Posolstvo Terezie z Lisieux
Okružný list generálnych predstavených O.Carm. a OCD
pri príležitosti stého výročia smrti svätej Terezie z Lisieux
(3. časť)
II. Terezie z Lisieux žije a dosvedčuje Ježišov plán života
26. Oslavy stého výročia smrti našej sestry sú príležitosťou, aby sme z perspektívy Ježišovho plánu života a nášho sociálneho, kultúrneho a cirkevného prostredia novým spôsobom prehodnotili jej život a spisy. Ale úvahy o jej duchovnej skúsenosti si od všetkých vyžadujú predovšetkým hlbokú obnovu nášho karmelitánskeho života. Terezie nám pripomína základné hodnoty evanjelia a vyzýva nás, aby sme sa na ne zamerali. Čítaním a meditáciou Božieho slova odhaľuje to podstatné vo vzťahu k Bohu, k blížnym a k veciam; prežíva to celkom jednoducho, prirodzene a hlboko a prenáša to svojim životom a svojimi spismi.
1. Boh blízky, ktorý nás miluje
Piť z živého prameňa Božieho slova
27. Terezie z Lisieux udržovala svoj život a svoju spiritualitu z najčistejších prameňov Božieho slova. V dobe, ktorá bola čítaniu Biblie len málo otvorená, uskutočňovala to, čo neskôr koncil žiada od všetkých kresťanov, a zvlášť zasvätených osôb: „Aby častým čítaním Písma svätého získali nesmierne cenné poznanie Ježiša Krista. Veď neznalosť Písma je neznalosťou Krista“.10
28. Bola verná príkazu rehole a dňom i nocou rozjímala v zákone Pána a bdela na modlitbe.11 Ako Terezie z Avily, jej matka, našla i ona v Ježišovi živú knihu12 a v nasledovaní svätého Jána od Kríža dokázala „upierať zrak iba na Krista“.13 Sama nám vypráva, ako postupne prešla od čítania duchovných kníh, ktoré jej na jej ceste veľmi pomohli, zvlášť Ján od Kríža, k zameraniu sa na Písmo sväté, predovšetkým na evanjeliá:
„Ale neskôr vo mne všetky knihy zanechávali vyprahnutosť... Keď otvorím knihu napísanú duchovným autorom (aj tú najkrajšiu, najdojemnejšiu), ihneď cítim, ako sa mi sťahuje srdce, a čítam, takmer aniž tomu rozumiem..., alebo keď rozumiem, myseľ sa mi zastaví a nemôže rozjímať... V tejto neschopnosti mi prichádzajú na pomoc Písmo sväté a 'Následovanie Krista'. V nich nalézám pevnú a úplne čistú potravu. Ale nade všetko ma udržuje vo chvíľach vnútornej modlitby evanjelium. V ňom nalézám všetko, čo potrebuje moja ubohá duša. Odhaľujem v ňom stále nové svetlá, skrytý a tajomný zmysel... Chápem a viem zo skúsenosti, že 'Božie kráľovstvo je v nás'.”14
29. Čítanie a rozjímanie Božieho slova ju priviedlo k odhaleniu toho, čo je v Ježišovom posolstve podstatné pre každodenný život. Tento vzťah medzi Božím slovom a konkrétnou existenciou ju vedie k tomu, že poznáva „práve v okamihu, keď to potrebujem, svetlá, ktoré som doteraz nevidela ... uprostred denných zamestnaní“.15 Ba ešte viac, svojím oslobodzujúcim slovom sa Ježiš v Terezii z Lisieux stáva prítomným: „Nikdy som ho nepočula hovoriť, ale cítim, že je vo mne, v každom okamihu. Vedie ma a vnuká mi, čo mám hovoriť alebo robiť“.16
30. Vo svojom poslaní pripomenúť nám to podstatné nás naša sestra Terezie stavia pred Božie slovo ako pred svetlo, ktoré osvetľuje naše kroky (srov. Žl 119,105)17 a upozorňuje nás na to, že podmienkou k pochopeniu Božieho posolstva je mať srdce dieťaťa, otvorené a pohotové k všetkému, čo nám Duch umožňuje odhaliť ako naše povolanie, naše poslanie v cirkvi.
31. Musíme žiť v škole Božieho slova. Ono je „prvým prameňom každej kresťanskej spirituality“.18 Cirkev odporúča spoločné rozjímanie Písma nielen zasväteným osobám, ale aj všetkým údům Božieho ľudu. „Z častého styku s Božím slovom čerpali potrebné svetlo pre individuálne i komunitné rozlišovanie, ktoré im napomáhalo hľadať v znakoch času cesty Pána“.19
32. Terezii z Lisieux, ktorá túžila ovládať biblické jazyky, aby lepšie docenila Božie slovo, nebolo dopriané, aby sa dožila nového priblíženia cirkvi Písmu svätému. Ani nemala k dispozícii možnosti, ktoré dnes máme k lepšiemu poznaniu a osvojenia si biblického posolstva my. Napriek tomu uskutočnila príkaz karmelitánskej rehole, aby Božie slovo hojne prebývalo v našich srdciach i ústach, a tak aby všetko naše konanie vychádzalo z neho.20 Ako ona, aj my čítajme a rozjímejme Božie slovo a uvádzajme do skutku jeho požiadavky s pomocou nových prostriedkov, ktoré nám Boh v tomto okamihu dejín cirkvi ponúka, aby sme prehĺbili svoju znalosť jeho slova a lepšie mu rozumeli.
Znovuobjaviť otcovsko-mateřskú tvár Boha
33. Terezie žila v dobe vyznačujúcej sa jansenistickou spiritualitou, ktorá deformovala Božiu tvár a predstavovala ho jednostranne ako prísneho sudcu, ktorý mohol vyžadovať aj obete, aby bola ukojená jeho spravodlivosť.
34. Čítanie a meditácia Písma svätého priviedli Tereziu z Lisieux k počúvaniu Ježiša, ktorý jej zjavoval skutočnú Božiu tvár: milosrdného otca-matku, ktorý nás zveruje, aby sme žili v postoji synov a dcér v odovzdanosti a dôvere a v obetovaní sa Božej láske, a zodpovedne ako Kristus prijali poslanie hlásať Boží plán s ľudstvom. Terezie pochopila, „ako Ježiš túži byť milovaný“, a ponúkla sa ako obeta milosrdnej láske, ktorá sa chce deliť so všetkými.21
Modlitba ako jednoduchý a detský dialóg
35. V súlade so svojou Matkou Tereziou z Avily22 prežíva Terezie z Lisieux modlitbu ako dôverný a láskyplný dialóg s Bohom Otcom-Matkou.23 Silu, ktorú (tým) zdieľa, Terezie premieňa na vitálnu skúsenosť a otvára sa nevyhnutnosti evanjeliového odriekania, aby tak modlitba bola skutočná:
„Veškerou mojou silou je modlitba a obeta. To sú neprekonateľné zbrane, ktoré mi dal Ježiš. Dotýkajú sa duší oveľa viac než slová.“24
Jej modlitba sa stáva čoraz jednoduchšou a privádza ju k prameňu živej vody alebo spája s božským ohňom, ktorý očisťuje a pretransformuje: „Pre mňa je modlitba vzlet srdca, je to jednoduchý pohľad k nebu, je to zvolanie vďačnosti a lásky v skúške aj v radosti. Skrátka, je to niečo veľké, nadprirodzené, čo mi rozširuje dušu a spája ma s Ježišom“.25
Od svätosti chápaná ako „dokonalosť“ k svätosti ako spoločenstvu
36. Znovuobjavenie otcovsko-mateřskej Božej tváre bolo východiskovým bodom novej cesty k svätosti, ktorú prežívala predovšetkým od roku 1894, od skúsenosti svojej slabosti. Ježiš jej, ako sama hovorí, ukázal, že táto cesta spočíva v odovzdanosti a dôvere dieťaťa, ktoré bez obáv zaspáva v náručí svojho otca:
„Kto je maličký, nech príde ku mne,“ povedal Duch svätý ústami Šalamúnovými a ten istý Duch lásky povedal tiež: „Malému sa odpúšťa z milosrdenstva.“ Jeho menom nám odhaľuje Izaiáš, že v posledný deň … 'Ako matka utešuje svojho syna, tak ja vás potieším, na klíne vás budem chovať, na kolenách hojdám' … Ježiš nežiada veľké činy, ale len odovzdanosť a vďačnosť“.26
37. Tu sa stretávame s prechodom od strachu k dôvere. Stojíme pred Bohom ako synovia a dcéry pred otcom a matkou. Boh pôsobí, že všetko prispieva k nášmu dobru, dokonca aj naše slabosti a chyby:
„Dôvera a nič iné než dôvera nás musí viesť k láske…“ „… jemu (t.j. Bohu) sa páči, keď vidí, že milujem už svoju malosť a svoju chudobu, môj slepý nádej v jeho milosrdenstvo“ … „aby človek miloval Ježiša, bol obetou jeho lásky – čím je slabší, bez priania a bez cností, tým je spôsobilejší pre pôsobenie tejto Lásky, ktorá stravuje a premieňa.“27
38. U koreňa nášho povolania k zasvätenému životu v Karmeli je Pánova iniciatíva. Povolané osoby, ktoré odpovedajú na Božie pozvanie, sa zverujú do jeho lásky a realizujú bezvýhradné obetovanie vlastného života tým, že „všetko zveria všetko prítomné i budúce do jeho rúk“.28 Tak ako Terezie z Lisieux sme aj my povolaní hlboko prežívať skúsenosť otcovsko-mateřskej Božej tváre; žiť modlitbu ako láskyplný rozhovor s Bohom a ako kontemplatívne nazírání skutočnosti, ako počúvanie Boha, aby sme sa nasadili pre svojich bratov a sestry; svätosť chápať nie ako „dokonalosť“, ale ako spoločenstvo s Bohom skrze vieru, nádej a lásku. Svätosť teologálna, tak ako ju predkladá rehoľa a svätý Ján od Kríža, ktorý bol prostredníctvom svojich spisov otcom a duchovným učiteľom Terezie z Lisieux.
Vernosť zverenému poslaniu a očisťovanie viery
39. Zadarmo (nám) daná skúsenosť otcovsko-mateřskej Božej tváre, ktorá sa nám zjavila v Ježišovi, a vernosť vlastnému povolaniu – poslaniu, ktoré ako synovia a dcéry Božie zodpovedne prijímame, vstupujú do dynamiky veľkonočného tajomstva smrti a vzkriesenia a otvárajú sa očisťovaniu a skúške viery. Terezie z Lisieux to dokázala vyjadriť tým, že ku svojmu menu „od Detska Ježiša“ pridala v nerozdeliteľnej jednote „a od svätej Tváre“. Vtelené Slovo, ktoré nás v tajomstve svojho detstva zvaňuje k dôvere, láske, odovzdanosti, je zároveň trpiaci služobník, ktorý nás uvádza do tajomstva utrpenia, ktoré podstúpil pred nami. Utrpenie, ktoré vychádza z vernosti tomu poslaniu, ktoré mu zveril Otec.
40. Práve počas procesu očisťovania viery objaví a pochopí Terezie svoje povolanie. Jej apoštolské túžby hlásať radostnú zvesť o spáse sa menia v mučeníctvo lásky, keď nevie, ako môže zlúčiť všetko, po čom túži, s tým, čo dokáže. V tejto situácii jej dáva Boh pochopiť, vo svetle 12. a 13. kapitoly prvého listu Korinťanom, že cirkev je telo a jeho srdcom je láska, ktorá uvádza všetky ostatné údy do pohybu a ktorá tak v sebe obsahuje všetko ostatné povolanie a objíma všetky doby a všetky miesta; preto zvolá: „… konečne som našla svoje povolanie! Mým povolaním je LÁSKA! ... Áno, našla som svoje miesto v cirkvi, a toto miesto si mi dal ty, môj Bože! ... V srdci svojej Matky cirkvi budem láskou ... Tak budem všetkým ... Takto sa splní môj sen!!!“29
41. V jej Posledných rozhovoroch sa silne ukazuje to, čo bolo nazvané „utrpenie sv. Terezie z Lisieux“.30 Sú to očistné noci, vyvolané chorobou, temnotami, pochybnosťami, strachom zo smrti. V snahe ostať verná svojmu kontemplatívnemu povolaniu prechádza kalvárskou cestou: „ mala som vtedy veľké vnútorné skúšky všetkého druhu. (Takže som sa niekedy až pýtala, či je nejaké neba.)“31 Zvlášť intenzívna bola očistná noc v posledných mesiacoch jej života. V nich pije kalich bolesti až do dna. Ako Ježiš dáva svoj život za iných.
42. Veľkonočný rozmer zasväteného života zahŕňa i kríž a bolesť, máme-li byť verní naplneniu nášho povolania v poslaní cirkvi,32 aleboť „poslanie (hlásať evanjelium, t.j. missio) je veľmi dôležité pre každú spoločnosť (inštitút), a to nielen pre spoločnosti činného života apoštolského, ale aj pre spoločnosti kontemplatívne. Skôr než sa poslanie prejaví vonkajšími skutkami, musí byť Kristus hlásaný svetu osobným svedectvom medzi ľuďmi“.33 Pri plnení nášho poslania sme ako Terezie z Lisieux povolaní, aby sme prežili očistenie vierou, ktorá je štítom chrániať nás pred nástrahami nepriateľa,34 a prijali kríž, ktorý je „najvyšším znamením hojnosti Božej lásky, ktorá sa vylieva na človeka, veľkým dôkazom spasiteľnej Kristovej prítomnosti, a to zvlášť vo chvíľach ťažkostí a pokušenia,“35 v ťažkých situáciách, vrátane prenasledovania a mučeníctva.
