Prvá časť: Terezianške korene charizmy:
kontext Terezineho života a zásady pre čítanie
Historický, spoločensko-kultúrny a náboženský rámec Terezineho života
6. Spoločenským prostredím svätej Terezky je Kastília 16. storočia, obdobie veľkých kontrastov, kde rozhodujúcu úlohu hrá vyššia trieda, v ktorej bují konvencionalizmus, tituly a predpísaná etiketa (srov. Ž 37,6.10). Terezka, hoci nevyhnutne začlenená do dobového systému spoločenských tried, na to reaguje v Knihe života kritikou troch pseudohodnôt tejto spoločnosti: kultu cti, hromadenia peňazí a vyhľadávania potešenia (srov. Ž 20,25–28). Svätá Terezka sa narodila a bola vychovávaná v období expanzie ríše kráľa Karla I. (tak vo Španielsku) a toho istého Karla V. (tak v Nemeckej ríši; 1516–1556) a svoju činnosť a osobnosť rozvíja za panovania Filipa II. (1556–1598). V tej dobe prestáva byť Kastília oblasťou uzavretou do seba samej a otvára sa európskemu horizontu Talianska, Francúzska a Flámska.
7. Terezka chová v hĺbke duše obavy o problémy Európy, ponorenej do náboženských vojen a vystavenej hrozbe tureckých nájazdov, i o problémy v Afrike. Zvláštnu citlivosť však ukazuje najmä pre široké panoráma Ameriky a jej problémov. Terezke bolo len sedemnásť rokov, keď začal exodus jej bratov do Ameriky (v Terezkinom slovníku „do Indie“). Od tohto okamihu už nikdy prestane obracať svoj pohľad na americký kontinent. Počas posledných dvadsiatich rokov jej života sa témy Indie stanú súčasťou jej vnútorného sveta a budú rozhodujúcim faktorom jej zakladateľskej činnosti medzi bratmi. Ohľadom Terezky a jej postoja voči Indii sa obvykle opakuje len to, že to bolo obvyklé miesto zdroja prísunu peňazí, ktoré odtiaľ dostávala. Avšak ona sama prežívala problém Ameriky na hlbšej úrovni a doznala voči nemu radikálneho vývoja. Informácie mala stále z prvej ruky. Rozhodujúcim podnetom pre ňu však bol rok 1565, keď sa na Karmelu svätého Jozefa príležitostne zastavil františkánsky misionár Alonso de Maldonado, žiak a nasledovník otca Las Casasa, odporca dobyvateľských tažení a podporovateľ misií. Terezka je pri počúvaní týchto správ hlboko zasiahnutá, ako to zodpovedá citlivosti jej doby, a nemôže sa nestiahnuť do samoty pustovne v kláštorných záhradách, kde prosí Boha za tie milióny osôb, ktoré tam smerujú k zatrateniu. Náhle sa jej otvoril nesmierny, úplne nový obzor (srov. Z 1,7; List Lorenzovi de Cepeda zo 17. januára 1570).
8. Žene neprislúchalo vo španielskej spoločnosti 16. storočia také postavenie, ktoré by jej umožnilo byť veľkou protagonistkou, ani dôležitá rozhodovacia moc. Narážala na ťažkosti v snahe získať prístup ku kultúrnym prameňom, nemala prístup na univerzitu, ani jej neboli otvorené iné strediská vzdelania či spoločenského postupu; nebola jej dokonca dovolená čítanie duchovných kníh v ľudovom jazyku. Terezka bude protestovať proti týmto zákazom, ktoré existujú aj vnútri cirkvi: „Nestačí, Pane, že nás svet drží umlčané, že pre vás nerobíme na verejnosti nič, čo by za niečo stálo, ani sa neodvážime hovoriť o určitých pravdách, že potajme plačeme; a vy by ste snáď nemali vyslyšať tak spravodlivú prosbu? Tomu, Pane, neverím, pre vašu dobrotu a spravodlivosť, aleboť ste spravodlivý sudca, a nie ako pozemskí sudcovia, ktorí – ako Adamovi synovia, a koneckonců, všetci muži – nenachádzajú ženskú cnosť, ktorú by nepodozrievali“ (CE 4,1; srov. 35,2; Ž 26,2). Aniž by o to usilovala, zaháňa sa Terezka do podnecovania hnutia ženskej kultúry. Vstúpi do prúdu španielskej duchovnej literatúry prvej polovice 16. storočia. Keď zakladá nový Karmel, trvá na tom, aby mníšky boli schopné modliť sa liturgiu hodín a pomáhať pri chorálnom speve (srov. St 6). Keď však nedlho nato zazvoní pri dverách jej Karmelu negramotná pastierka z Almendralu, Anna García (budúca Anna od svätého Bartolomeja), Terezka ju v rozpore s týmto požiadavkom prijme. Sama ju naučí čítať a písať. Na novom Karmelu bude Terezka priateľkou kníh, listov a vzdelancov, ľudových piesní a... piesní brata Jana od Križa. A neskôr, na konci 16. a začiatku 17. storočia, sa vytvorí zástup vzdelaných karmelitek, medzi ktorými vynikajú Mária od svätého Jozefa, Cecília od Narozenia a Anna od Trojice (z Calahorry).
9. Čo sa týka náboženského prostredia, Kastília bola spoločnosťou teokratickou a takmer výlučne katolickou: Židia boli zo Španielska vyhnaní v roku 1492 a tí, ktorí mali židovské predkov a sami boli konvertiti, boli perzekuovaní kvôli podozreniu, že stále vyznávajú svoju pôvodnú vieru. Pronasledovaní boli rovnako tí, ktorí prišli do kontaktu s protestantskou reformáciou. Tak tu zostali len malé skupiny moslimov (moriskov). Terezka sa už ako dieťa zmieni o nepriateľskej zemi Maurov a o možnosti podstúpiť tam mučeníctvo (srov. Ž 1,5) a ona sama a jej rodina budú musieť vyvracať podozrenie ohľadom čistoty svojej krvi, t.j. ohľadom židovského pôvodu. Známé sú aj jej názory na protestantskú reformáciu: vnímala ju z politicko-náboženského prostredia, v ktorom žila (srov. CV 1,2).
10. Španielska spoločnosť Zlatého veku bola okázale náboženská vo svojich štruktúrach, zvykoch i spôsoboch uvažovania. To malo za následok, že ľudová zbožnosť sa pretransformovala na všelobiaci výchovný faktor: je prítomná vo všetkých sférach. V detskom veku ju Terezka zakúša v rodine. Potom ju prežíva rôznymi spôsobmi počas svojho rehoľného života, ako určitý protipól konventnej liturgie. A nakoniec ju, hoci veľmi pretrižovanú, začleňuje do svojho mystického života. Najvýznamnejšou skutočnosťou je práve spojenie ľudovej zbožnosti s mystickou skúsenosťou: deň za dňom viac zakúša Terezka „nesmiernu krásu Kristovej tváre“, hlboko citovo prežíva spoločenstvo s Trojicou atď., a predsa pre ňu v každodennej i komunitnej praxi zostanú takmer nepostrádateľnými: obrazy (srov. CV 34,11), svätená voda, procesie, ľudové piesne. Inkvizícia bola vo španielskej cirkvi i spoločnosti tej doby jednou z inštitúcií, ktoré najviac ovplyvňovali každodenný život. To isté platí pre Terezku. Inkvizičné zásahy spochybnia ako jej osobu a jej mystické milosti (srov. Ž 33,5), tak i prvý z jej spisov, Knihu života. Ona napriek tomu atmosfére strachu z inkvizície, ktorý sa po Kastílii šíri, nepodľahne.
11. Cirkev sa pre Terezku i pre celú dobu Filipa II. ztotožňuje s klérom a hierarchiou. Klérus tvorí sociálnu vrstvu, ktorá je Terezke najbližšia a najviac ovplyvňuje život rehoľníc. Terezka vstupuje do kontaktu s najrôznejšími vrstvami cirkevnej hierarchie. Veľmi si váži biskupov, ktorých pozná, zvlášť pozitívne však hodnotí kňazov. Kňaz pre ňu nie je zamestnanec, ale praporečník, akýsi kapitán kresťanov. Je to obranca Kristovej veci (srov. CV 3,1–2). V cirkevných dejinách býva Terezka začleňovaná do rámca reformných prúdov Kastílie v širokom hnutí katolíckej reformy, ktorá začína v polovici 14. storočia a je usmerňovaná najmä Tridentským koncilom; toto hnutie sa snažilo vštípiť cirkvi nového ducha, ktorý by povzbudil kresťanský život, vzdelanosť, teológiu a semináre.
12. Terezkin mystický život a jej túžba vytvoriť malú kontemplatívnu komunitu s novým duchom i štýlom života predchádzajú Tridentský koncil, hoci vzápätí sa ukážu byť v súlade s jeho priebehom a uplatňovaním. Terezka ho často nazýva posvätným koncilom. Ona sama však nie je len jednou reformátorkou rehoľného života navyše, je tiež nositeľkou charizmy a inspirátorkou určitého životného štýlu vnútri cirkvi, charakterizovaného jej kresťanským humanizmom. Otvorená transcendencii, ktorá je spoločenstvom trojickej lásky a priateľstvom s Kristom – Bohom a človekom, ktorý rozumie našim slabostiam – má svätá Terezka vysoké povedomie o ľudskej osobe a váži si ľudské schopnosti (srov. CV 4,4; 41,7; 1H 1,1nn). Jej mystika je navyše mystikou prorockou, skúsenosťou tak mocnou, že sa vyjadruje slovom, ktoré nás zvoláva, inšpiruje a pobáda, a stáva sa tak svedectvom pre spoločnosť a cirkev.
13. Jednoducho a konkrétne opisuje svätá Terezka nemnohými slovami hodnotu kresťanskej výchovy, ktorú sa jej dostalo v rodine: „To, že som mala cnostných a bohabojných rodičov, by mi spolu s tým, čo mi doprial Pán, stačilo – keby som ja nebola tak ubohá – aby som bola dobrá“ (Ž 1,1). Obraz rodiny, načrtnutý Terezou na prvých stránkach Knihy života, je ryze pozitívny a jasne charakterizovaný, nesený zdravým kresťanským humanizmom. Portrét jej otca, dona Alonsa, je portrétom spravodlivého a umierneného muža, priateľa pravdy, spoločensky orientovaného, oddaného čítaniu, úcte k eucharistii, bohatého na skutky lásky voči chudobným a milosrdného k nemocným a slúžiacim (srov. tamtéž,2). Veľmi podobný je i ženský portrét pani Beatrix, jej matky: trpezlivá, predvídavá, veľmi kľudná a inteligentná, naklonená pestovaniu mariánskej úcty a ostatných kresťanských cností u svojich detí (srov. tamtéž,3). Terezka, ktorá tak usilovne a intenzívne vykonávala svoje poslanie Matky duchovných osôb, ako vnútri, tak vonku Karmelu, sa starala aj o tento aspekt rodinného života. Najprv ako mníška, ktorá sa zaujímala o duchovný život svojho otca (srov. tamtéž 7,13); a následne ako mystička so záujmom o duchovný život svojich bratov.
14. Na tomto pozadí prežíva Terezka medzi svojimi osemnástimi a dvadsiatimi rokmi, v rámci vývoja svojho povolania, aj okamih vstupu do karmelitánskeho kláštora Vtelenia. Tu si uvedomila, že je zasadená do duchovnej tradície storočných koreňov, intenzívne inšpirovanej Bibliou a založenej na Ráde. Karmelitánsky rád je hneď po Písme najcitovanejším textom svätice. Sepsaná v prvom desaťročí 13. storočia bola následne upravená a potvrdená za pontifikátu Inocenca IV. (1247) a tento takto dotvorený text označuje Terezka ako „prvotný Rád“ (srov. Ž 36,26). Na prvých stránkach Cesty dokonalosti povie svojim mníškam, že pri zakladaní tohto „kútika (...) mala v úmysle, aby sa zachovávala táto Ráda našej Panej s takou dokonalosťou ako na počiatku“ (CV 3,5). Podnety, vychádzajúce z Rádu, ktoré prijíma za svoje s najväčšou intenzitou, sú evanjeliová chudoba (srov. Ž 35), modlitba (srov. CV 4,4), samota cely (srov. C 8; C 4,9), mlčanie (srov. 3H 2,13), práca a príklad svätého Pavla, rovnako tak ako tradičný vzťah medzi Rádom a vzorom Panny Márie; to je tiež dôvod, prečo je Rád Terezou obvykle nazývaný „Rád Panny“, alebo „Rád Našej Panej z hory Karmel“ (srov. Z 14,5; Ž 36,26).
15. Počas celkom sedemnástich rokov pobytu v kláštore Vtelenia prechádza Terezka značným duchovným rastom: čítanie svätého Augustína a videnie Krista, posiatého ranami, spôsobí v jej rehoľnom živote definitívnu zmenu (srov. Ž 9,1.8). V kláštore Vtelenia dochádza rovnako k mystickým milostiam, ktoré popisuje v Knihe života. Tieto sú prelomené christologickými skúsenosťami, ktoré sústreďujú jej mystický život na prežívanie Kristovho svätého ľudskosti (srov. Ž 22), cez milosť prebodnutia srdca (tzv. transverberáciu; srov. Ž 29,13) až k charismatickým milostiam, ktoré ju podnietia k založeniu nového Karmelu. Tu sa odohrá rozhodujúca udalosť, ktorá má zmeniť smer jej života, a to až v roku 1554, teda po téměř dvadsiatich rokoch karmelitánskeho života. Terezka nás o nej zpravuje v deviatej kapitole svojho autobiografického líčenia. Skutočnosť spočíva už ne v preklenutí zápasu, ktorý svedla počas predchádzajúcich desiatich rokov, nýbrž v otvorení sa nového horizontu k novému spôsobu, ako sa vzťahovať k Bohu a ako čeliť každodennému životu. Popisuje to takto: „Mala som už predtým niekoľkokrát počiatky toho, čo teraz poviem. Stávalo sa mi pri tomto sprítomnení, ktorým som sa uvádzala k Kristovi, ako som povedala, a dokonca niekedy aj pri čítaní, že mi náhle prišiel pocit Božej prítomnosti, pri ktorom nešlo nijakým spôsobom pochybovať o tom, že je v mojom nitre alebo ja celá pohroužená v ňom“ (Ž 10,1). Išlo jednoducho o počiatok mystického života; začiatok nového spôsobu modlitby a života, s dôsledkami, ktoré ešte netušila ani ona sama. Ide o jej skúsenosť nového života, ktorá dá vzniknúť novému Karmelu. Začína tak druhé obdobie jej života (1554–1582), charakterizované intenzívnymi mystickými skúsenosťami, ktorých svedkom bude Ján od Križa, spovedník v kláštore Vtelenia počas troch rokov 1571–1574, kedy Terezka bola prevorkou. Toto obdobie zároveň charakterizuje jej intenzívna spisovateľská a zakladateľská činnosť, na ktorej sa zúčastní rovnako Ján od Križa a sa v podstate potiahne až do jej smrti.
(Pokračovanie v príštom čísle.)
