P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Príslúbil som venovať v tomto roku na stránkach nášho časopisu čo najväčšiu pozornosť tematike mariánskej. A aby som sľub plnil, chcem Vám predložiť niekoľko myšlienok, o ktorých sme uvažovali pri omši o sviatku Panny Márie, Prostredníčky všetkých milostí, v kostole v Liboci.
Potom, čo som sa vďaka vlaňajšiemu výročiu úmrtia Jána z Jenštejna s týmto mužom viac zblížil, stále si príležitostne doplňujem svoj obraz o jeho osobnosti. Jozef Krása ho v knihe o knihách na dvore Václava IV. spomína ako biskupa, ktorý sám mal silný vzťah k umení a zároveň presadzoval používanie umenia v službe zanietenia a upevňovania viery a zbožnosti.1 Pripomeňme si, že obdobie, do ktorého spadá Jenštejnov život a pôsobenie, bolo nazvané „zlatým storočím českej gotiky“. A mimo iného bola práve vtedy vytvorená celá rada krásnych gotických madon, niektoré priamo ako zákazky Jána z Jenštejna (a jeho následné dary rôznym kostolom či kláštorom).2
Tým viac ma zasiahli výroky Janových súčasníkov, predstaviteľov reformného krídla v českej cirkvi, ktorí zastávali k umení opačný postoj. Vzdelaný a slávny Matěj z Janova sa vyjadril takto: „Akonáhle je nejaký obraz uctievaný viac než iné, akonáhle sa ľud častejšie pri ňom zastavuje a sviečky zapaluje, má byť z chrámu odstránený.“3
Toto presvedčenie Matěja z Janova, tak ako môže byť reakciou na výstrelky a preháňanie v úcte obrazov alebo relikvií svätých v 14. storočí, mi pripadalo ako presný protiklad tej skúsenosti, ktorú tak mnohí z nás opakovane prežívame na mieste nám vzácnom v kostole Panny Márie Karmelskej v Kostelním Vydří. Vyslechol som už toľké vyznania alebo svedectvá z úst ľudí najrôznejšieho postavenia o tom, ako je toto miesto požehnané, ako sa tu Boh sám alebo Panna Mária (a Boh skrze ňu) dotyčnému človeku priblížili v citlivej prítomnosti, dôvernosti a láske. A oltárny obraz Panny Márie Karmelskej v tom bezpochyby hrá svoju rolu, významne dotvára atmosféru tohto pútnického kostola... (A podobne možno hovoriť o iných svätých miestach, kam radi putujeme.)
Prejdeme zo 14. storočia rovno do 20. storočia a k myšlienkam trapistu otca Jeronýma zo Sept Fons, ktoré boli v podobe dvoch kníh vydané aj u nás česky. Tento skúsený muž modlitby pri spätnom pohľade na svoj život a na to, čo on nazýva „dobré vplyvy“, ktoré ho formovali, podotýka: „Nie je nič normálnejšie, než keď sa náboženský pocit4 konkretizuje do zaujatosti pre nejaký kostol, pre nejaký kláštorný kút, obraz alebo sochu. Je to materiálna základňa duchovnej vernosti. Keby som tie kostoly nenavštevoval, keby som nechodil do svätýň zasvätených Panne Márii, ktoré dokážu sprostredkovať potrebnú ochranu a ktoré sú tak pohostinné, náboženstvo by sa pre mňa nestalo tým, čím je doteraz blízkosťou, úctou, dôverou, nádejou.“5
Toto tvrdenie taktiež zjavne protirečí tomu, ako uvažuje Matěj z Janova.
Ďalšie myšlienky k tomuto téme môže vniesť do nášho uvažovania samo pomyslenie na vyderský obraz Panny Márie Karmelskej. Obraz pochádza z roku 1709, z obdobia baroka, kedy sa ako prejav zbožnej horlivosti novo rozvinul záujem o púť, o putovanie. Zatiaľ čo v predchádzajúcich storočiach išlo o púte do veľkej diaľky (do Ríma, Compostelly alebo do Jeruzalema) a ich cieľom boli miesta mučeníckej smrti apoštolov, svätcov alebo samotného Spasiteľa, v období baroka vznikla rada pútnických miest priamo v našich krajinách a ohniskom týchto nových pútnických svätýň sa stáva často práve obraz (prípadne socha), ktorému sa dostáva prídomku: „milostný“, teda sprostredkovávajúci Božiu „milosť“ alebo presnejšie: napomáhajúci k prijatiu milosti. Pri tom absolútna väčšina týchto nových pútnických miest sú miesta mariánske. W. Pötzl vo svojej stati o ľudovej zbožnosti v baroku6 cituje Kramerovu frázu, že množstvo nových barokových pútnických miest „urobilo domovinu krajinou sakrálnej“. Jednoduchšie by sme mohli povedať: krajina, v ktorej ľudia doby barokovej žili svoj každodenný život, alebo kraj úplne neďaleký, bol nimi vnímaný ako v istom zmysle posvätený a napomáhajúci k posväteniu. V očí vtedajších ľudí sa kraj ich domova javil ako sieť (úplne dosiahnuteľných) miest, na ktorých sa obrazne povedané nebo dotklo zeme (počiatkom pútnických miest boli rôzne zázračné udalosti „milosti“, tj. tu zažitá ochrana v tiesni či nebezpečenstve, vypočutie modlitieb) a na ktorých (a práve na nich!) stojí za to opäť vzhlížť zo zeme k nebu. Jestliže sa zbožnosť barokového pútnika tak výrazne zameriava na „milostný obraz“, súvisí to s presvedčením alebo skôr skúsenosťou, že modlitba pred určitým obrazom alebo sochou v sebe ukrýva zvláštnu silu...
Mám za to, že v tejto chvíli sme na samom hrote opačného názoru, než aký zastáva Matěj z Janova. Prípadne chcem zdôrazniť, že všetkých svedkov viery, ktorých pohľady alebo myšlienky, som tu zhromaždil, si úprimne vážim a snažím sa nájsť prostredníctvom „dialógu“ medzi nimi správny postoj pre seba alebo pre nás dnes. Moja vlastná skúsenosť, ktorú nevnucujem, ale ktorú tu snáď ani nemusím zásadne zamlčovať, ma stavia na stranu Jána z Jenštejna, otca Jeronýma a obyčajného barokového pútnika. Verím, že Mária v príbehu života každého z nás skutočne je a že táto jej prítomnosť jemným a predsa cenným spôsobom napomáha k našej spáse. Konkrétne rysy toho, čo som tu vyslovil tak všeobecne, môžeme objavovať, rozlišovať a oceňovať každý v neopakovatelných jednotlivostiach svojho života.
Je mi ľúto, že si s Matějom tak nerozumieme. Veď naopak jeho silný vzťah k eucharistii a úsilie o jej časté prijímanie aj v radoch laikov sú nám aj po stáročiach tak sympatické. Nie je nám tiež jedno, keď sa Matěj z Janova pri svojom „obrazoboreckom“ postoji odvoláva na Písmo. A priznám sa, že som ešte neuvedol celý text z jeho pera, ako je citovaný v uvedenej knihe Josefa Krásy. Veľa mi vadí tvrdosť, s akou tu stredoveký teológ argumentuje, ale predsa mi pripadá poučné teraz aj tu zvyšok citácie uviesť. Matěj z Janova ďalej napísal: „Stáva sa, že v chrámoch skrze obrazy dejú sa znamenia, zázraky, uzdravovania. To jest veľmi nebezpečné a takmer zjavné tajomstvo a predzvesť Antikrista a dielo diablov, aby Kristu bolo ukrivdené a prostí ľudia svedení, pričítajúc akúsi božskú moc obrazu drevenému alebo kamennému... zabúdajúc, že jest to drevo bez zmyslu a bez života, neposvätené ani požehnané slovom Božím. Každá šibenica v meste je užitočnejšia a prospešnejšia než nejaký najuctievanejší obraz či socha v chráme. Veď šibenica jest prostriedkom a znamením spravodlivosti Božej a zmenšením zložitosti ľudskej, má teda pevné svedectvo v slove Božom, kdežto o obrazov mnoho zlého povedané jest v Písme... áno od obrazov a ich ctiteľstva každá pohanská modloslužba vzala počiatok.“ Ešte drastičnejší postoj zaujíma Jakub z Kaplice, o ňom sa píše, že „ukázav na sochu Panny Márie povedal, že by si na ohni z nej radšej uvaril hrach.“7 Za týmito slovami už visí vo vzduchu husitské obrazoborectvo. Môžeme si pritom vo svojich fantáziách smelo predstaviť, aká krásna asi mohla byť gotická madona, k nej ukazoval Jakubov prst.
Čo sa skrýva za týmito radikálnymi postojmi? Možno, ako už som spomenul, ide o reakciu na dobové výstrelky. Žeby sa tu tiež prejavoval určitý primitivizmus stredovekého človeka, na rozdiel od neho sme my už kultivovaní niekoľkými nasledujúcimi storočiami? Nechcem súdiť ani Matěja z Janova, ani Jakuba z Kaplice. Chcem z toho vyvodiť niečo pre seba, pre nás. A takto počujem za ich ostrými slovami všeobecné varovanie pred prílišným sebavedomím, ktoré môže vyplývať z presvedčenia, že v tej či onej chvíli „mám pravdu“. I keby som sa (ako tomu bolo v prípade Matějovom) mohol opierať o značné vzdelanie a mal na svojej strane výroky Písma, presvedčenie, že mám pravdu, ma nesmie zvádzať k agresivite. Inak veľmi ľahko znovu upadneme do postoja, za ktorý sme na konci uplynulého tisícročia konali pokánie a ktorý svätý Otec popísal tak výstižne: „metódy intolerancie a dokonca násilia vo službe pravdy.“8
Ale to už sme sa odchýlili k inému tématu. Vráťme sa k pôvodnému a uveďme na záver výňatok z odpovedajúceho článku v Katechizme katolíckej cirkvi:
(...) Voľba vhodného miesta nie je pre autenticitu modlitby ľahostajná: pre osobnú modlitbu môže byť týmto miestom „modlitebný kútik“ s Písmom svätým a obrazmi, aby bol človek „v skrytosti“ v prítomnosti svojho Otca. V kresťanskej rodine taká malá oratórium napomáha spoločnej modlitbe. (...) Púte oživujú vedomie našej pozemskej cesty do neba. Bývajú tradične dobrou príležitosťou k obnove modlitby. Svätyne sú pre pútnikov pri hľadaní ich živých prameňov miestami mimoriadne vhodnými na to, prežívať formy kresťanskej modlitby „ako cirkev“.9
Keď teraz o všetkých týchto myšlienkach znovu premýšľam a dávam im podobu tohto článku, môžem vidieť aj ich ovocie pre mňa samého za tú dobu, čo sa nimi zaoberám. Citlivejšie a s väčšou úctou prichádzam do presbytéria kostola Panny Márie Karmelskej v Kostelním Vydří pred svätostánok a pred „milostný“ obraz. Som pozornejší aj v iných kostoloch, kaplniach, na pútnických miestach, i voči sochám a krížom po širým nebom. A aniž mi priama súvislosť ihneď dochádzala, vykonal som reformu svojho modlitebného „kúta“. Prajem nám všetkým zdravý rast vo viere a v jemnosti lásky.
Reliéf Korunovania Panny Márie
z pôvodne karmelitánskeho kostela
Panny Márie Sněžné v Prahe
Foto: Dominik Bouma
Tento reliéf, ktorý sa dnes nachádza za kostelom Panny Márie Sněžné v Prahe (nad bránkou k bývalému cintorínu), bol pôvodne pravdepodobne umiestnený na veži, ktorá pri tomto kostole stála a ktorá bola po husitských vojnách strhnutá. Mohol byť súčasťou vstupného portálu kostola. Základný kameň k tomuto kostolu a kláštoru karmelitánov položil sám Karol IV., a to 3. septembra 1347 na pamiatku svojej korunovácie českým kráľom, ktorá sa odohrala deň predtým. Námět reliéfu Korunovania Panny Márie tomu tematicky zodpovedá, kľačiacimi donátormi po stranách sú pravdepodobne Karol IV. (na strane korunujúceho Krista, s ríšskou orlicou v znaku) a jeho prvá manželka Blanka z Valois (na strane korunovanej Panny Márie, so znakom českej zeme). Odborníci sa domnievajú, že horný kamenný blok Nejsvětější Tojice znázornená ako „Trón Božej milosti“ bol v pôvodnej dispozícii osadený o niečo vyššie nad Korunovaním, než je tomu dnes. Kvalita tohto umeleckého diela je veľmi vysoká. Jeho násilné poškodenie je potrebné pripísať husitským nepokojom v Prahe na počiatku 15. storočia. A v tom spočíva jeho súvislosť s tematikou nášho článku o mariánskych obrazoch.
