Stála modlitba u sv. Augustina – dokončenie
Fra. Ján od sv. Bruna, OCD
Slovná modlitba
Z toho, čo bolo povedané v predchádzajúcich častiach článku, by mohla vzniknúť otázka: Je podľa svätého Augustína vôbec nutná slovná modlitba, teda modlitba v tom zmysle slova, ako ju ľudia najčastejšie chápú? Alebo: nie je taká modlitba iba modlitbou tých, ktorí ešte v duchovnom živote dostatočne nepokročili?
Pre Augustína má slovná modlitba význam natoľko, nakoľko je v stave (pozemského) putovania nutná k roznecovaniu túžby: „Modlíme sa nepretržite túžbou (...), avšak v stanovených hodinách a časoch sa modlíme k Bohu aj slovami, aby sme týmito znamením vecí povzbudili seba samých, uvedomili si, ako sme v tejto túhe pokročili, a pobádli sa k jej väčšiemu rozníteniu. (...) Hľa tedy, v stanovených hodinách vzdialujeme svoju myseľ od ostatných starostí, ktoré môžu čiastočne uhasnúť našu túžbu, a voláme ju späť slovami modlitby, ktoré nás privádzajú k tomu, po čom túžime. (Snažíme sa) zabrániť tomu, aby túžba úplne ochladla, (...) usilujeme naopak o to, aby bola znovu zapálená. Preto hovorí Apoštol: „Vaše prosby sú oznámené pred Bohom“ (Flp 4,6).1 Týmto slovám netreba rozumieť tak, že je potrebné dať ich poznať Bohu, ktorý ich zaiste poznal skôr, než boli vyslovené, ale v zmysle, že sú známe nám pred Bohom, aby nám dodali odvahy.“2 Z toho vyplýva dôležité poučenie pre jeden z najčastejších spôsobov modlitby, modlitbu prosebnú. Tá nie je – v rozpore s rozšíreným poňatím – úsilím o zmenu Božej vôle, ale o čo najplnšie naše ztotožnenie sa s touto vôľou. To, oč prosíme, by sa stalo aj bez našej modlitby. Ak sa ale pridávame k úmyslom modlitby Pánovej, prijímame za svoj Boží plán a náš život sa uberá smerom, ktorý chce Boh, a jeho zámery sa môžu uskutočňovať aj skrze nás: „Ak hovoríme: Posväť sa meno Tvoje (Mt 6,9; Lk 11,2), povzbudzujeme seba samých, aby sme túžili po tom, aby Božie meno, ktoré je stále sväté, bolo sväté aj medzi ľuďmi a nebolo odmietané, čo nepomáha Bohu, ale ľuďom. Keď hovoríme: Príď kráľovstvo Tvoje (Mt 6,10; Lk 11,2), ktoré aj tak príde, nech chceme alebo nie, zameriavame svoju túžbu k tomuto kráľovstvu, aby prišlo pre nás a aby sme si zaslúžili v ňom kralovať. (...)“3
Človek v stave putovania potrebuje pochopiť a formulovať to, po čom túži. Jeho túžba, jeho smerovanie, musia byť zamerané k nejakému cíľu. Čím lepšie je tento cieľ známy a nahliadaný, tým silnejšia je túžba po ňom a tým skôr tiež človek použije primerané prostriedky k jeho dosiahnutiu. Nutnosť slov je však relatívna. Sú aj okamihy, kedy slovné vyjadrenie nie je nutné a snáď ani možné: „Častejšie je modlitba tvorená vzdychmi než slovami, slzami než hovorením. Naše slzy sú pred Božou tvárou a naše vzdychanie nie je skryté tomu, ktorý všetko stvoril svojim slovom a nemá potrebu ľudských slov.“4
Spôsoby modlitby
Prosebná modlitba, o ktorej sme sa krátko zmienili v predchádzajúcom oddiele, nie je jedinou formou slovnej modlitby, ktorú je možné integrovať do konceptu stálej modlitby. V Augustinových spisoch môžeme rozlíšiť ešte minimálne štyri ďalšie spôsoby či formy. Všetky vychádzajú zo života človeka, ktorý stojí pred Božou tvárou. Ide teda o akúsi modlitbu života, ktorá v žiadnom prípade nie je neprístupná ani tomu, kto je povolaný k životu aktívnemu. Agostino Trapè ztotožňuje rozličné spôsoby modlitby s rozličnými postojmi človeka pred Bohom: „Postoj toho, kto je stvorený a stojí pred tvárou Stvoriteľa, je vyjadrený adoráciou (klaněním); postoj zamilovaného pred tvárou večnej Krásy je vyjadrený chválou; postoj obdarovaného pred tvárou jeho dobrodinca je vyjadrený ďakovaním; postoj toho, kto sa cíti hriešnikom, pred tvárou svätého, ktorého urazil svojimi činmi, je vyjadrený modlitbou za zmierenie; postoj chudobného, potrebného a ubohého pred tým, kto vlastní všetky poklady, ktorými môže uspokojiť všetky naše potreby, je vyjadrený prosbou.“5 Keďže o poslednej z menovaných foriem, prosebnej modlitbe, sme sa už krátko zmienili, pokúsime sa o krátky komentár tiež k ostatným.
Modlitba klanenia
Základným východiskom pre modlitbu klanenia je vedomie, že sme stvorení, a zároveň pravdivé nahliadnutie toho, kým sme pred Stvoriteľom. Augustin ešte ako manichejec veril, že človek môže pomáhať Bohu v boji proti zlému a že Boh túto pomoc potrebuje.6 Neskôr došiel k poznaniu Boha, ktorý je úplne nezávislý na svojom stvorení, ktorému len zo svojej lásky dáva bytie, a ktorý je pre človeka zároveň darcom svetla, poznania a prameňom lásky.7 Klanenie však neznamená len intelektuálne nahliadnutie týchto pravd, ale ich prijatie. Teda nechať nimi utvárať svoj život, svoj postoj pred Bohom.8 Človek, ktorý takto prijíma Boha ako Stvoriteľa a seba ako stvorenie, stojí v pravde, a tak sa klaní Bohu. Základom pre chvíle, kedy sa priamo venujeme modlitbe klanenia, napríklad eucharistickej adorácii,9 je teda úprimný postoj klanenia, uznanie Boha a prijímanie jeho vôle, čo je záležitosť celého života. Viditeľným prejavom klanenia je potom obeta. Pre Augustína je však vonkajšie vyjadrenie neoddeliteľne spojené s vnútorným postojom, vonkajšia obeta s obetou vnútornej. Preto sa pre neho stáva obetou každý „dobrý skutok, ktorým sa snažíme zjednotiť sa v svätom spoločenstve s Bohom, a ktorý smeruje k poslednému dobru, ktorého dosiahnutím dosahujeme pravú blaženosť.“10 Najdokonalejšou obeťou sa tak stáva obeta človeka, ktorý plne prijíma Boha a jeho vôľu: „Najviac sa stáva obeťou sama duša, ktorá vstupuje do dialógu s Bohom, aby zapálená ohňom jeho lásky stratila formu svetskej žiadostivosti, obliekla sa v nepomíjateľné a stala sa hodnou Boha, pretože prijala z jeho krásy. Túto myšlienku vyjadruje aj Apoštol, keď hovorí: „Nepretrhnite sa už tomuto svetu, ale zmeňte sa, aby ste dokázali rozpoznať, čo je vôľa Božia, čo je dobré, Bohu milé a dokonalé“ (Rím 12,2).“11
Modlitba chvály
K tomu, aby sme mohli Boha chváliť, je podľa Augustína potrebné dvojité: jednak vhodné slová, ktorými možno dôstojne vyjadriť Božiu chválu. Tie nám pripravil sám Boh: „Aby mohol byť človek náležite chválený, Boh sám vyzpíval svoju vlastnú chválu a človek tak našiel spôsob, ako ho chváliť.“12 V žalmoch nachádzame viac hlas Ducha svätého než náš vlastný. Nemohli by sme spievať tieto slová, keby neboli inšpirované ním samým.13 Ak ale Boh pripravil tieto slová, neučinil tak kvôli sebe, ale kvôli nám. Naša chvála v posledku prináša užitok nám a nie Bohu: „Božia dôstojnosť sa nezväčšuje, keď ho chváliš, a neztráca nič zo svojej veľkosti, ak ho urážajú. To ty sa stávaš lepším tým, že chváliš toho, ktorý je dobrý, zatiaľ čo ak ho urážajú, stávaš sa horším. Ale ten, ktorý je dobrý, zostáva dobrý stále.“14 A na inom mieste: „Ak chváliš zlodeja, pretože je zlodej, nestávaš sa jeho komplicom? Naopak, ak chváliš spravodlivého pre jeho spravodlivosť, nestávaš sa svojou chválou účastníkom na jeho spravodlivosti?“15
Druhým predpokladom, potrebným pre dôstojnú chválu, je súlad nášho života s Kristovým životom a podriadenie našej vôle vôli Božej. Celý život sa potom stáva chválou. „Neprestávajme nikdy chváliť Pána! Povedali sme slovo, a je preč; niečo sme vykonali, a potom sme skončili; chválili sme Pána, a potom sme umlkli; spievali sme, a potom sme si oddýchli. Prejdeme k tomu, že sa venujeme iným veciam, ktoré je potrebné vykonať. Znamená to, že v nás prestáva Božia chvála? Nie, pretože tvoj jazyk chváli len okamih, ale tvoj život musí byť stálou chválou.“16
Je ale možné chváliť Boha aj v obdobiach, kedy sa zdá, že nám život prináša len horkosť a utrpenie? A za čo Boha chváliť v takých chvíľach? Často nie za bezprostredne prežívanú skutočnosť, keďže taká chvála by nemusela byť úprimná, ačkoľvek to nie je vylúčené. Je však možné chváliť Boha za to, že nás zachováva vo viere, nádeji a láske. Augustin takto komentuje slová žalmu: „Blahoslavení tí, ktorí prebývajú vo tvojom dome; budú ťa chváliť na veky vekov“ (Žl 84,5).17
Podobne ako prichádzajú ťažké chvíle, môžu už v tomto živote prísť okamihy, kedy chvála, ktorú by chcel človek Bohu vzdať, presahuje možnosť slovného vyjadrenia, čo je bezpochyby v napätí s prvou podmienkou dôstojnej chvály, totiž použitím vhodných slov. Ide však o prekážku týchto slov, ale o ich prekročenie: „Spievajte Bohu s jasotom! (...) Jasot je istý zvuk, ktorý ukazuje, že srdce chce zrodiť cosi, čo nemožno vyjadriť slovami. A komu patrí tento jasot, ak nie nevýslovnému Bohu? Nevysloviteľné je to, čo nemôže byť vyjadrené: keď však nemôžeš vyjadriť to, čo chceš, a nesmieš ani mlčať, čo iné ti zostáva, len jasotať a otvoriť srdce v nevýslovnej radosti, ktorá prekračuje hranice slov? Pekne mu spievajte, s jasotom.“19
Modlitba vďaky
Modlitba vďaky úzko súvisí s modlitbou klanenia a modlitbou chvály. Rovnako ako ony je prejavom postoja človeka, ktorý vníma, že je Bohom obdarovaný. Klanenie, ktoré je prejavom prijatia Boha, je podmienkou, ktorá tomuto obdarovaniu otvorí dvere nášho života. Vzťah chvály a vďaky je tiež veľmi úzky, vďak však môžeme považovať za prejav vďačnosti za konkrétne prejavy Božej priazne, ktoré vo svojom živote zakúšame.
Isté je možné ďakovať za akýkoľvek Boží dar, avšak pre Augustína boli najbohatším zdrojom radosti a ďakovania predovšetkým poznanie Božieho plánu spásy a jeho realizácia v konkrétnom živote, teda dar odpustenia a zmierenia s Bohom. Sám toto odpustenie prežil, keď prijal krst, a vo Vyznaniach líči radosť, ktorú mu spôsobilo rozjímať o pláne spásy, ako sa tomu v nasledujúcich dňoch venoval: „Boli sme pokrstení a zmizol celý neklid, ktorý v nás pôsobil náš predchádzajúci život. V tých dňoch som sa nemohol nasýtiť premýšľaním o veľkosti a hĺbke plánov spásy, ktoré máš s ľudstvom. Prolial som (tiež) mnohé slzy, keď som počúval hymny a piesne, ktoré zneli vo tvojom dome!“20 Z tohto uhľa pohľadu môžeme vnímať aj jeho teologický zápas proti pelagianizmu ako zápas o možnosť pravdivého postoja človeka pred Bohom, umožňujúceho opravdivo sa modliť a prijímať s vďačnosťou akékoľvek dobro ako Boží dar: „Vyznávam, že si mi odpustil všetko, čeho som sa dopustiť zo svojej slobodnej vôle, ale aj všetko, čeho som sa nedopustil, pretože si ma chránil.“21 Rovnako myšlienku, obsiahnutú v poslednej citácii, vyjadril svätec aj pozitívne, vo známej vete: „Tvoje zásluhy (človek) nie sú ničím iným, než Božím darom. Keď Boh korunuje tvoje zásluhy, korunuje svoje dary.“22 I modlitba vďaky sa tak vzťahuje plne k Bohu, význam však má opäť hlavne pre človeka, ktorý si aj skrze ňu uvedomuje množstvo Božích darov, ktoré od Boha vo svojom živote prijal.
Modlitba za zmierenie
Modlitba za zmierenie by iste mohla byť zahrnutá jednoducho do prosebnej modlitby, ako je tomu aj v samej modlitbe Pánovej, kde prosba „odpust nám naše viny“ predstavuje jednu z celkom siedmich proseb. Napriek tomu, ako bolo uvedené, postoj pred Bohom, ktorý k nej vedie, je možné odlíšiť od postoja typického pre prosebnú modlitbu za iné potreby. Modlitba za zmierenie predpokladá človeka, ktorý si je vedomý, že zranil Božiu lásku.
Agostino Trapè formuluje základný princíp Augustinovej náuky o zmiernej modlitbe: „Hriech, ktorý bol raz spáchaný, nemôže zostať nepotrestaný: buďto bude potrestaný Bohom, alebo bude potrestaný nami.“23 Celá rada miest zo svätcových diel toto poňatie dosvedčuje: „Hriech musí byť potrestaný, lebo žezlo spravodlivosti je žezlom jeho kráľovstva. Mohol by hriech ostať nepotrestaný? Nemôže; hriech musí byť potrestaný, ak by nemusel byť potrestaný, nebol by to ani hriech. Predbehni Boha; ak nechceš, aby ťa potrestal On, potrestej sa sám.“24 „Je potrebné, aby za každou nespravodlivosťou, veľkou či malou, následoval trest, buďto zo strany samého človeka, ktorý ľutuje, alebo zo strany Boha, ktorý odpláca. Avšak ten, ktorý ľutuje, už trestá sám seba. (...) Skôr než On na teba shlédne, aby ťa potrestal, predbehni ho vyznaním a potrestaj sa sám, takže on potom nenájde, za čo by trestal. Keď trestáš svoju nepravosť, konáš dielo spravodlivosti. Boh s tebou bude mať slitovanie, pretože nájde, že jednáš podľa spravodlivosti.“25
Z kontextu celej Augustinovej teológie vyplýva, že toto akési ospravedlnenie, ktoré človek môže získať svojou modlitbou a pokáním, sa vzťahuje na tých, ktorí už boli vykúpení Ježišom Kristom a obdržali zadarmo a bez svojich zásluh dar spásy. Tvrdíť opak by znamenalo prisúdiť Augustínovi myšlienky, proti ktorým dlhú dobu zápasil a ktoré podľa neho „zasahovali kresťanstvo v samotnom jeho srdci: vyprazdňovali a zbavovali významu Kristov kríž a našu spásu.“26 „Kríž Kristov sa ukazuje ako márny, ak sa tvrdí, že k spravodlivosti a večnému životu možno dospieť bez Kristovho tajomstva. Avšak presne toto sa obhajuje v onej knihe,27 nepovedal by som, že vedome, to by som musel povedať, že jej autor nie je kresťan, ale, ako skôr verím, nevedome.“28
Napriek tomu sa mi vyššie uvedená terminológia, zdôrazňujúca nutnosť trestu, nezdá byť celkom vhodná. Zdá sa, ako by bola Bohu upieraná možnosť upustiť od trestu bez požadovanej náhrady, ako vo svojej soteriologickej reflexii zdôrazňuje napríklad C. V. Pospíšil: „Žiadny poškodený nemá povinnosť vyžadovať absolútne plnú náhradu za svoju pohanenú česť. Je nezadatelným právom každého, aby prominul, čo poškodzovateľ nie je s to vrátiť, a právny poriadok neutrpí žiadnu ujmu. Podstatou obnovenia poriadku predsa nie je restitúcia poškodené cti, nýbrž vnútorné obrátanie, vnútorná náprava poškodzovateľa.“29 Pre skutočne kresťanskú spiritualitu sa zdá nanečisto dôležité, aby sme nutnosť pokania vnímali ako nutnosť pre človeka, ktorý potrebuje stáť pred Bohom v pravde, teda aj vo vedomí vlastného hriechu, a nie ako nutnosť pre Boha. To v posledku naprosto súzní s celkom Augustinovej náuky o modlitbe, ako sme ukázali u jej ďalších foriem, ktoré vždy boli zamerané nielen k oslave Boha, ale aj k povýšeniu človeka.
Záver
Pokúsili sme sa na niekoľkých bodoch ukázať, prečo možno svätého Augustína považovať za veľkého učiteľa modlitby, a to aj napriek tomu, že s jeho menom nebýva spájaná žiadna konkrétna škola spirituality či vnútornej modlitby, ako ju poznáme z nasledujúcich storočí. Dá sa povedať, že tento svätec pokladá spoločné základy, na ktorých je možné ďalej budovať a dotvárať spiritualitu rôznych škôl i životných stavov. Sám Augustín pozná iste „privilegované“ skupiny osôb, zvláštnym spôsobom zasvätené modlitbe. V liste 130, adresovanom rímskej vdove Probě,30 ktorý je jeho jediným dielom venovaným výlučne téme modlitby, ukazuje na základe biblickej citácie (srov. 1Tim 5,5), že práve vdovy sú jednou z týchto skupín.31 Avšak nakoniec sú všetci kresťania povolaní neklásť svoju nádej do ničoho iného než do Boha, čím sa na tomto svete stávajú „Kristovými vdovami“, t.j. ľuďmi nezabezpečenými, ktorí v modlitbe očakávajú od Boha spásu a naplnenie svojho života.32 Každý kresťan, ktorý žije na mieste, kam ho Boh volá, môže už touto odpoveďou vyjadriť svoju túžbu po spoločenstve s Bohom, ktorá je základom modlitby. V prijatí vlastného povolania preukazuje poslušnosť voči Božiemu plánu, ktorá je základom toho, čo sme nazvali modlitbou života. Vďaka nej sa učíme, ako prežívať tie chvíle, ktoré sú venované výlučne spoločenstvu s Bohom, teda modlitbe v užšom slova zmysle.
Najvyšším vzorom kresťanskej modlitby je samozrejme sám Ježiš Kristus, ktorý k nám premlouval ľudskými slovami a sám sa nimi modlil. Naša modlitba je účasťou na jeho modlitbe, náš vzťah k Bohu účasťou na jeho vzťahu k Otcovi. Ježišov život vyvrcholil obetou na Golgote, ktorá je prejavom dokonalého klanenia, chvály, ďakovaní i zmiernenej obete prinášanej Bohu. Rôzne formy modlitby, o ktorých bola reč, sú teda všetky prítomné v tejto obete. Pretože na tejto obete máme najplnším spôsobom účasť v obete omše, je omša miestom vrcholného prejavu a spojenia všetkých našich postojov pred Bohom – foriem modlitby.
(Táto štúdia bola spracovaná na základe mojej magisterskej práce:
Modlitba u svätého Augustína, KTF UK, Praha 2009.)
