Poznámky k karmelitánskej reholi (11. časť)

(Podľa P. Keese Waaijmana, O.Carm.)

mlčanie (kap. 21)

„Apoštol odporúča mlčanie, keď v ňom nariaďuje pracovať.“ Týmto opätovným odkazom na slová apoštola Pavla (v 2 Sol 3,12), citované už raz – len o pár riadkov vyššie –, svätý Albert literárne spája kapitolu o mlčaní s predchádzajúcou kapitolou o práci: o oboch je vo vete svätého Pavla reč. (V užívaných slovenských prekladoch Nového zákona ale nie je zmienka o tichu pri práci znatelná: liturgický preklad má: „aby v pokoji pracovali“ a ekumenický: „aby žili riadne“.)

Eliášovské ticho

Mlčanie, ktoré radí svätý Pavel a ktoré majú na zreteli i obidva pripojené citáty z Izaiáša (Iz 32,17 a 30,15), sa radí do línie eliášovsko-prorockej tradície. Pre túto tradíciu je príznakové, že stavia Izraelu pred oči jeho zlé správanie, vedúce k smrti (porov. Am 8,2; Iz 6,11 a iné). Vo vyhnanstve (čo predstavuje akúsi smrť Izraela) si ľud na Eliášovo proroctvo spomenie: uvedomuje si, že Eliáš pri neviernosti Izraela počul smrteľné ticho. Nechal sa touto vizí smrť ztišiť, umlká a naslúchajú (1 Kráľ 19,12–13).¹ Toto prorocko-mysticke mlčanie potom rozvíjala predovšetkým izaiášovská škola. V babylonskom zajatí vyzrálo v tichú nádej „tichých v zemi“ (pokorných). Stalo sa duchovnou cestou.

Dôležité fázy tejto cesty môžeme popísať takto:

1. Ticho smrti: ticho predstavuje smrť, je ako nehybná temnota, v ktorej prebývajú mŕtvi: „Mŕtvi nechvália už Hospodina, nikto z tých, ktorí zostupujú do ríše ticha,“ – Ž 115,17. Umlká mŕtvy človek alebo aj spustošené mesto. Je veľmi odvážnym krokom eliášovskej tradície, že toto ticho veští smrť spojila s Božím zjavením sa prorokovi (1 Kráľ 19,11–12). Obvyklí poslovia, predchádzajúci pred zjavením Hospodina (búrka, zemetrasenie, oheň) sú teraz doplnení novým poslom – hlasom dusícim k tichu. Tento hlas, predznamenávajúci smrť Izraela, budú potom v zapudení (vo vyhnanstve) počuť všetci.
2. Onemnenie, zmlknutie: kto sa stretne so smrťou, je zneistený a umlká. To je v prvej rade prirodzená reakcia nášho organizmu. Ale môže byť i rozvinuté v rituál – pozri napr. správanie Jobových priateľov po prvých sedem dní pri stretnutí s ním (Job 2,12–13). Ako ostatné tam spomenuté gestá aj umlknutie je úkonom pokorenia: mlčky a nepohnuto prežívať smrteľnú krízu. A v tomto tichu sa odohrá mnoho. To je patrné v Ž 39, ktorý bude Ráholi citovaný neskôr, na záver tejto 21. kapitoly: žalmista sa stahuje do ticha, v ktorom budú ako v peci pretečené všetky jeho fantázie a fixácie (verše 3–4b) a v ktorom si uvedomí svoju ničotnosť a smrteľnosť (v. 4c–7).
3. Tiché očakávanie: človek, preniknutý vedomím svojej ničotnosti a pomíjivosti, vidí, že nie je schopný ani navonok ani vo vnútri urobiť sám seba pevným, a obracia sa k Bohu. To On je zdrojom ľudského života, len On ho môže upevniť. „Moje očakávanie sa upína len k tebe“ (Ž 39,8). „Je dobré, keď človek potichu čaká na spásu od Hospodina“ (Plač 3,26).
   Ešte viac nás „pec“ ticha pretransformuje, zasahuje-li očistne i naše očakávanie. Je treba odvážiť sa pripustiť si, že by Boh mohol byť iný, ako moje tiché očakávanie... A takéto ticho „usmrcuje“, ale aj oslobodzuje: v strede pozornosti už nestojí moje očakávanie, ale očakávanie od Neho. O tomto hovorí Izaiáš k Jeruzalému (30,1n.): namiesto krátkodechých ľudských plánov a vystrašeného utekaniu sa do ilúzií stavia Izraelitom pred oči budúcnosť, ktorú dáva Hospodin a ktorú človek nemôže zmanipulovať. V tichom čakaní na ňu spočíva sila: „V mlčaní a nádeji bude vaša sila“ (30,15).
4. Ztišenie: keď človek poznal svoju nepatrnosť, upnul sa na očakávanie, ale aj v tom bol potom oslobodený, je zakotvený už len v Bohu a nemá čo stratiť. Tichá nádej je jeho vlastnou identitou, jeho silou. Všetko je mu darované. Nič nemá. Všetko mu patrí. Eliáša, ktorý sa ukryl pri potoku lásky (Kerítu) živia krkavci... Ticho očišťujúce od sebestrednosti sa mení v ticho napĺňajúce. „Ztišením sa sluší teba chváliť, Bože na Sionu...“ (Ž 65,2). Ticho nevnucované a nezaplné mám sám. Táto tichá nádej si nežiada žiadnu inú útechu než mlčanie samotné, v ktorom ku mne prichádza Iný (práve ako Iný).

Ustanovenie o mlčaní v noci

Po tom, čo s odvolaním na apoštola Pavla odporučil mlčanie a podložil to dvoma odôvodneniami z Izaiáša, obsahujúcimi biblické chápanie ticha, predpisuje svätý Albert mlčanie pre čas noci a pre čas dňa. Vo všetkých významných sepsaných reholiach sa rozlišovalo medzi mlčaním zachovávaným v priebehu dňa a mlčaním v noci. Pre nočné mlčanie (nazývané aj „veľké“) platili vo všetkých reholiach prísne predpisy.

V pôvodnej Albertovej Reholi bolo veľké mlčanie predpísané od zhruba šiestej hodiny večer (od nešpor, ktoré sa modlili v čas stmívania) do deviatej hodiny ráno nasledujúceho dňa (do tercie, čo je dopoludňajšia „modlitba uprostred dňa“ – podľa označenia užívaného v dnešných našich breviároch). Pápež Innocenc IV. pri úprave Rehole toto mlčanie skrátil: začínalo až od kompletára (od modlitby pred spaním) a trvalo len do primy, tj. asi do šiestej hodiny ráno. Zdá sa, že pôvodná dĺžka mlčania sa bratřím stala príliš obtiažnou. Filip Ribot² uvádza, že hneď po ránu i večer po nešporách bolo často nutné vybaviť veľa vecí, čo pri zachovávaní mlčania nebolo možné. Predovšetkým sa prý jednalo o záležitosti súvisiace s vyučovaním bratří. Pápežskí poradcovia to teda pri úprave Rehole vyriešili obmedzením času mlčania. Skrátením mlčania získali bratia priestor k vyučovaniu.

Dôležitejšie než dĺžka je duchovný význam nočného mlčania. V dejinách spirituality spolu noc a mlčanie úzko súvisia. Noc znamená čas očisťovania – ako púšť. Nočné mlčanie je cvičením v čistote srdca. Človek nevidí okolo seba a nemôže si vytvárať bezpečný odstup. Musí sa obísť bez vnemov i obrazov. Viac je vystavený neviditeľnému a nezmerateľnému Bohu.

Rovnaký účinok má na nás mlčanie. Odcudzuje ma mojim zaběhnutým spôsobom. Svätý Bazil hovorí: „Mlčanie umožňuje zabudnúť na staré zlozvyky... a dáva príležitosť osvojiť si dobré.“ A Izák z Ninive: „Miluj mlčanie nad všetko. Prinesie ti ovocie, ktoré nedokáže popísať nijaký jazyk. Zpočiatku sme to my, kto sa núti mlčať. Neskôr sa z nášho mlčania zrodí niečo, čo nás vábí do ticha. Kéž by ti Boh dal pochopiť, čo sa rodí z mlčania.“ A Dionýsius Areopagita pridáva: „Jednoduchosť, absolutnosť a nemeniteľnosť tajomstva Božieho poznania sa zjavujú v temnote ticha, ktorá je nad svetlom a zasväcuje nás do tajomstva.“

Noc a ticho privádzajú človeka k bezobrazu, nahému dôvere v Boha, ktorého nemožno zobraziť ani vysloviť. Tým, že mních v noci bdí, vystavuje sa tichej Božej prítomnosti.

Ustanovenie o mlčaní v priebehu dňa

Druhému napomenutiu k mlčaniu – cez deň – je venované oveľa viac slov a je odôvodňované viacerými citáciami Písma. Na prvý pohľad by sa zdalo, že ide o rovnaké mlčanie ako v noci, len nie tak prísne: „aj keď vás mlčanie tak prísne nezaväzuje.“ Akoby šlo proste o nejakú strednú mieru medzi prísnym mlčaním v noci a nešvarem „mnohomluvnosti“. Denné mlčanie nie je ale len zmiernené nočné mlčanie, ono má svoju vlastnú atmosféru. Porovnáme-li starostlivo začiatok i záver ustanovenia o mlčaní počas dňa, ukáže sa, že Rehole nalieha, aby sme o ňom usilovali „veľmi bedlivo“ a „pilne a obozretne.“ To preto, že v tomto mlčaní spočíva úsilie o spravodlivosť.

Toto úsilie má svoju stránku negatívnu (niečoho sa varujem) a pozitívnu (o niečo sa snažím).

Negatívna stránka znamená varovať sa mnohomluvnosti. Tu nás Rehole vyučuje skrze päť citácií z Písma a okrem toho poukazom na našu vlastnú skúsenosť.

1. Prvá citácia je z knihy Prísloví: „V mnohomluvnosti sa nemožno vyhnúť hriechu“ (Pr 19,10). Celá kniha Prísloví sa zaoberá hľadaním: Ako čo najviac rozvinúť svoj život? A ako sa vyvarovať cesty, vedúcej k smrti? Jazyk v tom hrá dôležitú úlohu. Pošetilému mluvkovi hrozí smrť (Pr 10,19.21). Taká vyhliadka smrteľného nebezpečenstva sa teda skrýva za napomenutím rozprávať ukáznene a pravdivo!
2. Druhá citácia: „Kto je nerozvážný v rozprávaní, zakúsi nešťastie,“ (Pr 13,3) je rovnako z knihy Prísloví, rovnako obsahuje ono varovanie pred neblahými koncami a okrem toho je tu predpovedaná zákonitá odplata: „duša neverných okusí násilie“ (Pr 13,2).
3. Tretí výrok Písma: „Kto užíva mnohé slová, škodí svojej duši,“ (Sir 20,8). Prečítame-li citovanú kapitolu zo Sirachovca, odhalí sa pred nami jadro mnohomluvnosti: človek, ktorý rozpráva príliš rýchlo, bez rozmyslu alebo príliš veľa, odcudzuje sa svojimi slovami sám sebe a ani na svoje okolie nepôsobí konstruktívne. Naopak, kto sa vo reči ovláda a dokáže mlčať, ten je sám sebou a svojou úctou buduje spoločenstvo. Volí k rozprávaniu správny čas a správne slová, druhí si ho vážia ako človeka múdreho a príjemného. Pri našom ľudskom rozprávaní je veľmi dôležité, aby človek počul, čo sám hovorí, bol svedkom vlastných slov. To je vnútorná spravodlivosť, vnútorné mlčanie, zachovávané i počas reči. Naslúchať i tomu, čo si hovoríme v duchu, predstavuje vnútorné mlčanie a cvičenie pokoja.
4. Evangelijný verš: „Z každého neužitočného slova, ktoré ľudia pronesú, vydajú účty v deň súdu,“ (Mt 12,36) stavia žvanivé rozprávanie do súvislosti s tým, čo predchádza skutočnej smrti: s dňom súdu. Kto hovorí tak, že sa odcudzuje sebe, druhým, Synu človeka a pravde, ten si pripravuje odsúdenie.
5. Pri piatej citácii: „Nech teda každý váži svoje slová a pevne kroti svoje ústa,“ zaznieva opäť varovná výstraha: „aby snáď nezakolísal a neklesol jazykom a jeho pád nebol nezhojiteľný k smrti“ (Sir 28,25–26; 22,27). Konec príde znenazdania a nesmie nás zastihnúť v prázdnote, do ktorej sme upadli bezbrehým rozprávaním a z nej už nedokážeme nájsť cestu von.

Pozitívna stránka mlčania počas dňa spočíva v tom, že človek svoje slová starostlivo zvažuje. Učí sa hovoriť dobre. Sirachovec o to vykresľuje dvoma obrazmi: odvažovať množstvo slov ako na váhach, podľa toho, koľko je toho k vyjadreniu v mojom srdci a čo potrebuje vec samotná. A „vážiť“ tiež jednotlivé slová, voliť tie najvhodnejšie. Druhý príklad: ovládať svoje rozprávanie, ako uzdou ovládame zviera, aby vykonalo užitočnú službu. Tým človek ako žalmista „stráži svoje cesty, aby sa neprovinil jazykom“ (Ž 39,2). A tak sa ticho pre nás stáva spôsobom správania, tvorí základ správneho jednaní a rozprávania. Je vnútornou kultúrou, ktorú treba si starostlivo strážiť. Tak to vyjadruje i Kniha o založení prvých mníchov (Decem libri, IV,7): „Mnísi spolu navzájom súhlasili tak pokojne, že medzi nimi nevládla žiadna nejednota. Vo svojom rozprávaní sa ako štítom chránili mlčaním, lebo medzi nimi nebolo žiadneho žvanenia. A tak boli pokojného a istého srdca, lebo ich srdce neobviňovalo pred Bohom.“

Pri mlčaní cez deň ide teda predovšetkým o kvalitu rozprávania. S vnútornou starostlivosťou sa vyvarujeme mnohomluvnosti a zvažujeme a ovládame svoje slová, aby sme smerovali k spravodlivosti.

Karmelské ticho

Štruktúra tejto kapitoly teda ukazuje, o aké ticho na Karmeli ide. Tvoří ho dve súčasti: motivácia (daná dvoma citáciami z Iz) a ustanovenie (predpis). Odôvodnenie z Izaiáša v sebe obsahuje zmienené eliášovské ticho, ktoré nás čistí a privádza k novej nádeji, oprášené pritom od strachu a sebestrednosti. Predpis nám stanoví mlčať v noci, čo nás učí „nahé“ dôvere voči Bohu, a mlčať počas dňa, čím sa myslí hovoriť obozretne (teda málo) a starostlivo (s tou starostlivosťou, ktorú venujeme úsiliu o spravodlivosť). To všetko spoločné predstavuje duchovnú cestu, ktorou máme kráčať.

mlčanie ako cesta

Úsilie o ticho je vonkajšie cvičenie ako iné, o ktorých už bola reč: zostávanie v cele, čítanie Písma a pod. Ale úsilie o ticho v sebe má akési tíhnutie k tichu stále väčšiemu, „priestrannejšiemu“. Ten, kto sa snaží žiť v tichu, nezostane jím nedotknutý. Stále viac ho nosí v sebe, má ho v sebe. Všetko jeho činnosť, všetko, čo robí v noci (večerná alebo nočná modlitba, nočné bdenie, ba i spánok) a čo robí cez deň (práca, modlitba, starostlivosť o dom a jednanie s druhými ľuďmi), je preniknuté tichem a pretransformované účinkami ticha. Tak sme otvorení pre Boha, ktorý je Nevysloviteľný.

„Tichosť je matka modlitby, oslobodenie z vyhnanstva, ochrana pred požiarom, strážkyňa myšlienok, premožiteľka nepriateľov, sprievodkyňa pokoja, odporkyňa sklonu k poučovaniu, pomoc k (nabiatiu) poznaniu, zručná dielňa pri rozjímaní, neviditeľný pokrok a tajomné nadšenie. Kto sa s ňou spriatelí, približuje sa Bohu, a zatiaľ čo s ňou potajomky rozpráva, prijíma jej svetlo.“³

Ticho ako cesta zodpovedá celkovej „architektúre“ našej Rehole (podobne ako sme naposledy videli, že to platí o práci):

1. Prvé kapitoly Rehole (kap. 4–9) popisujú základné vybavenie pre život bratří, tomu ohľadom ticha zodpovedajú predpisy určujúce zachovávanie ticha v noci a vo dne. Tieto smerujú najprv k jednotlivému členu spoločenstva. Ticho je formou pokorenia. Ale majú svoj význam i na rovine spoločenstva (mlčanie cez deň) a ohľadom „miesta“, tj. kláštora (v niektorých jeho častiach je mlčanie zvláštne dôležité: v kaplnke, v spálni, v jedálni).
2. Ako ďalšie kapitoly (kap. 10–11) obsahujú základné cvičenia, patriace k reholnému životu bratří, tak aj zachovávanie ticha vyžaduje cvičiť sa v ňom: starostlivo a obozretne. Má preniknúť všetky vrstvy našej osobnosti, aby potom prenikalo aj do nášho rozprávania a jednaní.
3. Rehole uvádza kapitoly o oblečení Božími vlastnosťami (kap. 18–19). Ticho je tiež vlastnosť Božia. Spojuje v sebe dve časti Božej výzbroje: spravodlivosť a nádej. Úsilie o spravodlivosť a zrenie k nádeji. Spravodlivosť v tichej nádeji je darom Božím.
4. Kapitoly 20 a 21, ktorými sa teraz zaoberáme, sme charakterizovali ako povzbudenie stále a pritom stále hlbšie v sebe uchovávať postoj kontemplácie. Rovnako ako práca je tu i mlčanie vzťahované k nadchádzajúcemu koncu sveta a súdu. Všimli sme si to u slov sv. Pavla, ale aj u citácií starozákonných. V tichu čakať siaha ďaleko za hranice našich vlastných plánov. Na súde budeme zo svojho rozprávania skladať počet. Teda: mlčanie má v Karmeli prorocko-eschatologický ráz.

Rýchly prehľad

Pri bližšom skúmaní by sme v týchto dvoch kapitolách, ktoré popisujú onen 4. prvok, tj. uchovávanie kontemplácie, našli radu vzájomných väzieb. Ako si to vysvetliť? Na konci kapitoly o Božej zbroji sme hovorili o kontemplácii: o tom, že v nás má „hojne prebývať“ Božie slovo. Všetko, čo robíme, má byť v ňom ukotvené. Nemá-li ale taká kontemplácia byť chvilková, nýbrž stála, potom je zapotrebné zvlášť citlivosti. Tú v našej Rehole predstavuje práca v tichu. Ticho so sebou nesie zvnitřnenie. Ticho znamená čakanie na slovo Pána, On tak môže hovoriť do môjho života stále viac. Ticho vo mne uchováva a upevňuje účinky oblečenia sa zbrojou Božou. A tak ako u meča Ducha bolo zmienené, že jeho pôsobenie sa týka oblasti našich úst, srdca a nášho konania, tak je tomu i tu ohľadom práce a mlčania.

Pôsobenie Božieho slova sa v nás však nesmú stavať do cesty prekážky. Rehole ich uvádza na troch úrovniach.

1. Naša pýcha: máme sklon sami určovať zmysel svojej práce a stavať sami seba do stredu hlučného chválenia záujmu druhých. Pokore, ktorá je podľa Filipa Ribota predpokladom kontemplácie, napomáha, že konám „niečo práce“ a v tichu sám seba prijímam takého, aký som.
2. Upjatost na seba samého: každý k nej máme sklon a Rehole to rieši tým, že nás podriadi autorite svätého Pavla a slov prorokov.
3. Zahleděnosť iba na dnešný deň: Kniha o založení prvých mníchov to nazýva aj „nádhera súčasného sveta“. Rehole naproti tomu pripomína, že tento svet raz skončí. A tak karmelitánska kontemplácia je výrazne kontempláciou eschatologickou. V tichu pracovať patrí k takejto eschatologickej mystike. Prácou v tichu pokračuje oblečenie sa do výzbroje Božej.

V pokoji pracovať teda predstavuje nevyhnutnú dispozíciu pre to, aby nás Boh mohol pretransformovať v seba. A podľa našej Rehole to nadväzuje na hojné prebývanie Božieho slova v nás. V pokoji pracovať je veľmi prostý spôsob uchovávania kontemplácie. Svojou prorockou a eschatologickou šírkou je k tomu obzvlášť príhodný. Kontemplácia vyžaduje uchovávanie. Neustále. Len tak môžeme byť zameraní bezvýhradne na Boha. Len tak prekonáme zmienené tri prekážky a budeme konať dobro bez počítania. Slepá dôvera a tiché očakávanie. Kapitolami o práci a o mlčaní dospel svätý Albert na koniec svojho výkladu o karmelitánskom spôsobe života. Videli sme, ako postupuje jasne a systematicky.

Podľa poznámok sestry Petry od Zmrtvýchvstalého, OCD, spracoval P. Gorazd, O.Carm.
Ilustratívna foto P. Serafim, O.Carm.