Sr. Terezie Brichtová OP
V talainčine „Nový slovník spirituality“ (jeho slovenské vydanie sa práve v Karmelitánskom nakladateľstve chystá) zaberá sedemnásť strán heslo „KRÍZA“ (autor: L. De Candido).
Pri tomto slove mívame mimovoľne nepríjemný pocit niečoho neblahého. Hospodárska kríza, kríza povolania, kríza rodiny atď. Nakoniec sa utešíme myšlienkou, že ide vlastne o krízu rastu.
Ale podľa etymológie tohto výrazu je jeho zmysel mnohotvárny. Je odvozený z gréckeho slovesá „krino“, ktoré znamená: súdim, rozhodujem, rozlišujem, vykládam, oceňujem. Najpriliehavejší slovenský preklad podstatného mena „kríza“ by asi bol „prověrka“. Keď si odmyslíme jej nesympatický obsah z doby totality, má hlboko pozitívny zmysel náboženský. Kríza, prověrka, súvisí so slobodnou vôľou človeka. Prvý, kto prověřuje, je Boh. Stavia svojho tvora pred voľbu, pred určité rozhodnutie, a robí to už od stvorenia. Začal hneď s anjelmi, pokračoval našimi predkami, potom prišli na rad Abrahám, Mojžiš, proroci. (Ako sa oni dokázali Božej vôli vzpierať!) Áno, aj sám Pán Ježiš prešiel pokušeniami, čiže krízami, na púšti. A všetci ľudia až dodnes.
Kríza nie je mimo nás, kríza je v človeku. Kedykoľvek sa má pre niečo rozhodnúť – medzi dobrom a zlom, medzi dobrým a lepším, medzi láskou a sebaláskou – nastáva pre neho kríza, kritická situácia. Človek stojí na križovatke, na rozcestí. Pred ním stojí Súdy. Ale tento Súdca nie je sadista, nehľadí škodoradostne, ako to dopadne, nečíha na svoju obeť, aby ju „pristihol pri čine“ a hneď s ňou zatočil ...
Nie, čaká s chvejúcim sa srdcom, je suverénne aktívny, ponúka človeku pomocnú ruku, aby v skúške obstál. A keď sa to podarí, tá radosť v nebi! Či to nehovorí sám Spasiteľ?
Aj blahoslavenstva sú kritickými momentmi. Nemusíš, ale chceš-li byť chudobný, chceš-li mať čisté srdce ... blaze ti, si blahoslavený, šťastný! Makarioi hoi ptochoi, hoi katharoi ... hovorí grécky text u svätého Matúša. Ale akoby sme vedľa neho cítili nevyslovený doplnok – MAKARIOS. Keď si zvolíš blahoslavenstvo, je blahoslavený ešte niekto iný. Áno, Boh – Láska, je blahoslavený, šťastný, keď vidí, že jeho tvor sa slobodne rozhodol pre lepšiu cestu, pre cestu života.
Toto pochopila svätá Terezie z Lisieux, keď chcela robiť radosť Ježišovi, chcela ho robiť šťastným.
Je to detinskosť, môžu sa Bohu pripisovať ľudské city? P. Cantalamessa sa v knihe „Život pod vládou Kristovou“ nad tým zamýšľa a tvrdí v podstate toto: človek je stvorený k Božiemu obrazu, ale nie len preto, že má rozum a vôľu. Odkiaľ sa v ňom vzala afektívnosť, citlivé srdce? Nuž, všetko, čo je v človeku dobré a ušľachtilé, môže byť také len preto, že to existuje nejakým spôsobom v Bohu ako idea, vzor, že to vyšlo z neho ako jeho odlesk. Hovoríme-li o „antropomorfických“ predstavách Boha, nemohli by sme hovoriť ešte väčším právom o „teomorfizme“ človeka i po stránke afektívnej?
A tak denne, keď prechádzame malými alebo veľkými KRÍZAMI, prověrkami, denne nám podáva náš nebeský Otec ruku (nebo milosť svojho Ducha) a denne môžeme svojim rozhodnutím sa pre blahoslavenstvo spôsobiť, že náš Pán je blahoslavený, MAKARIOS.
