Blog

Kláštor benediktínov v tejto oblasti bol okrem iného aj známy ako centrum duchovného výtvarného umenia a liturgickej obnovy...

Karmelitánska spiritualita ako cesta k hlbšiemu prežívaniu liturgie

6. novembra 2006 si cirkev pripomenie sté výročie od jej smrti...

Tretia promluva z júlového púte v Kostelnom Vydří

Naše prežívanie daru kontemplácie obvykle trvá len krátko...

Karmelitánska spiritualita ako cesta k hlbšiemu prežívaniu liturgie

Sestry karmelitky Dítěte Ježíš

Životopis

Svätý Rafael sa narodil v litovskom Vilne (Vilnius) v septembri roku 1835 (Litva vtedy patrila pod Rusko). Jeho rodné meno je Jozef Kalinovský. Dva mesiace po jeho narodení mu zomrela matka. Otec sa znovu oženil, vzal si jej sestru Viktorii. Bol profesorom gymnázia. Jozef teda pochádzal nakoniec z deviatich detí. V júni roku 1845 prvýkrát pristúpil k svätému prijímaniu. V tej dobe mu zomrela druhá maminka, ktorá mu vštiepila veľkú lásku k Bohu. Jozef začal študovať na Šlechtickom ústave vo Vilne. Po ukončení štúdií roku 1852 odišiel do Petrohradu a začal študovať na Mikolajevskej akadémii dopravné inžinierstvo. Nato vstúpil do cárskej služby. V tejto dobe sa Jozef zriedka modlil a navštevoval kostoly. To spôsobovalo značnú bolesť jeho tretej matke, ktorá sa za neho – podobne ako svätá Monika za syna Augustína – vytrvalo modlila. Boh ho ani v tejto dobe neopustil: poslal mu do cesty spolubývajúceho, ktorý mu často podsúval modlitebnú knižku, vďaka ktorej Jozef znovu našiel svoj vzťah k Matke Božej.

V septembri 1861 vypuklo vo Varšave protiruské povstanie. Jozef Kalinovský, ktorý počas celého svojho života udržoval blízky kontakt so svojou rodinou, sa vtedy vrátil do Vilna. Opustil svoje postavenie kapitána a dal sa do služieb svojmu národu. Riadil povstanie na Litve. Čoskoro sa dozvedel o tom, že jeho priatelia boli uväznení. To ho prinútilo k tomu, že po dlhých rokoch pristúpil k sviatosti zmierenia a začal často chodiť na svätú omšu.

To bol čas jeho obrátenia, kedy znovu našiel pokoj a dôveru v Boha. Keď bol tiež zatknutý, vojaci, ktorí ho strážili, i spoluväzni o ňom hovorili, že je svätý. Bol odsúdený na smrť, ale jeho rodina dosiahla zmenu rozsudku. Musel však odísť na Sibír a strávil tam deväť rokov. Medzi inými tam bol aj jeho brat Gabriel. I v tamojších ťažkých podmienkach sa Jozef delil o peniaze s potrebnými. Okrem toho tiež vyučoval deti z rodín ostatných odsúdených. Po amnestii sa vrátil späť do Vilna. V tej dobe už uvažoval o vstupe do kláštora. Vtedy myslel na kapucínov. Ale predsevzal si, že ešte dva roky bude pracovať ako vychovávateľ, aby aspoň čiastočne pomohol svojej rodine splatiť finančné výdaje, ktoré pre ňu boli spojené s jeho predchádzajúcim väzením. Prijal ponuku kniežaťa Vladislava Czartoryského a odišiel do Paríža, kde sa stal vychovávateľom jeho syna Augusta.

Oltár sv. Rafaela v Czerné, v ktorom je pochované jeho telo

Shodou okolností – alebo skôr: z vôle Božej – sa Jozef stretol so sestrou Máriou Xaverou od Ježiša, tetou mladého kniežaťa Augusta, ktorá po smrti svojho muža vstúpila do kláštora bosých karmeliek v Krakove. V tej dobe rád bosých karmelitánov v Poľsku živořil a nemal nová povolania. Táto žena vtedy v Jozefovi videla nádej pre obnovu poľského Karmelu.

A tak sa tiež stalo. Po niekoľkých mesiacoch vstúpil Jozef do kláštora bosých karmelitánov a 26. novembra 1877 složil rehoľné sľuby. Prijal nové meno – brat Rafael od sv. Jozefa. Svätý Rafael od sv. Jozefa sa stal obnoviteľom bosého Karmelu v Poľsku. Pôsobil svojím osobným príkladom, službou kázania, sviatostného zmierenia a duchovného vedenia. Niekoľkokrát bol zvolený prevarom kláštora v Czerné u Krakova na pútnickom mieste Panny Márie Karmelskej. Takisto bol prevarom vo Wadowiciach, kde vybudoval nižší seminár.

Po dlhoročnej chorobe zomrel vo Wadowiciach 15. novembra 1907 a bol pochovaný v kláštore v Czerné. Dnes sú jeho relikvie uložené v postrannej kaplnke tamojšieho kostola. V roku 1983 bol blahorečený a v roku 1991 ho pápež Ján Pavol II prohlásil za svätého. Jeho pamiatka sa slávi 19. novembra.

Duchovný odkaz

Sv. Rafael bol už v detstve vychovávaný k zodpovednosti, k zbožnosti a mariánskej úcte a tiež k láske k vlasti. Keď sa neskôr stal vojakom, jeho vojenské povolanie sa odrazilo aj v jeho duchovnom živote. Poctivo hľadal pravdu, a hoci sa na čas vzdialil od praktikovania katolíckej viery a ponoril sa do svetského života, cítil v sebe nenaplnenú túžbu. Z Petrohradu vtedy svojmu bratovi Gabrielovi napísal:

„Snažím sa rozptýliť inak a oddávam sa márnostiam tohto sveta, v ktorých si hľadám liek. Nenalezl som však týmto spôsobom mnoho k získaniu vnútorného pokoja; ... hľadám ducha, ale nachádzam hmotu.“

Jeho zmysel pre kázeň sa uplatnil pri jeho pobyte vo väzení. Sám si stanovil denný poriadok, vrátane času pre modlitbu, a verne ho dodržiaval. I cez vynesený rozsudok smrti (ktorému unikol len preto, že vtedajší guvernér mesta Vilna z neho nechcel urobiť verejného mučeníka) bol šíriteľom pokoja. V liste, ktorý poslal svojim najbližším z cesty na Sibír, píše:

„Snažne vás prosím, nedelajte si o mňa starosti, moja povaha sa nezmenila. V modlitbe som s vami stále spojený. Veselosťou som sa nikdy chváliť nemohol, ani teraz nie, ale Boh mi dáva vnútorný pokoj: s jeho milosťou unesieme všetko a svoj súčasný stav beriem ako pokánie za svoje ťažké viny.“

Bol človekom modlitby. Modlitba bola pre neho tým najpodstatnejším. Hovorili o ňom, že sa hodí skôr na biskupa než na dôstojníka.

„Okrem modlitby nemám nič, čo by som mohol obetovať Pánu Bohu: môžem ju považovať za svoj jediný dar. Postiť sa nemôžem, almužny moc nie je z čoho dávať, k práci chýbajú sily. Zostáva mi len trpieť a modliť sa. Väčšie poklady som však nikdy nemal a ani nechcem.“

Podobne píše jindy:

„Svet ma môže zbaviť úplne všetkého, ale jedna skrýš mu zostane vždy nedostupná: modlitba! Do nej sa dá v nádeji zhrnúť minulosť, prítomnosť i budúcnosť.“

Aj neskôr v kláštore ho spolubratri nazývali „chodící modlitbou“. Silu k duchovnému životu čerpal zo sviatostí. Eucharistiu nazýval vynálezom Božej lásky. Na Sibíri pripravoval deti k prvému svätému prijímaniu. Bol v tom dokonca tak dôsledný, že kvôli tomu odložil svoj odchod zo Sibíri na Litvu pri čiastočnej amnestii. Svojim blízkym sa raz zveril:

„Musím priznať, že keď sa kľačím pred Pánom Ježišom v Nejsvätejšej sviatosti oltárnej, našiel som a vždy nachádzam zdroj trpezlivosti, vytrvalosti, sily a útechy. Keď to poviem jedným slovom – je to fons vitae, prameň života. Bez tohto tajomstva lásky, ktoré nám Spasiteľ v cirkvi zanechal, by som už dávno utonul!“

Tí, kto boli uväznení spolu s ním, ho obdivovali. Keď bolo treba, bral na seba viny iných. I pri svojej sebekázeň bol totiž ľudský a úprimne tolerantný k názorom druhých. Na Sibíri sa spoluväzni modlili: „Na prímluvu a pre zásluhy Jozefa Kalinovského, zachraň nás Pane.“ Známý poľský profesor Dybowski, ktorý s ním bol vo vyhnanstve, na neho spomínal slovami:

„... Jeho anjelská tolerancia, jeho láska k ľuďom, jeho pochopenie, jeho úcta k cudzím názorom atď., z neho robili mimoriadneho človeka, aké dnes bežne nepotkávame...“

V ťažkých podmienkach vo vyhnanstve sa nápadné ukázala jeho veľká láska k blížnym. Riadil sa zásadou:

„Mravné hodnoty stoja nad materiálnymi; dobro blížneho nad vlastným.“

V jednom liste prosil svoju rodinu o finančnú pomoc s odôvodnením:

„U nás sa nájde nejaký groš oveľa ľahšie než na Sibíri, a zostať tu ľahostajným je nemožné,“

a hneď po tom, ako táto pomoc prišla, rozdal všetko potrebným. Raz chcel urobiť radosť svojmu otcovi, kúpiť mu a poslať krabičku zeleného čaju, ktorý mal veľmi rád. Cestou do obchodu však stretol chudobného vyhnanca z Litvy, ktorý umieral hladom. Svojej rodine potom Jozef vysvetľoval:

„obětoval jsem vaše potěšení i svoji sebelásku a věnoval jsem částku na čaj tomuto opravdovému Lazarovi s myšlenkou, že Bůh má moc napojit vás daleko víc oživujícím nápojem ze zdroje své milosti a že tuto naši drobnou oběť přijme.“

Umel sa deliť aj z posledného. Sv. Rafael bol človekom zmierenia a jednoty. Veľmi ho trápil rozkol medzi katolíckou a pravoslávnou cirkvou a horlivo sa modlil za obrátenie Moskvy. V Panne Márii a v živej úcte k nej – ako v katolíckej, tak v pravoslávnej cirkvi – videl akýsi „most“ jednoty. A bol vnútorné presvedčený, že Karmel je rádom, skrze ktorý sa táto jednota má uskutočniť. Preto posielal do Rumunska a do Ruska veľké množstvo škapulírov a šíril tam úctu k Panne Márii Karmelskej.

Mal zvláštny charizma k spovedi a duchovnému vedeniu, strávil dlhé hodiny vo spovednici. Za jeho pôsobenia v Czerné sa kostol plnil veriacimi a ľudia sa začali častejšie spovedať. Mal dar vrátiť pokoj srdca aj ľuďom zmietaným úzkosťami a strachom.

Prosté je napríklad toto svedectvo:

Jedna dievčina z dediny blízko Wadowic bola prekvapená radostnou náladou, s ktorou sa jej rodičia vrátili z kostola. Na jej dotaz po príčine jej matka odpovedala: „Dnes sme sa stretli s veľkým svätcom a bolo nám dopriate sa u neho vyzpovedať.“

Alžbeta od Najsvätejšej Trojice je nám predovšetkým živou pripomienkou jednej príliš zabúdanej hodnoty: osobnej a jasnej lásky k Bohu.

Je úplne na mieste, aby sme si pri príležitosti Roku eucharistie pripomenuli slávnu kapitolu duchovných dejín našich národov...

Upravené záznamy oboch príspevkov pre nás môžu byť pripomienkou tohtoročnej oslavy slávnosti Panny Márie Karmelskej a taktiež príspevkom k eucharistickému tématu.

Z priebehu obradov či z gest a postojov často možno vyčítať mnoho podnetov...