Snáď najzákladnejšie znamenie našej doby je strata Boha. Z nej vychádzajú všetky ostatné dnešné javy. Už pápež Pavol VI. hovoril o súčasnej snahe vytvoriť civilizáciu a kultúru bez Boha. Vzniklo príslovie, že Boh je mŕtvy. Neveriaci, teoretickí i praktickí materialisti popierajú existenciu Boha. Veriaci ju uznávajú, ale majú pocit, akoby Boh tu nebol, alebo nepôsobí, akoby odišiel z tohto sveta, že sa dá žiť bez Boha.
Aj v tom musíme vidieť Božiu prozreteľnosť. Boh tým chce viesť ľudí k stále dokonalejšej, čistejšej viere, až k „nahé“ viere, ako ju nazýva sv. Ján z Kríža, ktorá nie je odkázaná na nič, nemôže sa oprieť o nič, len o Boha. Kedysi sa hovorilo, že je nutné mať nádej proti nádeji, keď všetko svedčí proti nej. Dnes sa musí povedať, že je nutné „mať vieru proti viere“, keď všetko hovorí proti viere. Taká bola viera Panny Márie stojacej pri Ježišovom kríži.
Čo nám hovorí viera? Na začiatku Písma svätého sa praví: „Na počiatku stvoril Boh nebe i zem. Stvoriť znamená priviesť k bytí z ničoho. To však znamená, že Boh musí byť vo svete stále prítomný, má-li svet ďalej existovať. Keď stolár urobí zo dreva stôl, môže odísť a stôl je tu ďalej. Keby Boh odišiel zo sveta, svet by sa vrátil do ničoho. Z toho plynie, že Boh v každom okamihu svet znovuotvorí, že je v každej bytosti a v každom úkone. Boh je hlavný činiteľ, my len spolupôsobíme s ním. „Boh je všetko vo všetkom“ (1 Kor 15,28).
Týmto spôsobom je Boh prítomný v každom tvore. Je to prirodzená Božia prítomnosť vyplývajúca zo stvorenia. Ale Písmo sväté nám zjavuje ešte inú prítomnosť Božiu, nadprirodzenú, nesmierne vyššiu, ktorú nám Boh sprístupňuje z lásky, z milosti. V nej nám Boh dáva účasť na svojej božskej prirodzenosti (2 Petr 1,4), na svojom vlastnom živote. Dostávame život z Boha, sme preto Božími deťmi a Boh je náš Otec. Sme zrodení z Boha (Ján 1,13). Je to znovuzrodenie, druhé narodenie z Ducha svätého (Ján 3,3). Od okamihu krstu v nás prebývajú tri božské Osoby (Ján 14,23), (24 hodín denne, ako hovorí známa Matka Tereza), pokiaľ sa človek od Boha neodvráti smrteľným hriechom, tento život – Pán Ježiš ho nazýva „večným životom“ – v sebe neusmrtí a túto posväcujúcu milosť neztratí. Život je prvý Boží dar. Život prirodzený, ale najmä, onen nadprirodzený. Ten prvý ľudia pre seba a pre celé ľudstvo. Hriechom stratili, Pán Ježiš nám ho však svojou smrťou znovu získal a udeľuje nám ho skrze Ducha svätého (Sk 2,38).
Aj on sám mal ako človek v sebe tento dvojitý život, prirodzený i nadprirodzený, túto dvojitú Božiu prítomnosť. Keď ako Syn Boží na seba prijal ľudskú prirodzenosť, prijal nielen ľudské telo a dušu, ale aj milosť. Mal Božiu milosť ako my, len s tým rozdielom, že v ňom bola absolútna plnosť milosti a nebol v ňom rozpor medzi milosťou a prirodzenosťou ako u nás. A dal nám príklad, ako máme žiť s Bohom:
„Sám od seba nerobím nič, ale hovorím tak, ako ma naučil Otec. Ten, ktorý ma poslal, je so mnou; nenechal ma samotného, lebo stále robím, čo sa páči jemu“ (Ján 8,28–29).
Keď sme v milosti, je v nás celá Nejsvätější Trojice. Tri božské osoby v nás žijú svojím vlastným životom, ktorý je medzi nimi navzájom. Ale sú činné aj voči nám, každá svojím spôsobom. Boh je v nás stále činný, miluje nás a je s nami spojený.
Samozrejme, Boh nikoho nenutí. Tiše nám dáva svoje vnuknutia. Záleží na nás, či budeme nasledovať vlastnú pokazenú prirodzenosť, alebo hnutia milosti. V nás sa ustavične utkávajú milosť a prirodzenosť.
V cirkevnom ofíciu je krásna prosba k Bohu, aby nás sprevádzal svojou milosťou: „Všemohúci Bože, osvecuj nás svojím vnuknutím a sprevádzaj naše konanie svojou pomocou, aby sme konali všetko, od začiatku až do konca, v spojení s tebou. Skrze tvojho Syna...“ (Ranné chvály v pondelok 1. týždňa).
Ale ako sa naučíme žiť v Božej prítomnosti? Na to rôzne duchovné školy vynaliezli rôzne „cvičenia prítomnosti Božej“. Karmel v takomto živote s Bohom vidí svoj najvlastnejší cieľ. Keď Boh býva v nás, myslí na nás a nás miluje, sluší sa a je to požiadavka lásky, aby sme aj my na neho mysleli a ho milovali, aby to bolo vzájomné láskyplné spojenie. Inými slovami, aby sme ono trvalé (habituálne) spojenie, ktoré trvá, aj keď na neho nemyslíme, premieňali v uvedomené, (aktuálne), dôverné spojenie.
Tak žil Pán Ježiš, to najhlavnejšie v jeho živote bol jeho vzťah k Otcovi, ako sme počuli. Taký bol aj život Panny Márie, ktorej sme zasvätení. Jej Neposkvrnené Srdce bolo dôstojným príbytkom Ducha svätého, konala všetko z neho, bola v stálom kontakte s ním. To hovorí o sebe prorok Eliáš, na ktorého sa Karmelitánsky rád odvoláva: „Žije Hospodin, Boh zástupov, pred ktorého tvárou stojím.“ Stanovy rádu hovoria, že je to jeho vzácne dedičstvo pre nás.
Bl. Alžbeta od Nejsv. Trojice to vyjadruje vo svojej modlitbe: „Môj Bože, Nejsvätější Trojice, tebe sa klaniem. Pomôž mne, aby som úplne zabudla na seba, aby som sa usídlila v tebe ... Upokoj moju dušu, učiň si z nej svoje nebo, svoj milý príbytok, miesto svojho odpočinku. Dať, aby ťa v nej nikdy nenechala samotného, aby som bola celá tam, bdela vo viere, pohroužená v klaňaní, úplne vydaná tvojej tvorivej činnosti.“
Tento dôverný styk s Bohom začína v modlitbe. Veď modlitba nie je nič iné než styk s Bohom. Ten prechádza od mnohého premýšľania (meditácie) k stále jednoduchšiemu pohľadu na neho, k láskyplnému dlelí u neho (nazíraniu, kontemplacii). To môže byť pokojné, príjemné, alebo aj uprostred utrpenia a skúšok. Modlitba je dych (aspiratio) duše (Frater Ján od sv. Samsona).
Blízky styk s Bohom vstupuje potom z modlitby do nášho konania, do celého nášho života, aj do najobyčajnejších vecí. Človek čoraz viac vidí v denných povinnostiach vôľu Božiu a plní ich z lásky k nemu. Poznáva Boha vo všetkom ostatnom, v celom dianí sveta, až sa mu stane „Boh všetko vo všetkom“. Jeho život je čoraz viac vedený božskými cnosťami, vierou, nádejou a láskou, ktoré ho spájajú s Bohom. Svetlom viery odkrýva všade Boha. „Spravodlivý žije z viery“ (Rím 1,17). V nádeji nadobúda pevnú dôveru v Boha. Láskou sa mu úplne odovzdáva. Sv. Terezie od Dieťaťa Ježiša hovorí nakoniec: „Moje jediné zamestnanie už je len láska“.
Podľa brata Ján od sv. Samsona má byť pri všetkom, čo konáme, tíženie (afekt) nášho srdca obrátené k Bohu. Stále premýšľať nie je možné, ale stále milovať dovede aj malé dieťa. Zamilovaný si dokonca musí urobiť násilie, aby sa odtrhol od spomienky na milovanú osobu (podobne nenávidiaci od nenávidenej osoby). S láskou k Bohu je to ako s láskou medzi ľuďmi. Snúbenci a novomanželia si stále vyznávajú lásku, ale neskôr láska vkročí do celého ich života. Toto spojenie v láske s Bohom je modlitba. Tak je možná ustavičná modlitba, ktorú žiada Pán Ježiš (Lk 18,1). Bl. Titus Brandsma praví: „Modlitba je život, nie oáza v živote“.
V tejto sústredenosti na Boha dospeli naši svätí až k samým vrcholom. Sv. Terezie od Dieťaťa Ježiša povedala svojej sestre Márii, že neuplynuli nikdy ani tri minúty, aby nepomyslela na Boha. Sv. Ján od Kríža píše: „Vždy sa snaž dlíť v prítomnosti Božej ... Nikdy nenechaj tĺcť svoje srdce, aj keby to bolo len po dobu jedného Verím“. Sv. Mária Magdaléna de’Pazzi vyzývala svoje spolusestry: „Aby neuplynul ani okamih, aby si nevedela, kde je tvoje srdce“.
Písmo sv. hovorí: „Vae soli – Beda samotnému“ (Kaz 4,10). My pri tých slovách obyčajne myslíme len na to, že máme udržiavať styk s blížnymi. Zajisté, ale na prvom mieste s Bohom. Byť len v sebe, izolovaný, odtrhnutý od Boha a od všetkých znamená peklo. Boh nás stvoril podľa seba. Ako tri božské Osoby nemôžu žiť každá sama pre seba, nýbrž žijú vo vzájomnom vzťahu lásky („Boh je láska“ 1 Ján 4,8), tak aj človek musí mať vzťahy lásky. Podľa daru a miery milosti. K Nejsvätější Trojici, alebo k jednotlivým Osobám, k Otcovi, Synu alebo Duchu svätému, k Pánu Ježišovi.
V tomto stálom, aktuálnom, dôvernom spojení môžeme žiť aj s Matkou Božou, Pannou Máriou, a cez ňu s Bohom. Je to Božia vôľa. Pán Ježiš ju ustanovil našou Matkou na kríži v okamžikoch nášho vykúpenia. Ako v poradí prirodzenom človek dostáva život z otca skrze matku, tak v poradí nadprirodzenom, z Boha skrze Máriu. Ona je Prostrednicou všetkých milostí Božích. Môžeme jej zveriť seba so všetkým a byť stále v jej prítomnosti, konať všetko vedome spolu s ňou.
Sme-li naozaj spojení s Bohom, sme v ňom spojení s jeho tvorstvom. Všetko nám zrazu oživne. „Bohu všetko žije“, modlíme sa v ofíciu za zosnulých. V Bohu je všetok život, bez Boha je všetko mŕtve. Boh je svetlo, bez Boha je tma. Bez Boha sa ide v tme (Ján 3,19; 8,12; 12,35 n.46). Ježiš Kristus je cesta, pravda a život. V ňom vidíme celú pravdu, celú skutočnosť.
V živote v Božej prítomnosti vidí naše Stanovy úlohu Karmelu. „Chceme v tomto svete hľadať a žiť prítomnosť pravého a živého Boha, ktorý v Kristovi k nám hovoril“ (č. 13). „Ako karmelitáni sme si od začiatku a vždy znova urobili predsavzatie ukazovať ľuďom nutnosť života v prítomnosti Božej“ (č. 83).
P. Metoděj Minařík O.Carm.
