(Podľa P. Keese Waaijmana, O.Carm.)
Štít viery
Štít (scutum) býval vyrobený zo dreva, potiahnutý kožou a na okrajoch spevnený kovom. Bol tak veľký, aby ochránil bojovníka od hlavy až k päte a mohlo sa za ním skryť celé telo. Tvarem išlo buď o obdĺžnik (podlhovastý v smeru zvislom) klenutý tak, aby sa za neho vojakovo telo snáze ukrylo, alebo mal tvar pretiahnutého oválu. (Okrem toho užíval antický vojak ešte iný, menší štít nazývaný clipeus, ktorým sa kryl v boji muža proti mužovi.)
Veriť znamená: spoľahnúť sa na vernosť druhého (oprísať sa o neho).1 Viera je – vzhľadom na mňa – skokom do tmy, pretože si vernosť druhého nemôžem zabezpečiť, vymôcť. Tak dôvera siaha ďalej než všetky rozumové dôvody, je to temná noc, vykročenie do neistoty. Dôvera znamená vydanost. Nie nejakú neurčitú, ale vydanost niekomu – komu dôverujem.
Náš Boh je Bohom vernosti. Boh je verný (Ž 31,6). Žalmy opievajú jeho spoľahlivosť: je verný voči svojmu stvoreniu, je verný svojmu slovu, je verný vo svojich činoch, vo svojej slitovávajúcej sa láske. Nový zákon hlása, že Božia vernosť je väčšia než ľudská nevernosť. „Ale čo potom, keď niektorí z nich odmietli uveriť? To, že nechcú veriť, azda spôsobí, že Boh prestane byť verný? Naprosto nie!“ (Rím 3,3–4)
Svoju dôverou dávam vernosti druhého možnosť, aby sa uskutočnila. Takto dôvera predstavuje tvorivý prístup k životu. „Vierou poznávame, že svet bol stvorený Božím slovom“ (Žid 11,3) a že Ježiš je Mesiáš, ktorý prišiel v tele. Tým, že dôverujeme, naša schopnosť takto vnímať rastie.
Dôvera neskončí u toho, že sa obíra Božou vernosťou. „Viera sa prejavuje láskou“ (Gal 5,6). Predovšetkým listy Jakubov a Jánov zdôrazňujú lásku ako ovocie viery. Toto je onen „pancier viery a lásky“ (1 Sol 5,8), „jímž budete moci uhasit všechny ohnivé šípy onoho ničemníka; bez víry se totiž nelze líbit Bohu“ (Rehule, kap. 19).
Navyše: moja identita bude mať vždy trhliny a medzery (i keď usilujem o čistotu a svätosť, o spravodlivosť a nádej). A iba dôvera je schopná zdolať nástrahy, pôsobiace vo mne rozklad a znechutenie, do ktorých stále upadám. Chýba-li dôvera, prenikne do mňa nepozorovane ohnivá šíp „ničemníka“. Preto povzbudzuje Pavel: „Bojuj dobrý boj viery...“ (1 Tim 6,12).
Dôvera však prináša viac, než len ochranu pred destrukciou. Veriť Bohu znamená totiž dotýkať sa ho v jeho podstate, v jeho vernosti. Dávame mu tým príležitosť prejaviť sa a jednať ako Boh. Ako ten, kto je úplne pevný, verný: „Ja som, ktorý som“ (Ex 3,14). Skrze moju dôveru ten, ktorý je, naozaj je aj v mojom živote. Nechávam sa oslobodiť od svojho strachu a uzavretosti a otváram sa dôvodu mojej dôvery: jeho vernosti. Chyťam sa ho – Pevného. Istotne sa ho to hlboko dotýka, keď vidí, že mu rozumieme práve v jeho vernosti. „Bez viery sa však Bohu nelze líbiť“ (Žid 11,6).
Albertova rehoľa obsahovala pôvodne ešte dodatok: „A to je víťazstvo: vaša viera.“ (Srov. 1 Ján 5,4.) Víťazstvo vo dvojitom zmysle: hasíme ohnivé šípy pokušiteľa a zdolávame rozkladné sily našej vlastnej nedôvery. Dôvera je absolútne víťazstvo nad rozkladom zvonka aj zvnútra. Je to víťazstvo lásky.
Prilba spásy
Pôvodne chránili bojovníci svoju hlavu živočíšnou kožou, neskôr sa začala používať z kovu vyrobená prilba. Prilba mala chrániť týl, lebku, spánky a čelo. Niekedy mala prilba na čelnej strane hľadí, aby chránila aj tvár, a po stranách výčnelky, ktorými chránila líca. I vzadu siahala čo najníž. Oči a uši zostávali vždy nekryté. Mala teda ochrániť hlavu, ako len to bolo možné, nesmela však brániť vo výhľade. Tak ako pancier by neplnil svoju funkciu, keby bol príliš ťažký a zamedzoval pohybu, tak prilba nesmela byť uzavretá príliš.
Spása patrí k výzbroji, ktorú „nosí“ Boh: „Obliekol si spravodlivosť ako pancier, na hlavu (si vzal) prilbu spásy...“ (Iz 59,17). On je „Bohem spásy“. Spása znamená zachovanie či uchránenie integrity nejakého človeka alebo skupiny ľudí. Hospodin vytvára svoju osobnú náklonnosť voči nám priestor slobody, v ktorom môžem naozaj byť (Ž 26 a 27). Izrael v dejinách opakovane zakúšal, ako ho Boh vyslobodzoval a chránil pred zničením (Ž 80). Často je v Písme Božia spása zmiňovaná spolu s jeho spravodlivosťou (Iz 45,8 aj.).
Úplná spása je spojená hlavne s poslednou dobou, s koncom časov: „V ten deň sa povie: Hľa, náš Boh, dúfali sme v neho, že nás vyslobodí, ... jašejme a radujme sa z jeho spásy...“ (Iz 25,9). V Novom Zákone označuje slovo spása predovšetkým spásu v zmysle eschatologickom: konečné oslobodenie z moci Zlého. Táto spása však nie je záležitosťou iba budúcnosti, ale príchodom Ježiša už je tu (2 Kor 6,2). Kresťanské komunity sú prvotinami tejto konečnej spásy (2 Sol 2,13), ktorá sa v plnosti uskutoční pri druhom príchode Pána. Napätie medzi už prítomnou a ešte očakávanou spásou nám dáva vydržať našu dôveru. Veškerá kresťanská spiritualita sa odohráva v „silovom poli“ tohto napätia. Západná spiritualita pritom kladie dôraz na spásu už uskutočnenú: Ježiš nás vykúpil a ide pred nami k Otcovi; potom spása duší (srov. 1 Peter 1,9) znamená nasledovať Ježiša vo všetkom. Východná spiritualita zdôrazňuje viac spásu, ktorá príde. Božia spása má teda dva póly: Vtelenie v dejinách a Príchod na konci časov.
Naša Rehoľa spája spásu s cnosťou nádeje. Tým ju vzťahuje k budúcnosti a nás učí ju očakávať. S tým sme sa stretli už u proroka Izaiáša: „Hľa, náš Boh, dúfali sme v neho, že nás vyslobodí“ (Iz 25,9). Očakávanie a spása patrí k sebe. Práve Nový Zákon, preniknutý vierou, že spása už je úplne blízko, hovorí, že spásu môžeme len očakávať. Jediný skutočný spôsob, ako ju možno „uchopiť“, je dúfať v ňu. Vytrvalo dôverovať v to, čo leží za hranicami našich vlastných možností, čo nemôžeme sami „vyprodukovať“, vytvoriť. Spása a nádej k sebe podstatne patrí: „buďme triezvi, odetí pancierom viery a lásky a prilbou nádeje v spásu.“ (1 Sol 5,8).
Nádej v spásu nám chráni hlavu zo všetkých strán, až hlboko do týla, ale nesmie nás činiť hluchými a slepými voči realite, ani nám zväzovať ústa voči tej množstve všetkého na svete, čo spáse odporuje. Prilba spásy, ktorá nás chráni pred zraneniami, je zároveň prilbou nádeje, pretože si nedávame žiadne ilúzie. Môžeme tiež povedať: prilba spásy znamená byť oblečený v Božej otvorenosti, čakaní, trpezlivosti...
Pohľadíme-li na tri posledne menované časti výzbroje – pancier, štít a prilbu – ešte spätne, vyvstane nám v nich trojica teologálnych cností: láska – viera – nádej. I to má základ v Písme. Sv. Pavel túto trojicu nenapodobiteľne spojil vo známom texte o láske: „všetko omlúva, všetkému verí, všetko vydrží... viera, nádej a láska, táto trojica; ale najväčšia z nich je láska“ (1 Kor 13,7.13). Uvádza ich spolu tiež na iných miestach (1 Sol 1,2–3; 1 Sol 5,8–10; Kol 1,4–5) a podobne je tomu v prvom liste sv. Petra (1,3–9; 1,21–22).
Poradie cností je v Reholi sv. Alberta oproti tomu, na ktoré sme bežne zvyknutí, pozmenené, a k jednotlivým cnostiam sú pripojené špecifické dôrazy: láska je spojená so spravodlivosťou (spravodlivosť v láske); viera je veľmi vyzdvihnutá (ona odráža strely Nepriateľa a bez nej sa nemožno Bohu páčiť); nádej upnutá k spáse, k jej očakávaniu, dáva Reholi prorocko-eschatologické zameranie. Polárne napätie medzi spravodlivosťou v láske a nádejou v spásu sprostredkováva viera ako bezpodmienečná dôvera.
Meč Ducha
Meč rímskeho vojaka bol dlhý, mal tupý koniec a po strane ostrie, ktoré spôsobovalo nepriateľovi sečné rany. Neskôr bol nadto meč na konci zašpičatený a bol používaný aj ako bodná zbraň. Vo španielskych vojnách poznali Rimania tiež kratší meč, takmer ako dýku, a prevzali ho do svojej výzbroje. Taktika boja vyzerala takto: po tom, čo bol nepriateľ zasiahnutý šípmi a (vrhanými) kopiami, bol zabitý pomocou krátkeho meča.
Posledná zbraň vykazuje oproti vyššie menovaným súčastiam výzbroje niekoľko rozdielov:2
- Božie slovo je tu chápané ako zbraň útočná;
- Duch a slovo Božie nezapadajú do zmienenej rady cností (láska, viera, nádej)
- a taktiež nie sú niečím, čo v nás spása spôsobí, ako napr. spravodlivosť.
V Písme patrí slovo a Duch výhradne k Bohu: On svojím slovom všetko povolal k bytí a svojím duchom tomu dal život (Gen 1–2). Výstižne hovorí žalmista: „Jeho slovom vznikla nebesa, dychom jeho úst všetok ich zástup...“ (Ž 33,6). S obrazom ostrého meča spojila životodárne Božie slovo už prorocká tradícia Starého zákona (Iz 49,2; Oz 6,5). Podobne je tomu aj v apokalyptike Nového zákona (Zj 1,16; 19,15.21). Zatiaľ čo u prorokov mieri tento meč skôr navonok, t.j. proti vonkajšiemu nepriateľovi, list Židom obracia jeho ostrie dovnútra do nitra človeka, ide o „skalpel“ rozlišovania: „Božie slovo je ... ostrejšie než každý dvojsečný meč: proniká až k rozdeleniu duše a ducha, kĺbov a drene, a prináša súd aj nad najvnútnejšími ľudskými myšlienkami a hnutími“ (Žid 4,12).
Dôležitejšia než smer namierenia tohto meča je však jeho štruktúra, ktorú tvorí zároveň Božie slovo a Duch. Podľa ranekresťanskej spirituality práve Duch je nositeľom zmyslu Božieho slova. Čítanie Písma sa zameriavalo na to, aby čitateľ tým, že prenikne niekoľikerý zmysel Písma (ako ho rozlišoval Origenes), nakoniec dosiahol „duchovné poznanie“.
„Cieľ duchovného života je preniknúť až k žilám a morku Božieho slova a nahliadať hlboké a skryté tajomstvá čistým pohľadom srdca. Toho nedosiahne ľudské vyučovanie a svetová učenosť, nýbrž iba čistá duša osvetlením Ducha svätého.“3
Duchem svätým odhalené Božie slovo nás vedie ku kontemplácii. Prirovnanie s mečom tu možno použiť preto, lebo pri nej rozlišovanie dosahuje svoju maximálnu ostrosť. Ale cesta k tomu je dlhá. Začína čítaním Božieho slova (lectio). Skrze naše zmysly pri čítaní a počúvaní do nás Božie slovo preniká. Opakujeme si ho, premýšľame o ňom, znie v nás a zostupuje do nášho srdca (meditatio). Prúdenie lásky, ktorým je Božie slovo naplnené, sa nášho srdca dotýka a robí aj z neho svoj prameň: i z neho ďalej vyviera – modlitbou (oratio). A nakoniec sa oči nášho ducha otvoria v Duchu Božom a to je nazírání (contemplatio). Božie slovo odkrýva náš vnútorný i vonkajší svet, preniká ako meč všetky klišé, upjatosti, skrýše, falošné obranné mechanizmy, masky a predstavy. A to všetko tým, že Božie slovo „hojne (v prekvapení) prebýva vo vašich ústach i srdci.“ Sestúpilo tak hlboko, že vo svojej plnej sile preniká zas navonok – pôsobením Ducha.
V neskoršej dobe chápali karmelitáni slová o tejto časti zbroje ako výzvu, týkajúcu sa hlásania pravd viery: Božie slovo nech hojně prebýva vo vašom zvestovaní Krista (Ján Baconthorpe, Filip Ribot, bl. Ján Soreth). Ale aj vtedy mali na mysli hlásanie vyrastajúce z kontemplacie.
Podstatou tejto poslednej časti zbroje je teda kontemplatívne premenenie pôsobením Božieho slova. I tu však platí rovnaká dynamika, s akou sme sa stretávali vyššie: Božia vlastnosť, ktorá sa v Mesiášovi stala telom a krvou, vstupuje prostredníctvom čítania, recitácie a skutkov do nášho vnútra. Tam sa dotýka jadra našej bytosti a odtiaľ zas pôsobí v našom správaní. Sila Božieho slova pôsobí potom už zvnútra. Preto cituje sv. Albert list Kolosanom: „Kristovo slovo nech u vás bohatě prebýva: múdro sa navzájom poučujte a napomínajte. S vďačnosťou spievajte Bohu z celého srdca žalmy, chvalozpěvy a duchovné piesne. Cokoli hovoríte alebo konáte, všetko (robenie) v mene Pána Ježiša. a skrze neho ďakujte Bohu Otcovi“ (Kol 3,16–17).
Shrnutie
V kapitolách o Božej zbroji (kap. 18 a 19) je vykreslené premenenie čo do nášho praktikovania cností. Môžeme rozlíšiť tri fázy tohto premenenia:
- Prvá fáza charakterizuje úsilie o čistotu a posvätenie myšlienok. Naväzuje vnútorné na pracovný cieľ predchádzajúcich kapitol (tj. čistotu srdca). Videli sme už skôr, že základné cvičenia mali za cieľ usporiadať a očistiť to, čo v nás je. Toto očisťovanie teraz pokračuje prijímaním niečoho nového „zvonkajšku“: prijímaním Božích vlastností. Táto prvá fáza je teda zameraná k vnútornému očisteniu a usporiadaniu, k otvoreniu sa a schopnosti prijímať.
- Druhá fáza je naznačená troma božskými cnosťami. Rehoľa požaduje, aby sme sa v nich cvičili a osvojili si ich čo najhlbšie. Máme z nich žiť, tak ako žijeme z chleba a vody. Táto fáza je teda zameraná na to, aby sme naozaj žili z Božích vlastností.
- Tretia fáza sa zameriava na kontempláciu, pričom ďalej staví na cvičení cností.
„Usilujte sa vší horlivosťou o to, aby ste dosiahli praktické vedomie, to je vedomie cností. Bez nich nemôžete získať onu sľúbenú čistotu rozjímania (kontemplácie). Dosahujú ju totiž len tí, ktorí sa stali dokonalými nie tým, že ich to učili iní, ale silou svojho vlastného konania; po vynaložení veľkej námahy a práce nakoniec dochádzajú k odplate. Dosiahnu nazírání nikoli premýšľaním o Božom zákone, ale skrze plody svojho konania.“4
Praktizovanie cností je predpokladom pre kontemplaciu. Božie slovo v nás bude môcť „hojně prebývať“, pokiaľ mohli rozkvestať božské cnosti. Tak ako čistota a posvätenie myšlienok pripravujú pre prijatie cností, tak cnosti pripravujú pre prijatie kontemplacie. A potom v nás môže Božie slovo „hojně prebývať“ – nielen v našich ústach a srdci, ale vo všetkom, čo robíme a prežívame. Písmo sa stane priezračným prameňom v nás, v ňom seba i druhého vidíme, aký je: z Boha. Potom budeme Písmo poznať zvnútra. O takej kontemplácii hovorí Rehoľa v poslednej časti popisu zbroje.
Kapitoly o duchovnej zbroji predstavujú teda ďalšiu fázu duchovnej cesty, ktorú nám vytyčuje Rehoľa. Táto cesta začína osvojením si toho, čo bolo predtým uvedené ako základné vybavenie pre karmelitánsky život (kap. 4–9), systematickým cvičením (kap. 10–17) teda setrvávaním v cele, čítaním Písma, recitáciou modlitieb, schádzaním sa v kapli aj. Bezprostredným („pracovným“) cieľom tohto úsilia je čistota srdca. Tento pracovný cieľ je zároveň východiskom pre mystické premenenie: oblečenie do Božích vlastností (kap. 18–19). Pretože čistota srdca je zároveň prijatím Pána. Prvá Božia vlastnosť, do ktorej sme oblečení, je práve čistota Božia. Konečný cieľ celej cesty spočíva v úplnom mystickom premenení.
Podľa poznámok sestry Petry od Zmŕtvychvstalého, OCD,
zpracoval P. Gorazd, O.Carm.
Kresby Martina Šabouková
```
