Miriam – Malá Arabka
17. Církev. – Som dcérou svätej Cirkvi: ona je mojou Matkou. Je to pre mňa cťou, nazývať Cirkev svojou Matkou. Matka Cirkvi, ruža mystická, milujem ťa ... Cirkev trpí; Svätý Otec trpí, jeho srdce je sklíčené ... Cirkev je našou Matkou... Keď matka trpí, všetky deti trpia spolu s matkou! ... Och! Ako by som chcela prelial svoju krv za cirkev! Obetujem všetko za ňu, za jednotu, za víťazstvo Cirkvi ...
18. Modlitba kňaza. – Som dcérou Cirkvi. Och! Koľko radosti mi dávajú modlitby kňaza! V kňazovi nevidím nikoho iného než Boha samého. Nehľadám učenosť kňaza, ale pôsobenie Boha v ňom ...
19. Ad Deum qui laetificat juventutem meam.1 – K oltáru pristupuje kňaz, starý, strhaný, nemocný, ubohý; zdá sa mi, že nedokáže dovliecť sa až k oltáru. Hovorím: Ó môj Bože, ten kňaz umrie skôr, než vysloví jedno slovo, tak je chorý. A hľa, akonáhle príde medzi dve voskovice, pozdvihne oči k nebu. A v tom okamihu sa stane mladým a silným; mohol by kráčať cez hory. A aj plamene sviečok jeho dychom plápolajú ako prach, letiac cez skaly. Keď vidím, ako sa tento kňaz premenil, omladol a dostal silu, že by takmer mohol prenášať hory na ramenách, cítim, ako moje srdce, celé moje telo, všetko vo mne jasá radosťou a ožíva novým životom ... Vidím, cítim, ale nedokážem vyjadriť ten dojem, ktorý na mňa urobili tieto vzdychy k Bohu, tieto lúče, ktoré prenikajú Srdcom Božím ... A pozdvihujem hlas k uisteniu, že čistý a chudobný kňaz, je-li sám obetou lásky a poslušnosti, je obrazom obetovaného Boha. Takému kňazovi u oltára nemôže Boh nič odmietnuť, pretože je živým obetným darom...
20. Doufat navzdory vlastní bídě. – Pane, keby kojenca opustila vlastná matka, keby ho všetci odhodili do blata, čo by mohol robiť? Keby sa priblížili šelmy, komáre, osy a hady, aby ho kúšali a štípali, nemôže sa brániť; umrel by hladom a smädom ... Pane, za svoje hriechy si zaslúžim všetko toto zlo. Som ako to dieťa. Ale ty si môj Otec; zmiluj sa nado mnou; som dielom tvojich rúk...
21. Doufat navzdory vlastním vinám. – Ďakujem, môj Bože. Je oveľa lepšie padnúť [ba i] tisíckrát, keď človek môže dvoutisíckrát povedať: Dúfam v Teba, Pane! Hľaď na moju slabosť, na moju ubohosť, Ty sám si mojou silou. Ďakujem, ďakujem za to, že si mi dal poznať a počuť, čo som zač. Dávam tomu prednosť pred zázrakmi. Je to pre mňa oveľa užitočnejšie. Chcela by som, aby ma všetci videli padať. Och, keď som tak ubohá a pyšná, budem pýchu živiť?2 Pane, ďakujem, znova ďakujem!...
22. Doufat kvůli vlastním hříchům. – Hr218. 天天中彩票腾讯šim! Ako môžem dúfať, že prídem do raja? Áno, môj Bože, dúfam, pretože mám mnoho hriechov. V raji budem viac než ostatné sestry vyžarovať Božie milosrdenstvo...
23. Doufat navzdory zoufalství. – Pane, navštív svoj dom. Hľaď naň. Pohleď, aké šelmy prenikajú dnu a ničia ho! Navštív ho, Pane, navštív svoj dom... Ježišu, navštív svoju záhradu. Bez teba je zima, nie je v nej ovocie. Jednaj ako záhradník, ktorý obrába a hnojí pôdu; seje, pozoruje, stráži, strihá, zalieva. Tvoja záhrada je vyprahlá. To je má duša; nikto tam neprinesie ani kvapku vody... Príď, Pane Ježišu; bez teba chradnem, padám. Iba Ty si mojou silou, Ty sám si mojou radosťou... Pane, nič na svete ma nemôže potešiť, ani stvorenie, ani nebe, ani zem, ani ľudia, ani anjeli. Nič mi nemôže priniesť radosť, pokoj, ktorý som pozbyla stratou teba, môj Bože. Zmiluj sa nad svojou služobnicou. Dúfam v tvoje milosrdenstvo, Pane, bez teba nemôžem žiť...
24. Doufat proti veškeré naději. – Môj Bože, nikto nezhrešil ako ja. Ale teším sa a veľmi dúfam, pretože zo mňa bude žiariť tvoje veľké milosrdenstvo. Nepociťujem skoro žiadnu dôveru; necítim žiadnu nádej; ale dúfam proti všetkej nádeji... Cítim, že som neumrela sama sebe. Preto sa bojím len sama seba; nemám strach z diabla; nemôže nič, ak mu nepomôžem. Napriek tomu, navzdory svojej zlobe a svojim hriechom, dúfam v Boha. Milosti, ktoré mi udeľuje každý deň, mi neprinášajú útechu. Opieram sa ale o vieru v Boha a dúfam proti všetkej nádeji. Keby som umierala hladom a smädom a Boh by mi nedával chlieb, dúfala by som, že nastane okamih, v ktorom príde On, aby ma nasýtil. Och! Chcem stále dúfať a byť od neho opustená...
25. Modlitba pro čas zoufalství. – Žiadaš po mne ako obeť, Pane, aby som sa vzdala tvojej prítomnosti; ale nemôžem súhlasiť. Nechaj ma trpieť, ako chceš, ale nenechávaj ma bez seba. Môj Bože, už nemôžem ďalej. Moje srdce umdlieva. Hľaď, má duša chradne, moje srdce vzdychá; pospeš si, Pane, s príchodom, nemôžem bez Teba žiť. Ty si môj život, bez Teba som ako mŕtve, hniť a zapáchajúce telo, ktoré sa rozpadá v prach. Som ubohý prach a tento ubohý prach Ťa volá: vyslyš ho; príď a zober ho, aby si mu dal život, inak zostane plesnivou pôdou. Ó moja spása, príď a rozohrievaj túto pleseň, rozpusť ľad, ktorý je v mojom srdci. Keď sa slnko skryje, chladom vzniká ľad ako kameň, a keď sa slnko ukáže, ľad sa rozpustí. Rovnako tak moja duša, Pane, keď ju necháš, bude ľadová ako kameň, ako mŕtve telo. Keď sa [od neho] oddelí duša, ono vychladne, potom zezelená, zčerná, červi ho začnú požírať a rozpadá sa v prach... Rovnako tak moja duša, Pane, keď ju opustíš; chladne, plesniví, cítim, že moje kosti sa až do morku kazia, moja pleť vysychá ako koža na slnku... Príď, príď, ó môj živote. Pospěš a príď ma oživiť. Už nemôžem ďalej, umieram, rozpadám sa v prach. A prach ťa nemôže chváliť a slúžiť ti, Pane, daruj život mojej duši a ona ťa bude chváliť a bude ti slúžiť...
Ryba mimo vody hyne. Žije hodinu, dve, ale potom umiera; ak je hodená do vody, znovu ožije. Rovnako tak moja duša.
K čomu sa prirovnám? K ptákom, ptáčkům v hnízdě. Nepřinese-li jim otec a matka potravu, hynou hladem. Rovnako tak moja duša, Pane, bez Teba nemá výživu; nemôže žiť...
K čemu se prirovnám? K malému obilnému zrnku, vloženému do země. Keď nezaprší, keď ho sluníčko nezahřeje, malé zrnkо zplesniví. Rovnako tak moja duša, Pane, keď ju nezavlaží dážď tvojej milosti a nezahrejú lúče tvojho slnka. Dáš-li jej ale svojou vlhkosťou a slnkom, zrniečko sa ohreje a nabobtná, zapustí korene, objaví sa rastlinka a vydá klas s mnoha dobrými zrnami.
Jestli se stromu odtrhne kořen, strom usychá a hyne, nehodí se už k ničemu inému, než aby bol rozrezaný a vrhnutý do ohňa – ale ponechá-li sa aspoň malý kořínek v zemi, strom zostane zelený a prináša listy, kvety, ovocie. Rovnako tak moja duša, Pane, bez Teba nemá korene, nehodí sa k ničomu, nemôže prinášať ovocie.
Keď uříznutá větev uschne, zelené ovocie na tejto väzbe nemôže dozrát; zostane zelené, seschne, zplesniví: rovnako tak moja duša, Pane. Ale zostane-li väzba pevne na strome, je krásna a prináša mnoho ovocia.
K čemu se sama prirovnám? K růži, ktorá sa uřízne a nechá uschnúť v ruke: stratí vôňu. Ale zostane-li na ružovom kríku, je stále čerstvá a krásná a zachová si všetku vôňu.
Som ako svítilna bez oleja; knot vo svítilne nemôže horieť bez oleja; chceme-li jej zapáliť, sklo praskne a ona zhasne.3 Rovnako tak moja duša bez Teba, Pane: Ty si olejom mojej duše, ktorá sa bez teba nemôže rozhořať a zhasína. Naplň olejom svojej milosti lampu mojej duše, aby mohla horiť pred tebou.
K čemu se prirovnáš ty, ó Pane? K holubici, ktorá kŕmi svoje mláďatá, k něžné matce, ktorá kŕmi svoje dieťa.
K čemu se prirovnáš ty, ó Pane? Nič nie je ako ty... Ukáž sa mi, môj Bože. Odťahni oponu, ktorá ťa kryje; rozhrň, rozhrň záves, aby som ťa videla ... Už nemôžem ďalej; moje srdce umdléva, navrať mi život. Zdvihni závoj, ktorý ťa kryje; nemôžem už žiť, aniž by som ťa videla. Príď, Pane, pospeš sa mi ukázať...
(Pokračování v příštím čísle.)
