(Podľa P. Keese Waaijmana, O.Carm.)
Šesť súčastí Božej zbroje
Albert si vo výčte Božej zbroje počína samostatne. Oproti listu Efezanom vypúšťa obuv (Ef 6,15). Osobitne vkladá chránenie hrude tunikou, pravdepodobne preto, že vo svojom texte kladie taký dôraz na čistotu srdca. V porovnaní s Kassianom vyjmenováva navyše opasok (pás) a tuniku. Okrem toho aj zbroj inak odôvodňuje. Nápadné je, že Rèhoľa dôsledne sleduje vyššie popísané pretransformovanie – každá súčast výzbroje má základ v Bohu a každá je zameraná na konkrétne správanie. Pre všetky súhrnne platí, že všetky príkazy sú v latinčine uvádzané formou gerundiva (čo je do slovenčiny preložené rôzne: „Bedra majte prepasané...; hruď nech je obrnená..., je potrebné obliecť pancier spravodlivosti..., je potrebné vziať štít viery...). To navodzuje zvláštnu atmosféru, ktorú môžeme zhrnúť do dvoch prvkov: 1) líčením toho, čo je potrebné urobiť, sa poukazuje na napätie medzi prítomnosťou a budúcnosťou a 2) je zjavné, že to, k čomu Rèhoľa teraz nabáda, urobiť musíme (t.j. nie je iná voľba). Oproti predchádzajúcim kapitolám sa tu požiadavky kladú bezpodmienečne, s neúprosnou vážnosťou.
Pás čistoty
Pás patril v staroveku medzi základné súčasti výzbroje. Tvoril ho jeden alebo väčšinou viac remienkov: na jednom visela pochva pre dýku, na druhom pre meč, na ďalšom prúžky kože pobité plíšky, slúžiace ako ochrana bedrovej časti tela. Remienky jeden druhý navzájom zpevňovali a dohromady tvorili pás. Vojak nosil pás stále; nielen v boji, ale aj pri práci, patril podstatne k jeho identite vojaka. Opásanie sa bolo synonymom pre vstup do vojska, rovnako ako odloženie pásu znamenalo útek z vojska alebo vzanie sa nepriateľovi.
Sv. Albert v reholi nespomína pás len vo všeobecnom zmysle, ale drží sa listu Efezanom, kde sa hovorí o opásaní „okolo bedier (životom podľa) pravdy“. Tým sa otvára trojitý hlbší pohľad: bedra sú v Písme citlivým a zraniteľným miestom tela, teda pás je ochranou. Ďalej bedra predstavujú oblasť voľne v tele uložených útrob, ktoré potrebujú byť opásaním spoutané, a tým zpevnené. Nielen do bitvy, ale aj pri cestovaní alebo pri namáhavej práci. A ešte súvisia bedra s tým, čo človek prežíva vnútri. Pás preto slúži aj k vyjadreniu hrdosti, pýchy a krásy. Pás teda chráni, spája a ukazuje, čím človek v hĺbke žije. Tým je pás vhodným obrazom pre čistotu: pás čistoty.1
Čistota, ktorú má rehoľa na mysli, je čistotou Božou (ako už sme povedali o všetkej tejto zbroji). Pásu Božej čistoty porozumieme najlepšie zo dvoch starozákonných textov. Toho prvého sa drží v Ef 6,14 aj sv. Pavel, totiž verše Iz 11,5, kde prorok hovorí o Hospodinovi: „Spravodlivosť bude provazom jeho bedier a vernosť bude pásom jeho ledví...“ Oproti pohanským božstvám s ich divokosťou a svojvôľou Hospodinova božská moc sama seba pútá, spája sa so spravodlivosťou a s večnou niternou vernosťou. A vidieť je to na Izraeli, ako o tom hovorí druhý text: „Ako pás prilne k bedrám muža, tak som k sebe privalil celý dom izraelský a celý dom judský, je výrok Hospodinov, aby sa mi stali ľudom, menom, chválou a oslavou...“ (Jer 13,11 – ekumenický preklad.) Boh si oblieka Izrael ako pás, bytostne sa k nemu viaže. Na Izraeli sa tak vyjavuje Božie nitro. A Boží zámer so všetkými ľuďmi.
Tento pás svojej čistoty nám Boh dáva, ako bol kedysi dávaný kráľom. Z spirituality kráľovských žalmov je zjavné: to Hospodin dáva kráľovi jeho identitu, každého rána. V týchto žalmoch sa pritom často objavujú slová „spása“ a „čistý“. Počas exilu sa táto spiritualita „demokratizovala“ a prešla do spirituality mesiášskej. Každý človek má podiel na čistote Hospodinovej: na tom, ako Hospodin chráni krehké, zpevňuje nespojené, čistí k naprostej ryzosti.
Taký pás Božej čistoty si karmelitáni obliekajú.
- Čistota chráni to, čo je v nás zraniteľné; vytvára vo mne postoj, ktorý ma zdržuje od toho, aby som sa dopúšťal násilia na tom, čo je vo mne a v druhých zraniteľné (krehké, ubohé, nevyrovnané, manipulovateľné, slabé). Znamená ostych, bázeň a zdržanlivosť voči intimite a zraniteľnosti.
- Čistota spoutáva to, čo je nespoutané (neusporiadanosť a rozptýlenosť, hnevivost). Vedie k usebranosti a poriadku, k sebeovládaniu a umiernenosti. Pomáha zabrániť tomu, že by som podľahol sám sebe, podľahol svojim vášňam, stratil sa vo svojich aktivitách, „pomätol sa“ všelijakou roztržitostí.
- Čistota očišťuje od nepodstatného (pod čo možno zahrnúť naše zmätky, povrchné správanie, nutkavé "potreby", naše predsudky, prebraté spôsoby správania, sebaodcudzenie…). Prostriednictvom toho, ako sa chovám, má predsa vycházať najevo moja vlastná podstata, to, kým vnútri skutočne som.
Pás čistoty je darom Božím. To neznamená, že nám spadne z neba. Len keď sa cvičíme, prijímame tento dar, opásavame sa. To vyžaduje jemnosť a trpezlivosť. (Aj v nich je postoj čistoty!) Nie náhodou sa pás čistoty uvádza vo výčte zbroje ako prvý. Čistotou vo vyššie preberanom zmysle totiž začína duchovný život. Vojak opásaním sa začína svoju vojenskú dráhu. V Písme sa človek opásava, aby sa vydal na cestu (1 Kráľ 18,46; 2 Kráľ 4,29; 9,1; Jer 1,17). A skrze čistotu vstupujeme na cestu cvičenia sa v cnostiach. Čistota nás vyvádza zo zmätku, nevyrovnanosti a z bezuzdnosti k tomu, čo je podstatné a pevné – v nás, v druhých ľuďoch, v našom živote s Bohom.
Tunika svätých myšlienok
Tunika (spodný odev, podobný košeli) mužov bývala (oproti tunike ženské) kratšia, siahala asi po kolená a nosila sa prepasaná. Rukávy nemala alebo boli len úplne krátke. Priľnula priamo k telu a cez ňu sa prípadne nosil plášť a tiež pancier. Tak chránila telo nielen pred chladom, ale aj pred drsnosťou panciera. Predstavuje najintímnejšiu súčasť odevu a sama o sebe nepatrí medzi výzbroj. Halila teda telo ešte pod pásom a pod pancierom.
Sv. Albert predpisuje: „hrud' ať je obrnená2 svätými myšlienkami, lebo je napísané: Svätá myšlienka ťa zachová.“
Hrud' tu symbolizuje city človeka, myseľ, vôbec jeho ja. Tam prebývajú myšlienky. Čo sú vlastne myšlienky? V Písme sa myšlienky týkajú dvojitej činnosti: hodnotia a plánujú. Oboje patrí k sebe: kto niečo zamýšľa, zvažuje súčasne okolnosti a možnosti. Vyznačujú sa istým neklidom a stálym pohybom, víria.3
Takisto Božie myšlienky „víria“ – okolo nás. Smerujú k nášmu prospechu. Dokonca cez zlé plány ľudí zamýšľa Boh naše dobro (Gen 50,20). A pretože Bohu tiež nič nie je skryté a všetko hodnotí bez omylu, jeho myšlienky sú iné, než naše (Iz 55,8–9; srov. Mich 4,12).
Navyše sú Božie myšlienky sväté. Nemožno nimi manipulovať nejakou korupciou. Prenikajú svetom a časom ako oheň, ktorý triedi, čo je dobré, a stravuje, čo je zlé. Vyjadrením všetkého tohto ich pohybu je samo Božie meno: „Ja som (tu)!“ Božie meno nás podnecuje k činnosti: otvára naše oči pre to, čo je podstatné, ukazuje cestu. Kto prijme toto meno do svojho srdca a do svojho konania, ten je ním posvätený. Necháme-li ním preniknúť naše myšlienky, potom do seba pojmú sväté myšlienky Božie.
A to znamená úplné pretransformovanie. Nekľud a pohyb našich myšlienok sa odohráva hlboko v našom srdci, v našich potrebách a túžbach, motivách. Myšlienky sú vnútornou stránkou nášho správania, určujú naše postoje a našu činnosť. Siahajú svojím vplyvom teda od nášho vnútra až po naše najvonkajšie správanie. A ako široký je tento ich vplyv, tak naopak nevykazuje ich pevnosť. Môžu podľahnúť rozčúleniu, byť prelietavé a prchavé, dajú sa zviesť k prospěchárstvu či k zlému... Je preto veľmi dôležité, aby naše myšlienky boli v nás pretransformované na myšlienky Božie. Boh je jediný, kto naše myšlienky do hĺbky preniká, môže ich zvnútra posilniť a ovplyvniť svätým vánkom svojich myšlienok, a to aniž by ničil ich spontánnosť a pohyb. Toto pretransformovanie myšlienok je prvou starosťou mnícha. A znamená tiež našu záchranu. V tomto pretransformovaní máme ochranu pred našou vrtkavosťou, prospěchárstvom, sebestrednosťou a ilúziami, pred nespolehlivými plánmi a falošnými nádejou do budúcnosti. Rèhoľa cituje biblický výrok: „Svätej myšlienke ťa zachová.“ (Spozuje Pr 2,11 a 2 Mak 12,45.) Zachovať používa Písmo mimo iné v súvislosti s úrodou (Gen 41,35), so zachovaním detí nažive (Ex 1,18), s ochranou duše a tela, proste vo zmysle: zachovanie života.
„Svätá myšlienka ťa zachová,“ znamená: uchráni ťa pre život, zachová ťa pri živote.
Pancier spravodlivosti
Pancier bol pôvodne zhotovovaný z kože, ktorá bola pokrytá kovovými dostičkami. Neskôr bol celý z kovu, či už z kovových pásov (na silnej podšívke), alebo sa jednalo o pancier kroužkový, reťazový či drôtený. Jeho úkolem nebolo len chrániť čo najlepšie vojakovu hrud' a chrbát, ale mal pritom aj umožňovať voľný pohyb (mal byť čo najľahší a prispôsobený telu). Tak sv. Albert povzbudzuje: „Je potrebné obliecť pancier spravodlivosti...“
Spravodlivosť v biblickej spiritualite obsahuje trojité:
- zachováva: ako priaznivé klíma, ktoré je zamerané na všetko pravdivé a cenné, hodnotné, a tak tomu dáva možnosť, aby sa to v konkrétnej chvíli uskutočnilo;
- usmerňuje, dáva poriadok,
- činí právo.
Hospodin jediný je spravodlivý, dokáže viesť celé stádo a nenechať zahynúť žiadnu z oviec.
Spravodlivosť Božia sa stala viditeľnou v Kristovi. On zachránil stratené; na ňom poznávame, čo znamená nechať všetkých dojsť k ich právu. Pancierom spravodlivosti je teda odetý na prvom mieste Boh: „Oblekol si spravodlivosť ako pancier...“ (Iz 59,17; srov. aj Mdr 5,18).
Rèhoľa – naprosto biblicky – spája spravodlivosť s láskou. „Je potrebné obliecť pancier spravodlivosti, aby ste milovali Hospodina, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou a svojho blížneho ako seba samého.“ Ide o lásku k Bohu, k blížnemu aj k sebe. Spravodlivosť totiž znamená: nechať každého dojsť k pravde jeho bytia, teda zachovať, uchrániť druhého. A ona trojitá láska je prepojená: kto nedokáže prijať seba, nedokáže ani „zachovať“ blížneho. Kto nevidí blížneho, nevidí ani Boha. Boh je bezmezne milujúci Abba a z horského kázania (Mt 5–7) je zjavné, že my, Ježišovi učeníkmi, máme usilovať o „spravodlivosť mnohokrát dokonalejšiu než spravodlivosť učiteľov Zákona a farizejov“ (5,20) a prijať výzvu: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (5,48). Láska je spravodlivosť v prebytku, láska je srdcom spravodlivosti.
Všetok zmienený trojitý rozmer lásky – k Bohu, k blížnemu, k sebe – musí pritom dochádzať uplatnenia. Zaujímavo o tom hovorí „Kniha prvých mníchov“: „Boha musíš milovať pre Neho samotného; seba samého však nie kvôli sebe samotnému, nýbrž kvôli Bohu. A pretože blížneho musíš milovať ako seba samého, nesmieš ani jeho milovať kvôli nemu, alebo kvôli sebe, nýbrž kvôli Bohu.“
Božia láska ma pre oblasť lásky k blížnemu učí, že láska miluje bez podmienok, nenúti, je kreatívna, nesvazuje, je milosrdná. Blíženská láska ma pre oblasť lásky s Bohom učí, že láska je vzájomná, obojstranná, konkrétna a hmatateľná. Láska k sebe ma pre oblasť lásky s Bohom učí, že láska uchováva osobitosť každého, že prijatie seba nie je niečo jednorazového, ale stále sa prehlbuje. A pre oblasť blíženskej lásky ma láska k sebe učí, že aj druhý človek prechádza, rovnako ako ja, procesom sebaprijatia, že je smrteľný, viacznačný, tu a tam zabržděný, tajomný a otvorený. V tomto trojuholníku dimenzií lásky prebieha proces premeny každého z nás a tento trojitý poriadok lásky je svrchovanou spravodlivosťou, jej naplnením.
Podľa poznámok sestry Petry od Zmrtvýchvstalého, OCD,
spracoval P. Gorazd, O.Carm.
Kresby Lída a Honzík Švarcovi.
