy. Lenže neskôr pri ťažkostiach – zvlášť sú–li veľmi náročné – sa môžeme ocitnúť v pokušení prehlásiť: „Toto sme si nedomluvili!“ a couvnuť od záväzku, ktorý sme na seba vzali. A na pokraji tohto sa ocitli tí naši reformovaní bratia.
Nejde len o zajaca v pytli (lepšie je na smotane), ale rovnako o to, že predsa „viem, komu som uveril“ (2 Tim 1,12). Skutočne milovať môžem len toho či to, čo poznám, inak milujem svoju predstavu o druhom, alebo je to len ilúzia. Keď poviem A, musím predsa počítať s tým, že logicky nasleduje B a celý zvyšok abecedy. Kedy ktorú hlásku vyslovím – to nemôžem dopredu vedieť. Mám však istotu, že ju vysloviť budem musieť. Z tej zodpovednosti sa nemôžem vyvléct, a je to zodpovednosť voči Bohu i voči ostatným ľuďom. Nie som predsa sám na svete.
Navyše mám rozum, prirodzený i dar Ducha Svätého, ktorý ale vždy vyžaduje zdravý prirodzený základ. A rozumu musím tiež používať, inak je mi – rovnako ako každý iný dar – na nič. Práve on mi umožňuje sa v prítomnom okamihu rozhodnúť tak, aby som v budúcnosti nemusel ľutovať. Neviem, čo príde. Ale môžem zodpovedne prehlásiť, že s týmto človekom som ochotný začať náročný projekt. Spolu to zvládneme. S iným človekom ale nepôjdem ani na obed, pretože vidím, že je úplne nespolehlivý. S týmto automobilom pôjdem pokojne na Nordkapp a s iným budem mať strach ísť pol kilometra do servisu. To platí i vo vzťahu k Bohu – keď mu načúvam a idem za jeho hlasom, tak sa nemám čoho báť. Ako hovorí žalm 60 (verš 14) v Renčovom preklade: „s Bohom však svedeme divy udatnosti, on zdeptá naše ujařmitele!“
Rovnako náročné je to v manželstve. V období známosti je dôležité, aby si snúbenci prediskutovali, vyjasnili a ujednotili svoje predstavy o svojom spoločnom budúcom živote. Ale to, čo príde, je predsa nejako prekvapí. P. Ladislav Simajchl v jednej zo svojich promien4 k tomu uvádza drsný príklad zo života:
„Kdysi som ležal dlhšiu dobu v nemocnici po úraze na motocykli. So mnou na izbe ležal mladý chlapec, železničiar. Pol roka po svadbe. Pri nočnom posune uklouzl a vlak mu urezal obe nohy v členkoch. Ešte ležal v nemocnici, kým sa mu zhojí pahýle, keď mu listonoš doniesol písomnosť z advokátskej kancelárie: návrh na rozluku manželstva z podania manželkinho. To bola pre neho horšia katastrofa než tá na koľajniciach. Ale manželka to videla inak: keď sa mu to stalo, tak si nad ním síce ľutostivo poplakala, ale potom prišla maminka, zbalila jej veci a odviezla si dcérku domov. Rodičom toho chlapca povedala: »Naša Miluška si mrzáka nebrala.«
Vtedy som pochopil, čo má na mysli cirkev, keď trvá na celoživotnom nerozlučnom manželstve: len tí dvaja sa majú brať, ktorí sa majú natoľko radi, aby žili nielen jeden s druhým, ale aj jeden pre druhého. Tí potom si manželstvom dávajú vzájomnú záruku: nech sa s tebou stane čokoľvek, nebudeš na to sám. Čokoľvek nás v živote stretne, budeme na to vždy dvaja: nikdy ťa neopustím.”
Příbeh je naozaj jedinečnou ilustráciou tej životne dôležitej zodpovednosti. Keď sa Miluška vydávala, brala si zdravého chlapca. Pri svadbe si sľubovali, že spolu ponesú dobré aj zlé až do smrti. Keď o pol roka neskôr prišlo nešťastie, Miluška ušla. Skôr sa nechala odviezť. Keby už pred svadbou ten chlapec bol postihnutý a tváril sa ako zdravý, keby svoju chorobu pred ňou tajil kvôli tomu, aby si ho vzala, tak je svadba neplatná. Nejde len o právny pohľad, človek sa musí pýtať, na čom by stál a za čo by stál taký vzťah, keď pred partnerom niečo tak podstatného tajím.
Ale maminčin argument je nezmyselný, aj keď asi v dnešnom svete nie tak neobvyklý. A keď ho Miluška akceptovala, tak len dokázala svoju ľudskú nevyzrelosť a nezdravú závislosť na matke. Bola vôbec schopná prijať nejaký celoživotný záväzok?
Manželstvo sa latinsky povie „coniugium“, čo je odvozené od slova „iugum“ = jho, jařmo. Slovo „jho“ sa v kázaní síce dodnes bežne užíva, ale nikto mu nerozumie, pretože si pod tým nedokáže predstaviť nič konkrétne. Pôvodné „jho“ je niečo podobné ako chomút, ktorý sa dáva z hlúposti niekedy na svadbe ženichovi na krk. Chomút je pre jedno, každý musí byť zapriahnutý sám a zvlášť, takže pri tomto spôsobe záprahu – ať v páre alebo trebárs v šestispřeží – môže jeden ťahať čohý a druhý hot.
Jho sa nedá vložiť na krk ušľachtilého zvieraťa, ktorým je kôň, pretože k tomu anatomicky nie je uzpôsobené, ale je určené hovädziemu dobytku (rozumej: volovi). Môže byť aj pre jedno zviera, ale bežne sa užívalo aj v podobe, zkonštruovanej pre pár (tj. dvojicu!) ťahúňov, a v dávnych dobách bolo vkladané aj na človeka, totiž otroka.
Z tých čias antického Ríma pochádza aj onen termín pre manželstvo. Nie je to nijak nelichotivé, pretože pár volov utiahne taký náklad, o akom sa koňskému spřeženiu nemôže ani snívať. A (na rozdiel od koní) nesplaší sa. Keď je do jha zapriahnutá dvojica, jeden sa z toho nemôže vyvléci. Keď jeden klopýtne, ten druhý ho podrží, pretože drevený rám na ramenách mu nedovolí upadnúť úplne. Bolí to, ale človek sa zdvihne a ide sa ďalej – v jednom spřežení. „Vezmite na seba moje jho“ (Mt 11,29) – tu tým druhým v záprahu je Ježiš. On neklopýtá, on druhého vždycky podrží.
To sú veľmi praktické poučenia! – Ešte sa ale vrátim k našej epizóde z dejín karmelitánskeho rádu. Všimol som si tam ešte ďalšie zaujímavé podrobnosti: tí bratia odmietali podriadiť sa generálnemu prevorovi aj preto, že bol predstaveným aj nereformovaných karmelitánov, povedané detskou rečou: „tých zlých“. Vysvitalo to zo slov, ktorými generálna kapitula celého rádu na ich protest a na túto v ňom uvedenú argumentáciu odpovedala: každý predstavený má predsa pod sebou „dobré i zlé“5 a bolo by pošetilé odmietať poslušnosť biskupovi alebo zdráhať sa prijať krst preto, že do jeho stáda patrí tiež zlí. Je smutné, že títo bratia považujú za dobrých rehoľníkov len sami seba a odmietajú uznať, že mnohí iní, vrátane generálneho prevora, sa tiež snažia o poctivý rehoľný život…6
I v tomto je poučenie a varovanie. Ako vidíme v Novom zákone, že zbožní farizeji boli nafúkaní a pohŕdali druhými, ako počujeme Kristovo napomenutie, aby sme než sa ponúkneme bratovi k vynetiu triesky z jeho oka, skontrolovali čistotu svojho zraku vlastného, tak sa nám toto pokušenie naporád opakuje. V našich očiach sa nám tí druhí nezdajú v porovnaní s nami dosť dobrí…
Ano, my sme lepší a skoro svätí – a preto nebudeme nikoho počúvať. Tým dokážeme svoju svätosť a dokonalosť? Cítite ten nezmysel? Teraz vážne: „Pane, daj, aby som vždycky, keď sa dozviem, že niekto zhrešil, trpel s ním a povýšenecky sa mu neposmieval, ale nariekal a plakal tak, aby som pritom plakal i nad sebou samým, hovoriac: »Támara je spravodlivejšia než ja« (Gn 38,26).“7
