Prvá časť: Teréziánske korene charizmy:
kontext Teréziinho života a zásady pre čítanie
II. Kľúčové body k čítaniu Teréziiných spisov
16. Dielo Terézie od Ježiša sú predovšetkým rozprávaním jej mystických milostí. Tie sa stanú základným rázom jej prvých spisov: zvláštne christologické (srov. Ž 26–27; 37,4) a antropologické milosti, ktoré ju privedú k novému pochopeniu jej samú alebo charakteru jej duše (srov. tamtéž 40,9). Tieto skúsenosti majú výrazne dynamický charakter: na základe kontemplácie sa cíti pobádana založiť [reformovaný] Karmel a písať (srov. tamtéž, predslov, 37,1). K rozhodnutiu sepsať prvý jej spis, Kniha života (1562 a 1565), ju prinúti príkaz jej spovedníkov, ktorí sú veľmi zamestnaní jej mystickými milosťami; súčasne však aj ona sama hovorí, že sa k tomu cíti byť pohnutá jedným z týchto vnútorných podnetov (srov. tamtéž 18,8; 19,3–4). Cestu dokonalosti (1566) sepisuje skôr na naliehavú žiadosť skupinky mníšok, nedávno založených pri svätom Jozefovi, ktorá vie o jej mystických milostiach a ktorá chce byť, do istej miery, uvedená do harmonickej jednoty so skúsenosťou svojej Matky. O päť alebo šesť rokov neskôr (1573) sa Terézia pustí do písania Knihy o zakladaniach. Pokračuje tak v rozprávaní započatom v Ž 32–36, pretože jej to nariadil spovedník, otec Ripalda, ovšem aj tu zasiahne mystický podnet (Z predslov; R 6,2). Konečne, roku 1577 vzniká Vnútorný hrad. Rovnako ako Zakladania, aj tento posledný spis nadväzuje na Knihu života, nie však v naratívnom rozprávaní (Ž 32–36), nýbrž v tom mystickom (tamtéž, 22–31; 37–40). Píše ho, aby doplnila panorámu vnútorných skúseností tak, aby mohli slúžiť ako paradigma procesu, ktorým prechádza každý kresťanský duchovný život.
17. Zakorenená v Biblii, Božom slove, a v tajomstvách, slávených v liturgii, sa Terézia premení na osobu, ktorá mimoriadnym spôsobom pritahuje druhých k takej skúsenosti s Bohom, ktorú sama urobila. Svätá Terézia teda pri svojom písaní vychádza zo skúsenosti (srov. Ž 18; tamtéž, C predslov) a chce prebudiť skúsenosť vo svojich čitateľoch: „nie je možné podať istú informáciu o tom, s čím človek nemá skúsenosť“ (6H 9,4; srov. C 28). Odtiaľ vychádza jej snaha nielen veci dobre vysvetliť a dať poznať, ale predovšetkým navnadit čitateľa, aby ho podnítila vydať sa tou istou cestou, ktorou kráča ona sama. Zakúšanie Boha skrze jeho milosť (1544–1554), zakúšanie osoby Ježiša Krista (1560) a zakúšanie tajomstva Trojice (1571) sú ústrednými bodmi, okolo ktorých sa točí terézianizmus.
18. Terézia prijíma Bibliu ako najvyššie kritérium pravdy a prameň svojho života modlitby (srov. M predslov, 2). Okrem toho, že bola Bibliou úplne preniknutá prostredníctvom kázania, liturgickej modlitby a pod., mohla sama čítať texty posvätných kníh prostredníctvom troch duchovných spisov: Flos Sanctorum („Květy svatých“) jej poskytovalo celý text pašijí podľa štyroch evanjelií; text knihy Job [čítala] v komentári Moralia svätého Gregora; biblické texty, vzťahujúce sa k Ježišovmu pozemskému životu alebo k jeho tajomstvám, vo Vita Christi („Život Krista“) od kartuziána Ludolfa Saského. Je potrebné podčiarknuť, aká dôležitá je prítomnosť Biblie v spisoch svätej: Piesne piesní, evanjelií, [citátov] svätého Pavla, [vzoria] biblických postáv... Z toho všetkého sa vyvodzuje, že Terézia dospela k veľkej citlivosti voči Biblii, k veľkému docenení hodnôt Písma: „všetka škoda, ktorá sa deje svetu, pochádza z toho, že nepozná pravdy Písma s jasnou pravdivosťou“ (Ž 40, 1). Terézia oceňuje vedomosť teológov, avšak pokiaľ vyplýva z posvätného textu: „v Písme svätom, ktorým sa zaoberajú, vždy nachádzajú pravdu dobrého ducha“ (tamtéž 13,18; 34,11).
19. Okrem toho bola Terézia tiež uvedená do liturgického života kláštora Vtelenia. Tam sa začlenila do kontemplatívnej komunity, ktorá pripisovala liturgickej modlitbe najvyššiu dôležitosť a mala k dispozícii početnú skupinu mníšok, ktoré jej boli schopné poskytnúť slávnostný ráz. Modlitba bola hlavným zamestnaním, okolo ktorého sa točili všetky ostatné obvyklé činnosti. Napriek tomu svätica pokročí v liturgickom duchu predovšetkým vtedy, keď vstúpi do mystickej skúsenosti. Na jej základe prehlbuje tajomstvo modlitby cirkvi, ako v liturgii hodín, tak predovšetkým vo veľkom tajomstve eucharistického slávenia (srov. 6H 7, 4; CV 33–35), ktoré sú dvoma základnými piliermi jej duchovného života. Najintenzívnejšie mystické milosti prijme v eucharistickom kontexte.
20. Vo všetkých jej knihách je ústredným tématom modlitba, vnímaná a prežívaná ako osobné priateľstvo s Pánom, s Najsvätejšou Trojicou, a ako bezpodmienečné odovzdanie sa Jemu. Modlitba je bránou, ktorá otvára ľudskej osobe priestor vnútornosti, v ktorom je možné sa stretnúť s Bohom, prítomným v najhlbšej hlbine duše: „Hovorím len, že k týmto veľkým milostiam, ktoré Pán udělil mne, je bránou modlitba; a keď je tá zavretá, neviem, ako by to urobil“ (V 8,9; srov. 1H 1,7). Je tiež miestom, kde sa zjavuje Pravda a pravdy (srov. Ž 19,12; Z 10,13). Svätá Terézia chápe modlitbu predovšetkým ako verný a trpezlivý priateľský kontakt s Pánom: často hovorí o záväzku zvyknúť si na vyhľadávanie spoločenstva toho, ktorý nás stále sprevádza (srov. CV 26–29). Modlitba pre ňu „nie je nič iné než priateľský kontakt, časté prebývanie o samote s tým, od koho vieme, že nás miluje“ (Ž 8,5). V básni Pre Vás som sa narodila bude spievať: „Ak chcete, dajte mi modlitbu, / ak nie, dajte mi vyprahlosť. (...) Najvyšší Majestát, / len tu nachádzam pokoj. / Čo prikážete, aby sa so mnou urobilo?“ Toto je podstatné a dôležitejšie než možnosť dosiahnuť isté kontemplatívne skúsenosti. Chvíle, ktoré sa venujú modlitbe, „aj keby ste ich strávili chabou a neochotne, si Boh veľmi cení“ (2H 1,3).
21. Terézia prevádza svoju vlastnú skúsenosť do reformovaného Karmelu s dvojitým nasmerovaním. Na jednu stranu sa jej pohľad obracia ku koreňom: neúnavne potvrdzuje svoj zámer narubiť sa na dávnu karmelitánsku duchovnú tradíciu: návrat k prvotnej Rehole, dvojitý vzor Panny Márie a proroka Eliáša, pustovnícky život dávnych obyvateľov biblickej Hory (srov. St 9). Na druhú stranu vykazuje zmysel pre aktualizáciu a novost: vyjadruje zámer začleniť sa do cirkvi svojej doby a prevádza vlastnú rehoľnú či duchovnú skúsenosť do skupiny nasledovníkov oboch pohlaví; matka Terézia učí novosti kontemplatívneho života, ktorý má apoštolské, misionárske a ekleziálne zameranie (srov. Z 1,7; CV 1,2; St 6–7.89.94), ktorý je žitý v malom Kristovom hniezde, v ktorom sa všetky [sestry] milujú a vzájomne si pomáhajú (srov. CV 4,7; 27,6). Základom nového života, ktorý zahrňuje obidve nasmerovania a včleňuje to prvé do druhého, je jej intenzívna skúsenosť [poznania] Boha a Krista, ktorá počínajúc od nej samej zasiahne tých, ktorí ju nasledujú: „Čím dlhšie plynul čas, tým viac rástli moje túžby, aby som bola aspoň trochu k dobru nejakej duše, a mnohokrát mi pripadalo, že som ako človek, ktorý stráži veľký poklad a túži, aby sa z neho radovali všetci, a pritom mu zväzujú ruky, takže z neho nemôže rozdávať“ (Z 1,6).
22. Nesmíme zabudnúť ani na ďalší podstatný prvok jej ideálu, prítomný v jej Stanovách, ktorý by sme mohli označiť ako teréziánsky humanizmus rehoľného života: ide o veľkú úctu k osobe, ustanovenie o dvoch hodinách rekreácie denne, zodpovedajúcich dvom hodinám vnútornej modlitby (St 26–28), atď. Už v Ceste dokonalosti položila dôraz na ľudské cnosti: „Čím svätejší, tým sdielnejší so svojimi sestrami“ (srov. CV 41,7; St 10), na zdieľanie medzi osobami a komunitami, na požiadavku pracovať, určený všetkým, na čítanie vybraných kníh, rozlišovanie povolania, láskyplný výkon autority... Tieto vodcovské línie Terézia vymyslela a načrtla pre svoje mníšky. Odovzdanie týchto hodnôt bosým bratrom sa uskutočnilo prostredníctvom brata Jána od Križa, ktorého osobne zoznámila so spôsobom umŕtvenia, sesterstva a rekreácie, ktorý vládol medzi mníškami (srov. Z 13,5). Takto matka Terézia a Ján od Križa budú navždy predstavovať vtelenie charizmatického teréziánskeho ideálu medzi bratmi (srov. St 11–14).
