Otec Marie-Eugene od Dítěte Ježíše (Grialou), OCD
V našom dvadsiatom storočí často myslí kontemplatívni ľudia s určitým melankóliou na časy, keď svätá Terezia cestovala (pomalým tempom potahu) po pustých pláňach Španielska v povozu upravenom ako karmelitánska cela. A ešte stále cítila potrebu mať viac hodín na usebranie a žiadala svojich sprievodcov, aby ju rešpektovali. My žijeme v horúčkovitom pohybe a aktivite. Problém nie je len v organizácii moderného života, v zhone, ktorý našim počinom vnucuje, v rýchlosti a ľahkosti našich ciest. Hlubší problém spočíva v horúčkovitosti a nervozite dnešných ľudí. Už nedokážu čakať ani mlčať. A predsa hľadajú ticho a samotu. Opúšťajú rodinné prostredie, aby hľadali nové obzory, inú atmosféru. Ale najčastejšie to býva len preto, aby sa rozptýlili novými dojmami.
Nech sa časy akokoľvek menia, Boh zostáva ten istý, Tu autem idem Ipse es (Ž 102,28), Svoje Slovo stále vyslovuje v mlčaní - a v mlčaní je tiež duša musí prijímať. "Zákon" mlčania platí pre nás, rovnako ako platil pre svätú Terezia. Horečkovitosť a nervozita moderného temperamentu robí tento zákon ešte naliehavejším a núti nás k energickejšiemu úsiliu o to, aby sme ho rešpektovali a podriadili sa mu.
Podoby mlčania
Existuje vonkajšie mlčanie jazyka a prirodzené činnosti a mlčanie vnútorných mohutností duše. Každá z týchto podôb má svoje pravidlá, natoľko odlišné, že ich musíme skúmať samostatne.
1. Mlčanie jazyka
V bežnej reči mlčať znamená nemluviť. To ukazuje dôležitosť umrtvovania jazyka kvôli mlčaniu.
O jazyku by sa mohlo povedať, že je zároveň tým najlepším i tým najhorším. Pôsobí nesrovnateľne mnoho dobrého, ale je tiež zdrojom najťažšieho zla. Apoštol Jakub to vo svojej epištole hovorí jasne (Jak 3,2–9):
Veď každý z nás často chybuje. Ak niekto nechybuje v reči, to už je človek dokonalý, schopný držať na uzde seba celého. Keď dáme koňom do úst uzdu, aby nás poslúchali, tým ovládneme aj celé ich telo. A pozrite sa na loď: sú tak veľké a bývajú hnané prudkými vetrami, a predsa sa dajú riadiť maličkým kormidlom tam, kam kormidelník chce. Tak aj jazyk je síce malý úd, ale môže sa chváliť veľkými vecami. Hľaďte, ako malý oheň, a aký veľký les zapáli! I jazyk je oheň. (...) Všetky druhy šeliem, vtákov, plazov a morských zvierat môžu byť a sú skrotené ľuďmi, avšak žiadny človek nestačí skrotiť jazyk. (...) Ním velebíme Pána a Otca, a ním zlorečíme ľuďom, stvoreným k obrazu Božiemu.
To je výstižná obžaloba jazyka. Zdôrazňovať závažnosť hriechov, na ktoré apoštol Jakub v súvislosti s jazykom upozorňuje, síce nie je v našom prípade nutné, pretože duše oddané modlitbe sú už v tejto veci vychované alebo aspoň dostatočne varované. Ale predsa, aké je také poučenie o dôležitosti a obtiažnosti umrtvovania jazyka pre nás cenné a vedie priamo k nášmu tématu!
Reč zdieľa, teda vyjadruje navonok myšlienky a pocity, teda to, čo má duša najvnútornejšieho a najosobnejšieho.
Komunikácia môže byť pre obidve strany prínosom. U toho, kto sa zdieľa, sa láska, ktorú dáva, rozvíja, nachádza silu a radosť. Naopak ten, kto prijíma, sa obohacuje poučením a všetkým, čo láska pri svojom zdieľaní sa dáva. Zdieľanie slovom je základom spoločenských vzťahov, všetkej výchovy, pokroku vo všetkých oblastiach, vrátane rozvoja viery. „Viera je zo slyšania,“ hovorí apoštol Pavol (Rím 10,17). „Ale ako môžu uveriť bez hlasateľa?“ (Rím 10,14.)
Avšak prehnanosť škodí. Aby sa pri hovore udržala správna miera, je potrebné umrtvovanie jazyka.
Slovo, ktoré vychádza navonok, obnažuje hlboké duše. Hlbina na okamih zmizne, jej polotieň a ticho sú rozptýlené. Ná našemu Bohu, ktorý sa utečie do hlbín duše a v tomto prítmí a tichu koná svoje stvoriteľské dielo božského života, ako by toto vyjadrenie vadilo.
Rovnako tak zdieľanie zvonka, ktoré by malo obohacovať, niekedy len naruší ticho duše a Božiu prácu v ňom. Vnesie do neho rozptyľujúce zbytočnosti, predmety pokušenia, skrátka príčiny ruchu, ktoré zväčšujú obtiažnosť usebrania sa a môžu ochromiť Božie konanie v duši.
Pred škodou, ktorú rozhovory spôsobujú, môže duši varovať určitý pocit, že niečo nie je v poriadku. Svätá Terezie od Dítěte Ježíša priznáva, že ju dlho skľučovalo, že nechala uniknúť tajomstvo krásy a úsmevu Panny Márie, na ktoré patrila. Kto niekedy nepocítil, že sa vôňa niternější modlitby alebo eucharistického dotyku v planom rozhovore vytratila? Tieto skúsenosti nás upozorňujú na škodu, ktorá je v podobnom prípade obvyklá, aj keď ju nezbadáme.
Preto upovídanosť, tento sklon vyjavovať všetky poklady duše zdieľaním, je pre duchovný život svrchovane škodlivá. Ide presne opačným smerom než duchovný život. Ten sa bez ustania zvnitřňuje, aby sa približoval k Bohu. Zato potreba o všetkom hovoriť nesie upovídaného človeka von a on sa tým nutne vzdaluje od Boha a od všetkej hlbokej činnosti. Celý jeho vnútorný život sa mu dostáva na pery a odplýva v prúde slov, odnášajúcich (stále chudšie) plody jeho mysle a duše. Upovídaný človek už nemá čas a čoskoro ani chuť usebrať sa, myslieť ani žiť do hlbky. Rozrušením, ktoré okolo seba vytvára, bráni druhým v plodnej práci alebo plodnej usebranosti. Upovídaný človek je pre svoju povrchnosť a jalovosť vlastne nebezpečný.
Za upovídanosť však nemožno považovať rozhovory, trebárs i dlhšie, ktoré človeku ukladá jeho stavovská povinnosť a dobre usporiadaná láska. Mnohí skutočne kontemplatívni ľudia boli zároveň veľmi zapletení do záležitostí sveta alebo boli plodnými spisovateľmi, ako svätý Vincent Ferrerský, svätý Bernardin Sienský, svätý František Saleský alebo sama svätá Terezie i svätý Ján od Križa. Týmto nutným a láskyplným zdieľaním sa duchovný človek napája na Božiu vôľu a býva radostne prekvapený, že keď opäť vstúpi do hlbín svojej duše, stretne sa tam s bdelým Duchom svätým, ktorý ho už vyhlíží, aby jeho návrat oslávil.
Zato pri duchovných rozhovoroch, pri vyjavovaní o našom dôvernom živote s Bohom, nebezpečenstvo upovídanosti stále hrozí. Istotne: informovať o našich dispozíciách a o prijatých milostiach je niekedy povinnosť; obvykle je to i jediný prostriedok, ako ich predložiť kontrole duchovného vedenia a prijať od neho poučenie a pomoc. Vďaka zápiskom si ich môžeme upresniť; niekedy tak spoznávame ich bohatstvo a v menej svetlých chvíľach si ich (vďaka tomu) môžeme pripomenúť. Napriek tomu prísna rehoľa Karmelu, akokoľvek prospešnosť a potrebnosť zdieľania neprehladzuje, hovorí v Izaiášovom duchu: „V mlčaní a nádeji bude vaše sila“ (Iz 30,15): v mlčaní, ktoré uchováva sily duše neporušené a čisté a chráni ich pred tŕpením; v nádeji, ktorá je vyklonená k Bohu a svetlo a oporu hľadá v ňom. Dlhé duchovné výlevy totiž rozptyľujú, a teda oslabujú prijaté poznania a silu. Keď dlho hovoríme, plytváme a duša sa vyprázdňuje. Keď duša do sýtosti rozpráva Bohu o roznícených pocitoch z vrúcnosťou prijímania, zbavuje sa síl pre činnosť: veškerá sila, načerpaná z Boha, v tomto sladkom prúde slov odplynie.
Umiernenosť by mala byť i v písaní (pre vlastnú potrebu i pre duchovného vodcu). Naše zápisky nemajú byť príliš časté ani príliš obsiahle. Čož nie sú rozoberania a jasnejšie uvedomovanie si vecí, ktoré z nich plynú, často viac na škodu než k užitku? Pri písaní sa totiž musíme zaoberať sebou a na svojej ceste k Bohu sa tým pádom zastavíme. Ďalej hrozí, že posudzovanie bude živiť pýchu a duchovné labužníctvo, ktorému začínajúci takmer neuniknú. Každý musí vidieť, či jeho záznamy nie sú hlavne lichotnými zrkadlami, v ktorých sa duša so záľubou zhlíží, a či by Božie dary nevyužil lepšie, keby ich nechal za sebou v polotieni alebo v zabudnutí a kráčal priamo k samotnému Bohu.
Cultus justitiae silentium est, mlčanie je úsilím o spravodlivosť (Iz 32,17, citované v reholi, kap. 16): mlčanie je zároveň plodom a požiadavkom svätosti. Preto svätá Terezie na mnohých miestach varuje začínajúcich pred nebezpečenstvom, ktorému sú vystavení ich túžbou zvestovať (Život, kap. XIII a XIX). Aby dávali, aniž by sa vyčerpali, musia vyčkať, až budú môcť habituálnym sjednocením ustavične obnovovať svoje sily u Božieho prameňa.
„Nechcem byť duchovným mlokom,“ píše Elisabeth Leseurová. „Chcem si uchovať onen veľký pokoj duše... Dávať zo seba len to, čo iní môžu s užitkom prijať, a ostatné si uchovať v hlbinách, ako si duša uchováva svoj poklad, ale s úmyslom ho dať, až príde tá hodina.“ Svätá Terezie z Avily i svätá Terezie od Dítěte Ježíša vydajú všetky poklady svojej duše v nesmrteľných spisoch, ale na príkaz predstavených a až vtedy, keď prekvapujúca plnosť ich lásky sa môže úplným seba-vydávaním len obohatiť.
Askeze mlčania je tak dôležitá, že mníšske rehole presne rozoznali jej konkrétne spôsoby pre každý rehoľný rád. Karmel si od svojich púštnych počiatkov uchoval tzv. veľké mlčanie. Trvá od komplementáru do primy1 druhého dňa – a v nočných hodinách, ktoré sú hlbokému modlitbe priaznivejšie, takto činí z kláštora púšť. Cez deň si Karmel uchováva mlčanie relatívne, pretože rehoľa zakazuje všetky plané slová.
Avšak aby sa mlčanie nestalo vypätím, musí byť prekladané odpočinkom. I odpočinok, neboli rekreácia, patrí k askeze mlčania. Podľa svätej Terezie je jedným z jej najdôležitejších a najchúlostivejších prvkov. Veď pred založením prvého kláštora bosých bratov v Durvelu vzala svetica mladého otca Jána od Križa k zakladaniu kláštora sestier vo Valladolidu, nie aby ho duchovne poučila alebo vyskúšala jeho cnosť (tú mala za hrdinskú), ale aby mu ukázala, ako karmelitky žijú a hlavne ako vyzerá ich rekreácia. Tereziánske rekreácie! Nebolo pri nich niekedy svetici vidieť, ako s kastanětami alebo s bubínkom radostne diriguje zbor svojich dcér, alebo prísne kárá prehnanú zbožnosť sestry, ktorá by chcela o slávnosti dať pred rekreáciou prednosť modlitbe? Takisto je ale zaznamenaná správa, že keď Terezii jedného dňa roku 1571 mladá novicka Isabela od Ježiša zaspievala pieseň:
„Ó, spatřit tě na vlastní oči,
můj sladký a dobrý Ježíši!
Ó, spatřit tě na vlastní oči,
a hned zemřít!“
upadla svetica do extázy a umierala preto, že neumierala.
Pri rekreáciách tiež sestry niekedy hovorili o tom, ako obdivuhodne pôvabná je Tereziina neteř Teresita, či hovorili o nešťastí francúzskej cirkvi pustošenej protestantizmom alebo o ubohých dušiach ľudí v Západnej Indii. Pri týchto rekreáciách sa vždy zaskvel celý život duše svetice a ukazovala sa všetky obdarovania jej dcér. Keď sa duše takto u Božích nohách uvoľnili, znova na seba brali, odpočaté a zotavené, ťažké jho rehoľného života a v mlčaní svojho kláštora opäť nachádzali sladkú spoločnosť svojho Milovaného.
(Úryvok z chystaného prekladu knihy „Chci vidět Boha“
redakčne pripravila Eva Jelínková.)
