P. Saverio Cannistra, OCD
Misie a identita
Iným aspektom „bázlivosti“ našej misie je, že ju nedokážeme dostatočne charakterizovať vo vzťahu k (nášmu karmelskému) charizmu. Občas si niekto myslí, že identita Karmelu sa v postoji misie žiť nedá, alebo len za cenu jej drastického okleštenia. Čo je paradox, pretože misia by naopak mala predstavovať zrenie a zavŕšenie našej identity.
Myslíme-li napríklad na Teréziu od Ježiša alebo na Teréziu od Dieťaťa Ježiša, iste nemôžeme tvrdiť, že by ich misionárska horlivosť niečo ubírala ich identite bosých karmelitiek alebo ju nejako oslabovala. Práve naopak, pretože v tejto misionárskej láske totiž osoba Ježiša Krista do nich vstupuje mocnejšie a delí sa s nimi o svoje bytie plnšie. Misie Karmelu by mala byť taká, akú ju popisuje Terézia, zvlášť v druhom zo svojich Zvolaní:1 opustiť Ježiša, aby sme ho mali plnšie, veď mať ho znamená, že sa staneme podobnými jemu, ktorý sa z lásky k druhým vzdal toho, aby mal čokoľvek. Misie preto niterně patrí k nášmu charizmu: nemôžeme žiť „v poslušnosti voči Ježišovi Kristovi“ (Rehoľa, čl. 2), ak sa táto „poslušnosť“ nestane aj „poslušnosťou“ a službou každému mužovi a každej žene, za ktorých Ježiš Kristus prolial svoju krv.
Aj keď sa hovorí o inkulturácii charizmu, o jeho prispôsobení rôznym kultúrno-sociálnym súvislostiam, je jej prvotnou podmienkou, aby bolo charizma prežívané naozaj do hĺbky a aby naše osvojenie si ho bolo tak hlboké, že nám to umožní prejavovať karmelské charizma novými formami, odlišnými od tých, ktoré už sú zavedené. Bohužiaľ, nemôžem povedať, že sa to deje bežne. Správy z pastoračných návštev (jednotlivých provincií a kláštorov) v krajinách všetkých zemepisných šírok svedčia častejšie o monotónnom točení sa v tých istých problémoch, než o rozmanitých vyjadreniach (karmelitánskeho) charizmu uprostred rôznych kultúr.
Problémy a hriechy sú všade stále rovnaké a nemožno z nich viniť ani tak (jednotlivú) kultúru, ako skôr ľudskú slabosť a nedokonalosť. Zlo je stále rovnaké. Iba dobro je kreatívne a mnohotvárne. Povedané konkrétnejšie a prozaickejšie: často namiesto toho, aby sme presadili naše charizma do iných krajín, (iba) tam opakujeme nezvládnuté problémy (v oblasti) našej ľudskej krehkosti, nášho štýlu rehoľného života, nášho komunitného súžitia.
Pamätám si, čo mi povedal ktorýsi generálny predstavený pri jednom stretnutí generálnych predstavených rôznych rádov: „Urobili sme chybu, že sme sa zamerali viac na propagáciu rádu než na odovzdávanie charizmu.“ Ocenil som túto schopnosť sebareflexie. Vedie k hlbšiemu zamysleniu a k inému spôsobu, ako misiu koncipovať. Naša misia – v Európe rovnako ako v Afrike, Ázii a Amerike – by mala vychádzať zo svedectva o určitých (základných) hodnotách, ktoré vo svojom živote uskutočňujeme a ktoré každú jednotlivú kultúru presahujú, a preto je možné tieto hodnoty odovzdávať a uskutočňovať za rozmanitých okolností, či už geografických či sociálnych alebo generačných.
Aké (základné) prvky charakterizujú v našich očiach karmelitánske charizmu a podnecujú nás k misii? Veď sú-li nám dané nejaké dary, potom práve tieto dary z nás robia misionárov, pretože túžime po tom, aby na nich mali účasť aj ďalší ľudia. Keď ide karmelitán konať misiu, čo si so sebou nese? Aký je jeho spôsob zvestovania toho, že kráľovstvo Božie je blízko, že už je medzi nami? Predpokladám, že všetci sa shodneme na tom, že prvými a základnými takýmito prvkami sú zakúšanie Božej blízkosti v modlitbe a v bratstve. A ako by bolo možné autenticky prežívať modlitbu a spoločenstvo, akoby sme nepraktizovali rovnako autentickú chudobu, odstup od sveta a pokornú ochotu k službe? Týmito hodnotami by mal byť preniknutý misionár! A tak – ako (to o ňom) hovorí evanjelium – nepotrebuje si brať so sebou inú výbavu, pretože toto pre misiu postačí: mať skúsenosť, že Boh je živý a my stojíme v jeho prítomnosti.
Takže je treba, aby sme zmenili svoje zmýšľanie. Ako som povedal na začiatku, základnou otázkou nie je: „Čo budeme robiť?“, ale: „Kto som a čo prinášam? Ako ja zvestujem evanjelium – nie slovami, ale svedectvom svojho života?“
Nemyslím si, že naše rehoľné rády potrebujú znásobiť svoju prítomnosť (a je tomu naopak: z mnoha miest sme nútení odísť). Nepotrebujeme „ďalšie komunity“, ale „nové komunity“, to znamená komunity, ktoré vydávajú svedectvo a sú schopné svetu ukázať evanjelium čítané karmelitánskymi očami, Ježiša milovaného karmelitánskym srdcom. Je to možno príliš jednoduché, ale také je v podstate aj evanjelium.
Z taliančiny preložila Martina Vintrová
