Chvála v živote modlitby

P. Antonín Příkaský, O.Carm.

Bol som požiadaný redakciou časopisu Karmel, aby som upravil do písanej podoby svoju prednášku, ktorá bola súčasťou programu tohtoročného celonárodného stretnutia karmelitánskych terciárov 12. júna 1999 v Kostelním Vydří. Písaný text je však vždy iný než hovorené slovo. Preto som – pri zachovaní základnej osnovy – vykonal niektoré stylistické aj obsahové úpravy a doplnenia.

Témou, ktorú vidím ako veľmi dôležitú pre duchovný život, a o ktorej chcem dnes hovoriť, je chvála. Chvála v živote modlitby. Som pevne presvedčený, že modlitba chvál je veľkým, bohužiaľ námi často nedoceňovaným, darom Božím. Darom, ktorý je nám Bohom ponúkaný, aby sme na ceste k Nemu robili pokroky.

Ako základné motto tejto prednášky som si vybral verše 16–17 zo žalmu 89:

„Šťastný je ľud, ktorý vie oslavovať,
chodí Hospodine v žiare Tvojej tváre.
V Tvojom mene jasajú ustavične
a honosí sa Tvojou spravodlivosťou.“

Tento úryvok žalmu nám napovedá, že ten, kto na svojej ceste za Bohom objaví modlitbu chvál, objavil zdroj svojho šťastia. A kto dá chvále pevné miesto vo svojej osobnej modlitbe, porastie v poznaní Boha aj v poznaní seba.

Chvála je jednou z najmocnejších zbraní v duchovnom boji. Je to veľmi účinná zbraň proti malomyselnosti, smúteniu, vzdávaniu sa, nedôvere, jednoducho proti celej rade najrôznejších ťažkostí, ktoré nás na ceste za Bohom obťažujú a ktoré nám znepríjemňujú našu modlitbu a vôbec náš kresťanský život. Prečo má modlitba chvál takú silu? Pretože zvlášť pri chvále do našej modlitby prichádza Duch Svätý. Katechizmus katolíckej cirkvi (ďalej KKC) o tom hovorí: „Skrze chválu sa Duch Svätý spája s naším duchom, aby dosvedčoval, že sme Božie deti“ (KKC 2639). Sám Duch Svätý teda prichádza do našej modlitby chvál, aby nás pri nej viedol a zároveň aby nás chránil pred útokmi Božieho nepriateľa.

Tu sa naskytá otázka: Potrebujeme, aby nám Duch Svätý dosvedčoval, že skutočne sme Božími deťmi? Veď sme to predsa už toľkokrát počuli, a teda to vieme! Áno, avšak skutočnosť, že ako deti Božie veľmi často nežijeme, nám dokazuje, že toto vedomie máme vo veľkej miere iba v hlave – teda v rozume, a nie aj v srdci! A preto na svoj synovský vzťah k Otcovi veľmi často aj zabúdame. A pretože toto vedomie nemáme zakotvené v srdci, kde akákoľvek vonkajšia udalosť ho ľahko vytlačí aj z nášho rozumu. Často potom náš vnútorný myšlienkový pochod vyzerá asi takto: áno, som Božie dieťa, ale ... teraz ma Boh nemôže mať rád, pretože som urobil toto ..., teraz je taká situácia, teraz je toto, teraz je ono ... – poznáme sa veľmi dobre ... Takže potrebujeme počuť a byť presviedčaní o tom, že sme Božie deti, stále znovu, aby nám toto vedomie zostúpilo „z hlavy do srdca“. A k tomu práve dochádza v modlitbe chval. Sama Tretia Božská Osoba – Duch Svätý – nám v tejto modlitbe dosvedčuje, že sme Božie deti.

Chvála nám tiež pomáha uvedomovať si hodnotu Božích darov. Hodnotu toho, čo sme dostali, čo dostávame dnes a denne, a tiež toho, čo ešte dostaneme! A opäť – my nejako vieme, vedome či podvedome, že všetko, čo máme, máme od Boha. A kto by tvrdil niečo iné, ten je pyšný a nevedomý. Avšak musíme tiež počítať s tým, že nám tie dary časom zevšednejú. Vzpomínajme tu napríklad na svätého Františka s jeho chvalozpěvom na brata slnko a sestru lunu. To je krásny príklad postoja, pri ktorom si človek uvedomuje, že všetko okolo neho je obrovským darom Otca. Tá voda, ktorou sa už bezmyšlienkovite a automaticky každé ráno umývam, alebo to, že sa vôbec ráno prebúdzam v posteli, že mám kde spať ... také obyčajné veci! Alebo priatelia, ktorých mám, s ktorými sa denne stretávam a bez ktorých by mi bolo často veľmi ťažko. Za to je treba Boha chváliť. Avšak nie kvôli Bohu, že by On to potreboval k svojmu šťastiu, ale kvôli nám. To my k svojmu šťastiu si potrebujeme stále znovu uvedomovať, že nás Otec má rád a že nás dnes a denne obdarúva. Chvála teda, obrazne povedané, stiera tento prach všednosti z darov, ktoré denne dostávame.

Ďalším nemenej dôležitým účinkom chvály je, že nám pomáha vidieť a uznať našu vlastnú hodnotu. Možno keby sme medzi kresťanmi usporiadali anketu a opýtali sa, koľko z nás (a ak áno, tak koľkokrát) už vo svojom živote z celého srdca Boha chválilo za seba samého, ... neviem, neviem, ako by sme dopadli. To je ten známy problém prijatia samej seba. Na nás samotných sa nám nelúbi množstvo vecí, s tým a s tým máme problémy, – jednoducho v mnohých oblastiach neodpovedáme svojim vlastným predstavám, ktoré sme si o sebe vytvorili. Ale tu je potrebné si jasne povedať a tiež si to uvedomiť a prijať: jedným z prvých veľkých darov, ktoré som od Boha dostal, som ja sám! So všetkým, čo mám a aký som. Takisto za seba samého by som mal teda Bohu ďakovať a chváliť ho. Nejde pritom o to dokazovať si, aký som dobrý a ako to so mnou tí okolo vyhrali, že majú vo svojej blízkosti práve mňa ... Ide o pravdivý pohľad na seba: Som tu, pretože ma Boh chcel. Nikdy tu nebol a ani nebude taký človek ako ja, vyšiel som z Božích rúk ako originál a ako taký mám tu aj svoj jedinečný, špecifický úkol. Navzdory všetkým chybám a hriechom mojim, i tých, kto sa na mňa podpísali, som stále stvorený k Božiemu obrazu. A môj Otec Boh má vždy dosť sily na to, aby zo mňa tento svoj obraz vytvoril.

Nehovoriť tu o niečom, čo by som len niekde vyčítal; to som sám prežil. Vo svojich šestnástich, sedemnástich rokoch som bol silne zakomplexovaným človekom a myslel som si, že nemám žiadne dary. Nevedel som, na čo tu na svete vôbec som, a bol som presvedčený, že Boh na mňa zabudol. V jednom spoločenstve ma však moji bratia naučili chváliť. A skutočne skrze chválu sa môj pohľad na seba samého zmenil. Chvála naozaj pomáha vidieť a uznať našu vlastnú hodnotu. Lieči naše komplexy menejcennosti, naše sebenep prijatie, našu nespokojnosť so sebou samými, nedôveru v seba a učí nás dívať sa na seba samých pohľadom Božím.

Ďalším veľmi dôležitým plodom chvály je poznanie Boha. Chvála nám postupne odhaľuje, aký je Boh. Inými slovami – Boh nám skrze chválu a skrze svojho Ducha, ktorý je v nej prítomný, dáva poznávať, zakúšať samého seba. Ve chvále je možné sa s Bohom intenzívne stretnúť, zakúsiť jeho blízkosť. A spolu s ďakovaním chvála tiež prináša do nášho srdca pokoj. Pokoj, ktorý nám odovzdal sám Ježiš. V liste Filipanom (4,6–7) dáva apoštol Pavel kresťanom túto radu: „Netrapte sa žiadnou starosťou, ale v každej modlitbe a prosbe ďakujte a predkladajte svoje žiadosti Bohu. A pokoj Boží, prevyšujúci každé pomyslenie, bude strážiť vaše srdce i myseľ v Kristovi Ježišovi.“ Tak ako ďakovanie, aj chvála naplňuje ľudské srdce pokojom. Koľko ľudí túži po pokoji ... Koľko ľudí pokoj hľadá ... Koľko ľudí je zmietaných nepokojom sem a tam ... A tohto nepokoja môžeme byť zbavení a môžeme byť obdarovaní Kristovým pokojom – práve skrze modlitbu chvál a ďakovaní.

Evanjelistom, ktorý veľmi často zaznamenáva úžas a chválu nad podivuhodnými činmi Božími, nad podivuhodnými činmi Krista, je evanjelista Lukáš. V jeho evanjeliu často nájdete miesta, kde sa praví, že ľud chválil Boha za uzdravenie alebo za veľké činy, ktoré sa stali (KKC 2640).

Moc chvály a ďakovaní poznala veľmi dobre prvotná cirkev. Väčšina novozákonných listov je pretkávaná výzvami k chvále, výzvami k ďakovaniu. Avšak aj Starý zákon obsahuje podobné výzvy. Napríklad v žalme 50 sa praví: „Mňa oslaví ten, kto prinesie obetu ďakovania“ (alebo: chvály – podľa prekladu) – Ž 50,23. Chvalozpievy, oslavujúce Božiu múdrosť, veľkosť, milosrdenstvo a dobrotu, je presýtená veľká časť knihy Žalmov.

V neposlednom rade je chvála tiež prípravou na život v nebi. V knihe Zjavenie čítame, že proroci, svätí a mučeníci spievajú chválu na oslavu Boha a na oslavu Baránka. Preto správnou odpoveďou na otázku: „Čo robia svätí v nebi?“ je prostá veta: „Chvália Boha.“ A je to pravda. Chceme-li teda do neba, nečakajme až na chvíľu, kedy do neho vstúpime a zaoberajme sa chválou už teraz – a Boh nám dá zakúsiť nebo na zemi ... Svätý Augustín dokonca chválu považuje za prípravu na budúci život, keď hovorí: „Svoj pozemský život máme žiť k chvále Božej, aleboť v nej bude spočívať večná radosť nášho života budúceho. A ten, kto sa v tom už teraz necvičí, nemôže byť na budúci život pripravený.“¹

O modlitbe chvály platí to isté, čo o modlitbe všeobecne. V novom Katechizme sa praví: „Modlitba sa neobmedzuje len na spontánny prejav vnútorného hnutia, ale aby sa človek modlil, musí chcieť“ (KKC 2650). Čo to znamená v prípade chvály? V našom modlitebnom živote sú chvíle, kedy chvála a vďačnosť nám prichádzajú do srdca akoby samy od seba. Človek napríklad vystúpi na nejakú horu a hore sa mu pred očami otvorí nádherné prírodné panorama. Tu mu náhle zo srdca začne tryskať obdiv a chvála. Alebo keď možno potrebujete pomoc a prosíte Boha, ale pomoc dlho neprichádza, takže už prestávate dúfať – a tu tá pomoc príde. Vtedy sa človek cíti obdarovaný a chváli Boha spontánne. Teda aby sme boli presní – to Boh mu chválu vkladá priamo do srdca bez akejkoľvek námahy. Myslím, že príkladom takejto chvály bolo Mariino Magnifikat pri návšteve u Alžbety. Naplnená Duchom Svätým volá: Velebí má duša Hospodina.

Avšak nemá-li sa modlitba chvály obmedzovať len na spontánny prejav vnútorného hnutia, potom by som teda mal chváliť, i keď sa mi práve nechce ... Katechizmus jasne hovorí: „Aby sa človek modlil, musí chcieť.“ Platí teda aj: Aby človek chválil, musí chcieť. Ako všetci dobre vieme, prichádzajú v našom živote tiež chvíle, kedy sa cítime na dne, nič nás nebaví, kedy nám modlitba nič nedáva, kedy sa jednoducho hrabeme v tom prachu našej vlastnej ubohosti, v bahne samej seba, a hovoríme si: „Tak teraz mám chváliť? Za čo ...?“ Vtedy je potrebné najprv pravdivo pred Bohom otvoriť svoje srdce a otvorene mu povedať: „Bože, mne sa vôbec nechce modliť, mne to nebaví, mne akoby sa ani nechcelo žiť.“ A bez zakrývania tak Bohu ukázať, čo vo mne všetko je. Tak naplním slová Písma: „Pred ním vylejte svoje srdce“ (Ž 62,9).

Často sa potom stáva, že už tento prvý krok spôsobí našu premenu a príde pokoj a zmena. Zostáva-li však naše srdce stále rovnako skleslé, potom je potrebné sa tomuto stavu nepoddávať, vzburcovať rozum a vôľu a uvedomiť si, že Boha je vždy za čo chváliť! Rozumom teda hľadám dôvody k chvále a vôľou ich vkladám do svojej modlitby. A nejde o to, aby som sa pritom cítil kadejak dobre ... Ja sa v tejto chvíli chcem modliť, viem, že Bohu patrí chvála za všetko, a preto sa o to snažím, aj keď mám práve náladu na iba sa sťažovať. Často totiž našu zlú dispozíciu k modlitbe spôsobuje len to, že sa Božiemu nepriateľovi podarí vniesť nám do nášho myslenia negatívny pohľad na nás samých i na okolitý svet, takže už nie sme schopní vnímať nič iné ... (A často si tiež tento negatívny pohľad vyrábame sami svojimi stále sa opakujúcimi nárekmi: „Ja to nezvládnem, ja to nedokážem, ja som vlastne ten najhorší a nie som tu k ničomu ...“ Kto cíti, že je to jeho problém, nech nazrie do brožúrky Anselma Grüna – Ako zaobchádzať so zlým.) Už len tá prostá skutočnosť, že som, že žijem, môže byť predmetom chvály, pretože keby ma Boh len na okamih prestal chcieť, tak prestanem existovať. On ma však stále chce, a teda aj stále miluje, preto tu som, preto žijem ...

Je celkom možné, že ani po usilovnej snahe si moje srdce nedá povedať a zostane smutné. Avšak moja snaha chváliť a ďakovať Bohu aj v tomto smútení, činila Bohu veľkú radosť. A vtedy vedz, človíčku, MILOVAL SI BOHA! Modlil si sa, aj keď ti to vôbec nič neprinášalo. Miloval si. Máš za sebou malú lekciu naozajstnej nezištnej lásky. A neboj sa, Otec ťa čoskoro bohato odmení.

Modlitba chvály je naozaj veľký dar, aj keď nás niekedy stojí kus námahy. Nejide v nej však o pretváranie sa a o hranie divadla. Ani v nej nejde o nejakú kŕčovitú snahu prehlušiť všetko, čo v sebe mám. Ide o vzťah lásky, v ktorom Bohu ponúkam chválu, pretože viem, že chvála Bohu patrí, že mu náleží úplne zaslúžene, pretože on je láska a nep̶r̶e̶stáva nás obdarúvať. V jednej katechéze položil prednášajúci otázku: „Čo je opakom hriechu?“ Padali rôzne odpovede, najčastejšie: „Cnosť,“ avšak prednášajúci nakoniec odpovedal: „Opakom hriechu je predsa chvála!“ A ja si myslím, že je na tom kus pravdy. Nie som teológ, ale ak hoci hriechom Bohu odpierame to, čo mu patrí, totiž chválu (keď nežijeme podľa jeho plánu), potom náš správny život vlastne znamená, že sme takí, akých nás Boh chcel mať vo svojom prvotnom pláne. A týmto samým už Boha chválime, pretože je-li stvorenie také, aké ho chcel Stvoriteľ mať, potom ho už pouhým svojím bytím chváli. Veď celá príroda chváli Boha svojím pouhým bytím. A rovnako je to aj s nami. Svätý Augustín k tomu hovorí: „Neprestaneme-li správne žiť, budeme Boha chváliť neustále.“² Človek teda ako svojím správnym životom, tak aj svojou modlitbou chvály môže Bohu ponúkať náhradu za svoje hriechy.

Chvále sa človek väčšinou musí učiť. Verš, s ktorým sme toto zamyslenie začínali, znie: „Šťastný je ľud, ktorý vie oslavovať.“ Český preklad tu používa spojenie „vie oslavovať“, čo nám napovedá, že ide o určitú zručnosť, ktorá nemusí byť vždy samozrejmou výbavou každého, a je potrebné ju teda získať.

Najľahšie sa človek učí chváliť v spoločenstve skúsenejších – tých, ktorí už s modlitbou chvál majú určitú skúsenosť. Presne vzato predmetom chvály nie sú totiž na prvom mieste Božie činy, ale Boh sám, takže vo chvále ide o to, aby Boh bol vyvýšený, pretože je, a pretože je taký, aký je. Teda: „Chválím ťa, Bože, za to, že si; chválím ťa, že si taký, akého ťa teraz poznávam, že si dobrý, že si Spasiteľ, že si Boh, že si priateľ ľudí ...“ A tak ďalej. Tým nie je povedané, že Boha nemôžeme chváliť za jeho dielo, za jeho činy, že nemôžeme Boha chváliť za to, čo vykonal v našom živote. Ale prísne vzato – vo chvále ide o uznanie Boha ako Boha, a chválime ho teda pre neho samotného. Nový Katechizmus chválu popisuje takto: „Chvála je spôsob modlitby, ktorý bezprostrednejšie uznáva, že Boh je Boh. Oslavuje ho pre neho samého, oslavuje ho, pretože on je, bez ohľadu na to, čo koná“ (KKC 2639).

Keď človek nemá možnosť chodiť do spoločenstva, ktoré chváli, alebo mu to z nejakých dôvodov nevyhovuje, je možné učiť sa chváliť aj tým, že do svojich pravidelných modlitieb zaradím nejakú modlitbu chvály. Trebárs Sláva na výsostiach Bohu. Veď tu sa modlíme každú nedeľu. Alebo nejaký žalm, ktorý ma oslovil a ktorý chváli Boha (napr. Ž 66; 92; 111). V knihe Žalmov by sme ich našli celú radu. Alebo môžem svojho Pána chváliť spontánne, vlastnými slovami. A to buď hneď ráno, za nový deň, ale ešte lepšie večer, veď v uplynulom dni som zase nejak viac mohol poznať Božiu dobrotu a lásku k nám. A ako som už povedal, môžem (nie je to zakázané) Pána chváliť tiež za jeho dary – za to, čo sa mi podarilo, aj za to, čo sa mi nepodarilo, pretože opäť vidím, že bez Boha nemôžem robiť nič. A tak prechádzam v myšlienkach celým dňom a chválim. Chvála je totiž tiež veľmi dobrou pomôckou pre naše každodenné zúfalstvo svedomia. Zakončujem-li totiž každý deň tým, že si pripomínam všetky svoje nedostatky a prehrešky, potom ich ľutujem a idem spať, tak som síce vykonal zúfalstvo svedomia, avšak nie je to práve najlepšie uzavretie dňa a je to skôr dobrá príprava pre to, aby ma moje hriechy prenasledovali ešte aj vo spánku. Kdežto keď deň uzatváram pripomínaním si Božích činov a začnem za ne Bohu ďakovať a začnem ho chváliť, naplním svoje srdce Duchom Svätým, ktorý sa už sám stará o to, aby na pozadí Božích činov lásky začali vystupovať aj moje pochybenia a moje skraty. A mojím úlohou je v tej chvíli hneď prejaviť svoju ľútosť, poprosiť Otca o milosrdenstvo, ale potom opäť pokračovať v chvále.

Osobne som presvedčený, že chvála má svoje miesto tiež v chvíli nasledujúcej okamžite po hriechu. Hriechom som totiž Bohu odepřel určitý svoj podiel chvály, a keď si to uvedomím, ľutujem toho a chcem to hneď nejako napraviť, môžem začať Bohu ďakovať a chváliť ho práve za to, že mi znovu dal poznať a pocítiť moju slabosť. Tak je možné vyhnúť sa oným falošným snahám nejako sa v tom okamžiku od Boha na chvíľu vzďaľovať, urobiť niečo dobré a potom – akoby s opravou – pred Boha predstúpiť už ako polepšený. Tieto snahy totiž nemajú s postojom Božieho dieťaťa nič spoločného a sú to len prejavy našej ľudskej pýchy a neochoty byť na Bohu úplne závislí.

Chvála vôbec nemusí byť halasná alebo hlasná. Možno, že sa niekomu z vás, keď sa hovorí o chvále, vybaví hneď rozjásané spoločenstvo s rukami nad hlavou a všelijaký lomoz a hluk ... Nie; chvála pramení z nášho srdca, a pokojne teda môže byť len v ňom. Žalm 65 hovorí: „Ztišením sa sluší teba chváliť.“ Môžem si teda pokojne sadnúť sám na lavičku v parku, zavrieť oči a Boha chváliť. Z celého srdca.

Dôkazom toho, že chvála má svoje pevné miesto i v spiritualite Karmelu, je svetica blahoslavená Alžbeta od Nejsvätejšej Trojice. Kto ju poznáte bližšie, viete, že ona našla motto svojho života vo chvalozpěvu z 1. kapitoly listu Efezanom, kde apoštol hovorí: „Aby sme my, ktorí sme na Krista upnuli svoju nádej, stali sa chválou jeho slávy“ (Ef 1,12). Toto vyjadrenie Alžbetu veľmi hlboko zasiahlo a ona v ňom poznala svoje životné poslanie: mám byť chválou Božej slávy, mám byť chválou Kristovou.

Prajeme vám teda, aby sa každému z vás modlitbu chvál podarilo do vášho modlitebného života nejakým spôsobom zaraďovať. Aby vás Boh viedol skrze chválu, aby ste zakúšali jeho prítomnosť v modlitbe vôbec a aby ste sa tak čím ďalej viac premieňali na kresťanov, na ktorých je vidieť, že poznajú Boha, udržujú s ním kontakt a že sú vo svojom kresťanstve šťastní.

A na záver si teda prečítajme úryvok pochádzajúci práve z pera blahoslavené Alžbety od Nejsvätější Trojice:

Chvála slávy je duša, čo prebýva v Bohu,
jež ho miluje čistou a nezištnou láskou,
aniž hľadá ve sladkosti lásky sebe;
jež ho miluje viac, než všetky jeho dary ...
Chvála slávy
je duša, oddaná mlčaniu,
jež se chová ako lyra,
aby pod tajomnými údermi Ducha svätého
vydávala božské akordy.
Ví, že utrpení je strunou,
ktorá vyluzuje najkrajšie zvuky,
a preto ju rada vidí na svojom nástroji,
aby sa jemnejšie dotýkala srdca svojho Boha.
Chvála slávy
je duša, ktorá naziera na Boha vo viere a prostote ...,
je akoby bezednou propastí,
v nej on sa môže rozlievať ...
A konečne chvála slávy je bytosť,
ktorá je neustále v ďakovaní:
jej skutky, jej pohyby, jej myšlienky, jej túžby
ju zakořeňujú hlbšie v láske
a zároveň sú akoby ozvenou večného Sanctus.