Nové vystihnutie karmelitánskej spirituality: stanovy Rádu karmelitánov z roku 1995 (1. časť)

Christopher O'Donnell, O.Carm.

(Pôvodný titul článku znie: „Moderná prezentácia karmelitánskej spirituality – stanovy z roku 1995“. Pozmenili sme názov, pretože „moderné“ už je dnes treba nahradzovať slovom „postmoderné“, a to znie odpudivo (s výnimkou intelektuálov). Podobne odrádza „prezentácia“.
Ale článok sám pre nás môže byť veľmi prínosný. Také dôkladné a oficiálne texty, zhrňujúce spiritualitu rádu, aký predstavuje nové vydanie stanov, by sa daly spočítať na prstoch jednej, maximálne oboch rúk. A za druhé: brat Chris bol v neužšej komisii na prípravu týchto stanov, takže veľmi dobre rozumie tomu, čo stanovy hovoria, čo povedať chcú, alebo práve nechcú, čo všetko predchádzalo ich konečnému zneniu.)

Karmelitánska spiritualita je dnes v cíkrvi jednou z najpopulárnejších. Napriek tomu mimo okruh odborníkov nie je príliš známa, najmä pokiaľ ide o staršiu časť nášho dedičstva.

Mnohí čítali „D dejiny duše“ svätej Terezie z Lisieux alebo knihy o nej. Karmelitáni (Pozn. Pod týmto označením zahrňuje Chris i terciárov.) najskôr počuli o troch význačných osobnostiach Karmelu dvadsiateho storočia, ktorými sú bl. Titus Brandsma (+ 1942), sv. Edita Stein (+ 1942) a bl. Alžbeta od Nejsvätejšej Trojice (+ 1906). Ale samotné spisy týchto moderných karmelitánskych spisovateľov asi nie sú – okrem výňatkov alebo niekoľkých modlitieb – príliš známe.

Pokiaľ ide o dobu ešte staršiu, situácia nie je o mnoho lepšia. Preskočíme niekoľko storočí k Terezii z Avily (+ 1582) a Janu od Križa (+ 1591). Tu a tam niekto čítal niektorý z ich spisov. Avšak dokonca ani mnohí karmelitáni nie sú v dielach týchto dvoch autorov naozaj „doma“. Čo však tá doba medzi tým? Z obdobia od smrti Terezie z Avily do smrti Terezie z Lisieux (teda: 1582–1897) toho známeho málo. A málo je toho tiež z tejto doby k dispozícii v angličtine. A pritom ide o viac než tri stovky rokov, čo je údobie dlhšie, než je celá história väčšiny inštitútov zasväteného života v dnešnej cirkvi.

Zostajúc pri anglických textoch, len štyria autori nám toto obdobie sprístupnili:

1. Killian Healy svojou doktorskou prácou o modlitbe v tourainskej reforme v ranom 17. storočí,
2. Robert Stefannotti svojou prácou o Janu od sv. Samsona (+ 1636),
3. Thomas McGuiness popularizoval mariánske nizozemské autorov – Michaela od sv. Augustína (+ 1684) a Mariu od sv. Terezie (Maria Petyt, + 1677),
4. Redemptus Valabek vydal cenné antológie z karmelitánskych autorov (s ich životopisnými náčrtmi) o modlitbe a o Panne Márii.

Pokiaľ ide o obdobie pred svätou Tereziou, je to ešte horšie. Väčšina z nás počula o spise O založení prvých mníchov, pochádzajúcom z pozdného 14. storočia, a všetci poznajú Rádu. Ale len málokto okrem odborníkov čítal nejaký text z doby medzi sepsaním Rádu (zhruba roku 1208) a dobou Terezie z Avily. Čož i v tomto prípade predstavuje rozpätie viac než tristo päťdesiatich rokov.

Karmelitánska identita

Čo toto všetko vypovedá o karmelitánskej identite? Naša identita je staré téma, naozaj staré. Cítim sa doma v ktoromkoľvek karmelitánskom dome, kdekoľvek. Charakter života karmelitánov sa v každej provincii líši, dokonca aj dom od domu. Ale je tu niečo, čo môžem rozpoznať alebo aspoň vycítiť.

V menšej miere sa cítim doma i v konventoch bratří¹ (dominikánov, augustiniánov alebo františkánov), nie však v modernějších kongregáciách, dokonca i keď tie sú najpriatelnejšie a najpohostinnejšie.

Je však ťažké túto identitu špecifikovať. Siahá späť až k našemu počiatku, k hore Karmel v poslednej štvrtine 12. storočia, o čom toho nevieme mnoho. Vieme, že v tomto pohorí okolo roku 1180 sídlili pustovníci a že okolo roku 1208 prijali Rád. Presídlenie do Európy, vynútené prenasledovaním Turkami v 30. rokoch 13. storočia, sa v mnohých aspektoch podobá znovuzaloženiu – počas niekoľkých desiatok rokov sa pustovníci stávajú bratmi. Porozumieme-li tomuto presídleniu, veľmi nám to pomôže pochopiť, že naša identita so sebou nesie ťažkosti: vzťah základnej skúsenosti z hory Karmel sa spája s malým množstvom prameňov z rozhodujúcich päťdesiatich rokov zhruba od roku 1230 (kedy došlo k prvému presunu na Západ) do roku 1282, kedy boli vydané prvé dochované stanovy.

Stanovy

V priebehu našich dejín boli spísané mnohé stanovy. Stanovy predstavujú špecifické zákonodarstvo, ztelesňujúce našu karmelitánsku identitu. Mnohé z týchto stanov sa týkali určitej oblasti alebo skupiny provincií. Celorádo významu boli celkom desatery stanovy. Obvykle vznikli v priebehu reformy alebo inej veľkej zmeny.

Po tridentskom koncile boli počas 16. storočia spísané dvoje stanovy rýchlo po sebe a následne ešte jedny v storočí ďalšom. Keď na konci 19. storočia (po prekonaní drvivých následkov osvietenstva) rád znovu začal žiť, boli spísané stanovy za generála Pia Mayera v roku 1904. Kodex kanonického práva z roku 1917 viedol k vydaniu stanov v roku 1930. Druhý vatikánsky koncil podnietil nové stanovy, dokončené roku 1971, a Kodex kanonického práva z roku 1983 viedol k vydaniu nových stanov v roku 1995.

Prvá medzinárodná komisia, zložená zo šestnástich členov, mala v roku 1986 dané dva navzájom protichodné úlohy.

1. Nový text mal vzniknúť miernou úpravou textu z roku 1971 a začlením zmien, požadovaných novým cirkevním zákoníkom z roku 1983.
2. Žiadalo sa po nás, aby sme zohľadnili aj dokumenty rád provincií, generálnych kongregácií a generálnych kapitul od roku 1971.

Po dlhých poradách sme sa prakticky pridržiavali druhého spôsobu, zatiaľ čo ten prvý sme zachovali predovšetkým vo štvrtej časti stanov, pojednávajúcej o riadení rádu. Počas nasledujúcich deviatich rokov došlo k prienikavému prepracovaniu stanov a to znamená nové, pretriedené vyjadrenie karmelitánskej spirituality na konci druhého tisícročia.

V inom svojom článku som sa zaoberal dôležitým tématom prevzatia dokumentov z rokov 1971–1992. Môže byť namietané, že toto prevzatie nebolo rovnomerné: niečo, ale nie všetko, bolo posúdené a shledáno nosným pre život. Dnes by nikto nezpochybňoval, že bratstvo je hodnotou karmelitánskou (t.j. v Karmelu zdôraznenou). Avšak v roku 1971 to bolo niečo nového – predtým sa rozprávalo o spoločnom živote a bratskej láske. Stanovy predstavujú to, čo bolo všeobecne uznané za rozumné. Stěžejným bodom rádu formácie bude vždy zabezpečiť, aby každá (jednotlivá) generácia prijala naše dedičstvo. A ústrednou súčasťou toho je prijatie samotných stanov.

Bolo by únavné a zbytočné prechádzať stanovami od začiatku a ukazovať význam jednotlivých ich článkov. Chcem skôr načrtnúť hlavné myšlienky stanov. Bude to výklad osobný, môj, inak to ani nejde. Všetci sa shodneme, že v stanovách nachádzame rôzne prvky, ale každý inak už budeme chápať, ako tieto prvky medzi sebou vzájomne súvisia. Môžem len dúfať, že to, čo uvediem, bude prijateľné všeobecne. Určitým spôsobom to možno tiež považovať za komentár k posynodálnej exhortácii Vita consecrata z roku 1996. Tento dokument podáva výklad o rehoľnom živote na základe jeho troch prvkov: zasvätenia, spoločenstva a poslania (čl. 13).

Pomôže nám, keď výklad našej spirituality povedieme podľa jej prvkov:

1. povolanie kresťana: poslušnosť voči Ježišovi Kristovi,
2. vzory: Eliáš a Mária,
3. prostriedky: život zasvätený sľubom,
4. charizma: žiť kontemplatívne, bratstvo, uprostred ľudí,
5. hodnoty: púšť, modlitba, zdieľanie, poslanie,
6. kritériá pre konanie: slovo, rozlišovanie, chudobní, ľudské hodnoty.

Schematicky to možno znázorniť takto:

Karmelitánska cesta

Povolanie kresťana: poslušnosť voči Ježišovi Kristovi

Naša réhoľa uvádza ako povolanie kresťanov: „... žiť v poslušnosti voči Ježišovi Kristovi a verne mu slúžiť s čistým srdcom a dobrým svedomím“ (čl. 2). Od Druhého vatikánskeho koncilu sa oveľa jasnejšie uznáva, že svätosť, ku ktorej sme povolaní všetci, nespočíva toľko v tom, čo robíme my, ale v tom, čo robí Boh pre nás a čo nás potom vedie k tomu, aby sme na to odpovedali čestným životom naplneným láskou. Toto poňatie svätosti je v priamej opozícii so zmýšľaním spoločnosti okolo nás. Odporuje dvom vládnúcim „ideológiám“ nášho sveta, totiž vševědoucnosti a všemohúcnosti. Svet okolo hľadí na úspech: môžeme vedieť alebo čoskoro budeme vedieť všetko, čoskoro dokážeme všetko. V protiklade s takým zmýšľaním stojí na miesto vševědoucnosti slabosť v nasledovaní Krista ukrižovaného. A podriadenie sa tajomstvu namiesto snahy dostať ho pod kontrolu svojim poznaním.

Od Druhého vatikánskeho koncilu si viac uvedomujeme súvislosť tohoto povolania s tajomstvom Trojice a s tajomstvom cirkvi. Trojica nás vtiahne do cirkvi – nie ako individualistov, ale spolu s druhými a takisto pre druhých. O týchto hodnotách, súvisiacich so vzťahom k Trojici a k cirkev, čítame vo stanovách (čl. 1 a 2) i vo Vita consecrata (čl. 1–3).

A posledný bod k tomuto téme. V duchovnom živote, práve tak ako v teológii, existujú dva odlišné výchozí body. Môžeme začať „zdola“, existenciálnou situáciou nášho sveta. Alebo môžeme začať od Boha, posielajúceho nás do nášho sveta. Každý z týchto dvoch prístupov má svoju cenu. Môžu byť nazývané prístupom „horizontálnym“ a „vertikálnym“.² Avšak karmelitánska spiritualita neznese opomínať ani jeden z nich: prístup príliš výlučne „zhora“ alebo len „zdola“ by znamenal zproneveď v našej tradícii.³

Prostriedky: zasvätený život

Podľa zmienenej apoštolskej adhortácie je zasvätený život darom Ducha, charizmou vychádzajúcou z evanjeliových rád (Vita consecrata, 1). Naše stanovy k tomu hovoria: „Jedným z týchto darov Ducha je tiež život podľa evanjeliových rád, ku ktorému sa zaväzujeme rehoľnými sľubmi“ (čl. 3). Ďalej text naznačuje vertikálny aj horizontálny rozmer: „A tak sa tento život vyznačuje usilovným hľadaním Boha v úplnom prilnutí ku Kristovi, čo sa prejavuje v bratskom živote a apoštolskom zanícaní“ (čl. 3). To je všeobecné vyjadrenie rehoľného života. Jeho prvky budú bližšie určené neskôr, a to spôsobom Karmelu osobitným.

Ďalej stanovy hovoria v jednom odstavci o sľuboch. Sú tu nazírané ako poslušnosť Božej vôle a pripodobnenie Kristu v chudobe a poslušnosti (čl. 4). Na rozdiel od Vita consecrata, ktorá kladie sľuby na začiatok svojej teológie rehoľného alebo zasväteného života, stanovy sa zaoberajú sľubmi vo svojej druhej časti, teda v oddiele „Bratský život“, a to – myslím príznačne – medzi kapitolou o spoločenstve (kap. 3) a kapitolou o modlitbe (kap. 5). Pápežský dokument sa drží Druhého vatikánskeho koncilu v poradí sľubov: čistota, chudoba a poslušnosť. I skôr prípravný text stanov sa tohto poradia držal, ale neskôr, počas kapituly v roku 1995, sme sa vrátili k tradičnému karmelitánskemu poradiu: poslušnosť, chudoba a čistota. Určite si spomeniete, že Albertova réhoľa uvádza iba poslušnosť, kým čistota a chudoba boli doplnené Inocencom IV.

Keď sa zaoberáme kapitolou o sľuboch (kap. 4), je dôležité všimnúť si súvislosti, v ktorých sa táto náuka uvádza:

• sľuby sú radikálnym nasledovaním Krista,
• sú darom,
• vedú k darovaniu seba samého,
• sú zamerané na Božie kráľovstvo (čl. 43–44).

Všimneme-li si spôsobu, akým sa o nich pojednáva, mám za to, že sú hodnotou tradičnou, zároveň súčasnou a otvorenou vývoji.

Zároveň vzorom každého z sľubov je Kristus. Oblasť pôsobenia každého z nich je láska: láska k Bohu a láska k druhým. Sľuby sú prežívané v spoločenstve (komunite) a vo svete. Všetky tri od nás vyžadujú, aby sme si vnímali svet okolo, rozpoznávali znamenia času a dávali prednosť chudobným a malým. Každý ze sľubov je treba vnútorn it a odhaľovať jeho najhlbší význam. A konečne v každom z nich je položený dôraz na ľudské hodnoty: v prípade poslušnosti na zodpovednosť, v prípade chudoby na rozumné používanie hmotných vecí k ľudskému a spoločenskému rozvoju a v prípade čistoty na plné osobné rozvinutie a opravdivú zrelosť v bratskej láske.

Naše vzory: Eliáš a Mária

Po úvode, ktorý sa v prvých článkoch zaoberá kristologickými základmi nášho života a ich radikálnym vyjadrením v našom živote, pokračuje prvá kapitola stanov náčrtom histórie nášho rádu v osmi stručných článkoch (6–13). V popredí tejto časti nachádzame Máriu a Eliáša.

Osobitým rysom týchto stanov je, že obsahujú hlboké prehodnotenie nášho mariánskeho a eliášskeho dedičstva. Stanovy z roku 1930 toho o Eliášovi – okrem toho, že bol kontemplatívnym prorokom – hovoria málo. Týmto text z roku 1930 uvádza, že karmelitánsky rád je mariánsky, to, že je jeho identita a účel. Stanovy z roku 1971 zreteľne, aj keď trochu úzko, predstavujú Máriu a Eliáša ako vzory pre náš rád pri hľadaní vernosti v novej situácii sekuralizácie a sekularizmu, v ktorej sa ocitol aj sám rád. Sú to vlastne teologické perspektívy Karla Rahnera a J. B. Metze.

Stanovy z roku 1995 idú oveľa ďalej. Ukazujú to, čo by sme mohli nazvať „karmelitánskou Máriou“ a „karmelitánskym Eliášom“, to znamená, ukazujú Máriu a Eliáša, ako ich vidí naša tradícia. Ale vracajú sa oveľa hlbšie, k bohatšiemu biblickému a karmelitánskemu obrazu, než sme boli zvyknutí pred stretnutím rady provincií v roku 1980 na hore Karmel („Návrat k pramenom“). Taktiež sa však zameriavajú „vpred“ – voči problémom našej doby. Pre tieto stanovy je typické, že odkrývajú nové bohatstvo nášho dedičstva, všimajú si súčasnej biblickej a teologickej vzdelanosti, rovnako ako znamení času, a sú otvorené budúcemu vývoju.

Karmelitánska Panna Mária bola vymedzovaná štyrmi titulmi: Mária ako Patronka, Matka, Sestra a Nejčistejšia Panna. Vzťah Karmelu k nej bol symbolizovaný hnedým škapulířom, ktorý vyjadruje zároveň Máriinu starostlivosť o jej bratov i ich zbožnosť voči nej, službu jej. Tak „škapulíř je znamením Máriinej materskej, ustavičnej a pevnej lásky k bratom a sestrám v Karmelu. Podľa svojej tradície, predovšetkým od XVI. storočia, vyjadruje Karmel láskyplnú Máriinu blízkosť Božiemu ľudu prostredníctvom škapulířovej zbožnosti.

Škapulíř je znamením zasvätenia sa Márii, prostriedkom pridružení veriacich k rádu a prístupným a účinným nástrojom evanjelizácie“ (čl. 27).

Avšak okrem týchto tradičných úvah je do stanov navyše začlenené súčasné biblické učenie o Márii a je v nich vytvorený bohatý obraz Márii, panny omilostnenej Duchom svätým, ktorá tomu Duchu odpovedá. Touto hlbokou skutočnosťou je pre nás vzorom (čl. 27).

Tri prvky nášho charizmu sa odrážajú tiež v Máriinom živote:

„Je pannou moudrej a kontemplatívnej posluchu, ktorá uchováva vo svojom srdci udalosti a Pánova slová a rozvažuje o nich“ (čl. 27).
Ona je tiež jednou zo spoločenstva kresťanov, kráča s učedníkmi a učí v Káne, že je treba veriť. Je Pannou, ktorá buduje vzťahy medzi tými, ktorí sú blízko Ježišovi. Je pannou radostnej zvesti spásy.
Znamením zasvätenia sa Márii a prostriedkom evanjelizácie je škapulíř. Tento obraz o Márii odráža nielen tradičný a biblický pohľad, ale je tiež ovplyvnený našimi spolubratmi z Nijmegen. Nahlížíme na ňu ako na človeka nerozdeleného srdca, čistú Pannu prežívajúcu skryto vo svojom srdci dary Ducha. Zmienka o chudobných nabýva na hĺbke narážkou na Magnificat: Mária je schopná vnímať „veľké veci“, ktoré v nej Boh naplnil pre spásu pokorných a chudobných (čl. 27).

Je dôležité si všimnúť, že oveľa viac než v predchádzajúcich stanovách sa poukaz na Máriu ako ideál – počas toho, čo pravidlá našich stanov pojednávajú o rôznych aspektoch života Karmelu – stále znova a znova vracia:

• život komunity (čl. 70) je pod jej ochranou,
• modlitba sa riadi Máriiným vzorom (čl. 64 a 79),
• Karmel preukazuje Márii obzvláštnu úctu (čl. 85–87),
• škapulíř je (veriacim) odovzdávaný ako prostriedok zbožnosti a apoštolátu (čl. 89),
• mariánske svätyne majú veľký význam (čl. 90),
• Máriin príklad inšpiruje mnohé apoštolské aktivity rádu (čl. 95).

Vo stanovách teda máme obraz Márii, ktorý zároveň vychádza z tradície, je zakorenený v Písme a je i citlivý k súčasným problémom. Týka sa zvlášť života viery, služby chudobným a rozlišovania Božej vôle pre svoju vlastnú osobu i pre druhých.

Pokiaľ ide o Eliáša, nájdeme tie isté tri prvky ako u Márie. Mohli by sme hovoriť o „karmelitánskom Eliášovi“. Do roku 1980 bol prorok vnímaný predovšetkým v svetle motta: „Horalím horlivosťou pre Hospodina, Boha zástupov.“ Bol tým, kto stál pred Bohom, kontemplatívnou postavou. Piatá, veľmi dôležitá rada provincií, ktorá sa konala na hore Karmel („Návrat k pramenom“), shledala, že tento pohľad nestačí. Predovšetkým pod vedením brazilského exegety Carlose Meesterse objavila oveľa bohatší biblický obraz Eliáša. Zároveň bola od roku 1980 znovu odkrytá karmelitánska tradícia, hlavne stredoveká. Učenci ako náš taliansky spolubratr Emmanuel Boaga nám oznamujú bohatstvo jej dedičstva. A za tretie je obraz Eliáša ovplyvnený súčasnou cirkvou.

Eliáš:

• je kontemplatívny,
• je mystikom, ktorý vnímal tajomstvo Božej prítomnosti,
• bol solidárny s chudobnými a opomínanými a zastával sa tých, ktorí trpeli násilím a nespravodlivosťou,
• nijmegenská škola nahlíži Eliáša ako postavu púšte, muža nerozdeleného srdca.

Eliáš odráža tri základné prvky karmelitánskeho charizmu:

• mluví sa o ňom ako o kontemplatívnom, ktorý nás učí nechať sa viesť Duchom a nechať sa formovať Božím slovom,
• patril k ďalším mužom rovnakého zmýšľania (prorocká škola),
• prichádzal do styku so životom ľudí.

Rovnako ako Máriu, aj postavu Eliáša môžeme nájsť aj na iných miestach stanov:

• život komunity má byť prežívaný v jeho duchu (čl. 30),
• jeho sviatok má byť slávený s veľkou slávnosťou (čl. 88),
• je vzorom kontemplatívneho života (čl. 79),
• mluví sa o ňom v súvislosti s naším prorockým charizmom (čl. 92–115),
• učí nás vnímať nové znamenia Božej prítomnosti, byť ľuďmi zmierenia a byť otvorenými dialógu so židmi a moslimami (čl. 96),
• je vzorom nášho úsilia o spravodlivosť a mier (čl. 115).

Pokračovanie v nasledujúcom čísle.
Z angličtiny preložili Miluše Hosnedlová a Jája Vanišová.