Kristopatía sv. Jána od Kríža
P. Vojtech od sv. Hedvigy OCD, Praha
„Jedného dňa sa (Ježiš) na nejakom mieste modlil. Keď prestal, povedal mu jeden z jeho učeníkov: ‚Pane, nauč nás modliť sa, ako aj Ján naučil svojich učeníkov‘“ (Lk 11,1).
V tomto jedinom verši ukazuje evanjelista Lukáš všetky rozmery Kristovej prítomnosti v kresťanovej modlitbe; ukazuje, že Ježiš je nielen vzorom a prostredníkom modlitby („Jedného dňa sa Ježiš na nejakom mieste modlil“), ale i jej učiteľom („Pane, nauč nás modliť sa“), a napokon tiež obsahom (práve citovaná prosba je sama o sebe už modlitbou!). Lukáš nás tak upozorňuje na to, že kresťanská modlitba musí byť nielen kristologická, ale i kristocentrická a „kristická“: keď sa totiž kresťan modlí, nielenže sa musí modliť ako Kristus, ale i k Kristovi a skrze Krista.
A keďže modlitba síce nie je jediným prostriedkom duchovného života, predsa však zostáva jeho prejavom par excellence, môžeme to isté tvrdiť aj o celom duchovnom živote, o kresťanskej spiritualite, či chceme, o zbožnosti vôbec. Preto aj každý duchovný autor, ak má byť kresťanský, nemôže opomenúť tento trojí (kristologický, kristocentrický a kristický) rozmer vzťahu k Bohu.
Kresťanský charakter sv. Jána od Kríža
Hoci sa čas od času stretávame aj s tvrdením opačným, je potrebné rozhodne zdôrazniť tento kresťanský (tj. na Krista zameraný) charakter diel a náuky sv. Jána od Kríža. Niektorí, snáď pod vplyvom skutočnosti, že Jánove spisy oslovujú v hojných množstvách aj orantov východných náboženstiev, pochybujú o jeho kresťanstve, ale logike takého uvažovania čosi chýba: fakt, že aj buddhistickí mnísi čítajú dielo Mystického učiteľa, neznamená, že Ján je „zakukleným buddhistom“, podobne ako nie sú „zakuklenými kresťanmi“ niektorí východní autori len pre onu prostú skutočnosť, že ich čítajú (niekedy bez štipky rozlišovania) aj mnohí kresťania!
Oveľa viac, Ján od Kríža je kresťanský ako máloktorý duchovný autor. Je pravdou, že by sme na základe jeho diel len ťažko vybudovali celistvý kristologický traktát, ale to nie je z nedostatku záujmu o Krista, ale preto, že „1) pojednáva skôr o osobe Krista než o kristológii; 2) zaujímajú ho skôr životné aspekty vzťahujúce sa k teologálnemu spoločenstvu než naukové informácie; 3) nechce opakovať to, čo už bolo napísané v toľkých všetkým dostupných teologických a duchovných knihách“.1 Ne náhodou jeden zo svedkov pri procese blahorečenia Jána od Kríža vyhlásil: „Z tajomstva, ktoré, podľa môjho názoru najviac miloval, to bola Najsvätejšia Trojica a tiež Syn Boží, ktorý sa stal človekom“.2 Preto možno právom povedať, že Kristus „zaujíma stred teologálneho života a mystickej skúsenosti“ sv. Jána.3 Skôr než o kristológii („nauke o Kristovi“) je u neho možné hovoriť o kristopatii („zakúsení Krista“).4 Inými slovami, Ján sa tu prejavuje viac ako mystik než ako teológ, hoci si tieto dva tituly neprotirečia a oba tomuto autorovi právom náležia.
Prejdime si, aspoň panoramaticky a vo zkratke, ony tri rozmery vzťahu k Bohu, ktoré činí duchovný život skutočne kresťanským, v dielach Mystického učiteľa; snáď objavíme skutočnosti, o ktorých sme až doteraz nevedeli.
Kristologický rozmer
Už len zo slov, ktoré svätý Ján používa k označeniu alebo oslovenie Krista, môžeme vytušiť celú hĺbku a rozsah pozornosti, akú mu mystik venuje. Nie je pre neho iba „Ježišom Kristom“ (Jesucristo), ale aj „Milovaným, Baránkom, Ukrižovaným, Slovom, Snúbencom, Božím Synom, Božským učiteľom (majstrom), Mesiášom, Pánom…“
Ten, ktorý sa dáva
Aby sme nahlížali správne sanjuanistickú perspektívu pohľadu na Krista, je nutné začať tým, čo sa v minulosti málo zdôrazňovalo a čo je v skutočnosti najdôležitejšie: Boží Syn je pre Jána od Kríža predovšetkým tým, ktorý sa dáva; ktorý sa delí, ktorý je milosťou. Prvý v logike jeho teologického myslenia zostáva descensus Dei ad hominem („Božie zostúpenie k človeku). Zvlášť výrazne to vnímame v Jánovej poézii: jeho Romance a báseň Prameň sú akousi teologicko-duchovnou reflexiou o Najsvätejšej Trojici, o stvorení, vykúpení a eucharistii, v ktorých má Kristus výsadné postavenie. V básni Prameň dochádza k posunu od „traktátu De Deo uno“ (1.–6. stĺpec), cez pojednanie o Najsvätejšej Trojici (7.–10. stĺpec) k perspektíve kristologickej/eucharistickej (11.–13. stĺpec). Ján píše:
„Onen večný prameň je skrytý
v tomto živom chlebe,
aby nám dal život,
hoci náleží noci.
Tu k sebe volá tvory,
a touto vodou sa posilňujú,
hoci v temnotách,
pretože náleží noci.
Tento živý prameň,
po ktorom túžim,
vidím v tomto chlebe života,
hoci náleží noci.“
Túhu po Kristovi a jeho blízkosť nášmu svätcovi prezrádza najvýraznejšie báseň Pastier. Pôvodne išlo o ľudový popěvok o nešťastnej láske malého pastiera5 k jeho pastierke (zrejme) o štyroch stĺpcoch, ktoré Ján len nepatrne upravil (čítame-li iba tieto štyri stĺpce, ešte nie je jasné, o kom je reč!) a v piatej stĺpci je kristologicky vyložil:
„A nakoniec v rozhodujúcej chvíli vystúpil
na strom, kde rozpäl krásne paže
a na nich zavesený zomrel,
s hrudí láskou veľmi zranenou.“
Koľko lásky a pozornosti sa skrýva nielen v týchto slovách, ale i v samotnej skutočnosti, že keď svätý Ján od Kríža počul spievať túto pieseň, vnímal v nej Ukrižovaného!
Kristocentrický rozmer
Je-li pre neho Kristus predovšetkým tým, ktorý sa dáva a delí, je tomu tak pre tajomstvo vtelenia, ktoré Mystický učiteľ kontempluje. A ten sa, pochopiteľne, prejavuje i v nemnoha pasážiach, ktoré sa priamo obracajú na Krista.
Snubná tematika
Ježiš je v nich predovšetkým Snúbenec duše, Milovaný, s ktorým sa človek stretáva v intimnom spoločenstve modlitby. Touto perspektívou je preniknutá ako celá báseň Duchovná pieseň, tak aj verše Za jednej noci temnej a Súhrn dokonalosti. Táto symbolika je tak silná a reálna vo svojich vyjadreniach, že mnohí autori hovoria o erotike jeho duchovnej poézie (!) a väčšinou veľmi jednostranně a skreslene ju vysvetľujú ako sublimáciu autorovej sexuality.6 Duchovná pieseň začína veľmi výmluvným zvolaním snúbenice:
„Kam si sa ukryl, Milovaný,
a mne si zanechal v náreku?
Ako jeleň si uprchl,
keď si ma zranil;
vybehol som za tebou s volaním, a bol si preč.“
V podobnom duchu pokračuje celá báseň, v ktorej druhej polovici dochádza ku kýženému stretnutiu a výmene lásky.
Kristický rozmer
Ak kristologický a kristocentrický rozmer nachádzame predovšetkým v básňach svatého Jána, potom kristický ráz majú predovšetkým jeho prozaické diela.7
Askeza a nasledovanie Krista
Mystický učiteľ rozhodne nehovorí iba o Božom zostúpení v Kristovi, ale aj o našom „výstupe k Bohu“ (ascensus homini ad Deum). Ten je nutnou odpoveďou na Božie sebedarovanie sa v Kristovi a ne náhodou sa jeden zo svätcových spisov, snáď ten najznámejší, nazýva Subida al monte Carmelo („Výstup na horu Karmel“).
Práve v tejto knihe nachádzame mnoho podnetných úvah na naše téma. Najznámejší 13. kapitola 1. knihy Výstupu, ktorá je obsahovo (zvlášť v bodoch 5–6) príbuzná s požiadavkami náčrtu Hory dokonalosti. Ide o známe, a pravdepodobne najťažšie chápané zásady:8 „Snaž sa vždy skloniť nie k tomu, čo je jednoduchšie, ale k tomu, čo je ťažšie; nie k tomu, čo je lahodné, ale k tomu, čo je nepríjemnejšie...“ (1 V 13,6). Na základe jednostranného pochopenia týchto slov by sme sa mohli domnievať, že k Bohu môžeme dospieť svojím vlastným úsilím (askezou) a že je pritom dôležité, aby sme pre seba chceli vždy len to horšie. To prvé je však pelagianizmus,9 to druhé v sebe skrýva nebezpečenstvo, že budeme, aj keď možno len podvedome, podozrievať Boha z toho, že nechce naše šťastie.
Naša askeza však nie je prostriedkom, ako dosiahnuť zjednotenie s Bohom,10 ale odpoveďou lásky, ako už bolo povedané. Mystický učiteľ to nádherne vyjadruje v úvode svojho komentára k Duchovnej piesni: „Keď si duša uvedomí, čo je povinná činiť, keď vidí, že život je krátky (Job 14,5), cesta do života večného úzka (Mt 7,14), že i spravodlivý sa sotva spasí (1 Petr 4,18), že svetské záležitosti sú márne a zradné, že všetko končí a pomíňa ako voda, ktorá plynie (2 Kráľ 14,14), že doba je neistá, súd prísny, zavrhnutie veľmi ľahké, spása veľmi ťažká; keď na druhej strane vie, že dlh, ktorý má voči Bohu, ktorý ju stvoril iba pre seba, takže mu má slúžiť po celý svoj život, a ktorý ju vykúpil iba pre seba samého, takže mu dlhuje všetko ostatné (i odpoveď lásky svojej vôle), je veľký, a že sú tisíce iných dobrodení, ktorými sa cíti byť zavázaná Bohu ešte pred svojím narodením; a že značná časť jej života bola premrhaná; a že z toho všetkého bude musieť složiť účty, ako z jedného, tak z druhého, a to do posledného haliera (Mt 5,26), keď Boh preskúma Jeruzalem s rozžatými lampami (Sof 1,12), a že je neskoro a deň sa nachýlil (Mt 20,6); aby teda napravila toľko zla a škody, tým skôr, že cíti, že Boh je veľmi rozhněvaný a skrýva sa, pretože na neho chcela zabudnúť uprostred tvorov, naplnená strachom a niternou bolesťou srdca pre také zavrhnutie a nebezpečenstvo, zrieka sa všetkého, začína sa veľmi snažiť (aniž by otáľala deň či hodinu) a s úzkosťou a nárekom derúcim sa zo srdca zraneného už Božou láskou, začína vzývať svojho Milovaného…“ (DP 1,1). Ale aj askeza chápaná ako odpoveď na Božiu milosť nestačí: treba vedieť, že základom všetkého duchovného snaženia je nasledovanie Krista. Než totiž Ján od Kríža hovorí o dávaní prednosti ťažším pred jednoduchšími, dôrazne hovorí: „Predovšetkým, nech stále túži11 nasledovať Krista vo všetkom, prispôsobovať sa jeho životu, o ktorom má uvažovať, aby ho dokázal napodobňovať a chovať sa vo všetkom, ako sa choval on“ (1 V 13,3).
Kristus a jeho život sú normou pre život každého kresťana; normou, ktorá nie je dobrovoľná! Ján to vyjadruje aj inými spôsobmi: „A keďže som povedal, že Kristus je cesta, a že táto cesta je umieraním našej prirodzenosti v tom, čo je zmyslové i duchovné, chcem dať na srozuměnú, že sa tak deje po príklade Krista, pretože on je náš príklad a svetlo“ (2V 7,9). „… Cvičte sa vo cnostiach umrtvovania a trpezlivosti, s túžbou trpieť aspoň trochu podobne ako tento náš veľký Boh, ponížený a ukrižovaný; lebo neslúži-li tento život k tomu, aby sme ho nasledovali, nie je dobrý“ (K 25).
Jediné slovo Otca
Spočíva-li náš duchovný život v nasledovaní Krista, jemu je podriadená aj askeza, potom je to preto, že „všetko je stvorené skrze neho a pre neho“ (Kol 1,16). Svätý Ján od Kríža vyjadruje túto myšlienku veľmi originálne, keď hovorí o „jedinom Otcovom slove“. Text, ktorý bol najčastejšie citovaný na 2. vatikánskom koncile a nachádzame ho v Katechizme katolíckej cirkvi i v Denní modlitbe cirkvi,12 je natoľko pôsobivý, že by stálo za to premeditovať ho celý. Citujme aspoň hlavné pasáže: „(Boh) nám dal svojho Syna, ktorý je jeho jediným Slovom (a On už nemá žiadne iné), v tomto jedinom Slove nám povedal všetko a naraz, a už nemá nič, čo by nám povedal (…) to, čo predtým oznamoval prorokom po častiach, teraz vyhlásil vcelku a dal nám tak Všetko, to je svojho Syna. (…) ‚Ak som ti už povedal všetko v mojom Slove, ktoré je mojím Synom, a nemám iné, čo ti môžem teraz odpovedať alebo zjaviť viac než toto? Zameraj svoj zrak iba na neho, pretože v ňom som povedal a zjavil všetko (…) (v ňom) som všetko povedal, odpovedal, ukázal a zjavil tým, že som vám ho dal ako brata, spoločníka a učiteľa, cenu a odmenu (…) Chceš-li, aby som ti odpovedal nejaké slovo útěchy, pohliadni na môjho Syna mňa poslušného a pre moju lásku podrobeného a sklíčeného, a uvidíš, čo všetko ti odpovedá‘“ (2V 22,3–6).
Tieto slová môžeme chápať ako zhrnutie celého nášho pojednania o Kristovi u svätého Jána od Kríža a zároveň ako radu do života. Len tak sa pre nás Kristus, ako pre Mystického učiteľa, stane „vznešenými jaskyňami tajomstva Božej múdrosti“ (srov. DP 37,3).
