(Podľa P. Keese Waaijmana, O.Carm.)
2. prvek:1 Základné cvičenie2 (kapitoly 10–17)
Ján Kassián používa názov „telesné cvičenia“ a spomína napríklad pôst, setrvávanie v cele, dlhé čítania z Písma alebo dlhé modlitby. Praktizovaním týchto prostriedkov duchovného života si osvojujeme a tento proces smeruje k dosiahnutiu pracovného cieľa (gr. skopos, pozri vyššie), ktorým je čistota srdca. Toto osvojenie si prostriedkov tvorí potom spolu s čistotou srdca základ pre formovanie cností. (Tieto základné cvičenia môžeme bez škody pre duchovný život na čas vynechať, majú relatívnu hodnotu, ale nemožno sa vzdať cvičenia cností, predovšetkým „Božej výzbroje“ viery, nádeje a lásky).3 V kapitolách našej rehole, ktoré nasledujú, sa spomína niekoľko takých cvičení: setrvávanie v cele, modlitba, bdenie a rozjímanie Písma (kap. 10), recitácia žalmov (kap. 11), pôst (kap. 16) a abstinencia od mäsa (kap. 17). Ale môžeme z tohto hľadiska nahliadnuť aj kapitoly 12 až 15: znamenajú základné cvičenia čo do komunitného života (spoločenstvo majetku, ranná eucharistia, stretávanie spoločenstva v nedele či sviatky).
Môžeme tiež povedať, že týmito kapitolami pokračuje výčet základného vybavenia komunity: pokyny pre usporiadanie dňa (14), týždňa (15) a roka (16–17). A že štruktúra komunity (ako bola reč skôr) sa vyhrňuje ešte spoločenstvom majetku (12) a zbudovaním oratória (14).
Zostávať v cele (kap. 10–11)
Dôležité slovo tu je zostávať. Umenie zostať predstavuje základné cvičenie pustovníka. Takto si svoju celu prisvojujeme, zinnerníme (nielen ju máme). To má dve stránky: pasívnu a aktívnu. Tá pasívna sa tesne spája k cele ako príbytku a znamená nechať na seba celu pôsobiť, a preto zostávať v nej alebo sa zdržiavať v jej blízkosti. Už sme o tom hovorili: cela je ku mne pohostinná ešte skôr, než ja som pohostinný. V nej ma prijíma Boh. Je treba prijať toto dobrodinstvo – tým, že v cele zostávam.
Pokiaľ ide o onú aktívnu stránku, je zaujímavé, že zostávanie v cele je v reholi uvádzané paralelne oproti iným činnostiam: „nie je-li (brat) oprávnene inak zamestnaný“. Latinské sloveso occupare znamená „byť obsadený“, byť zaujatý, zamestnaný – niečím. Vlastne to znamená sústredenie sa. Na inom mieste ešte v Ráde stojí: „aby vás diabol našiel stále zamestnané“. Zostávať v cele a robiť inú oprávnenú činnosť stojí proti sebe v rozpore len zdánlivo. Čo do podstaty má ísť o to isté: naša rehoľa nás pobáda, aby sme každú činnosť prežívali ako „svoju celu“. Mám do nej vstúpiť ako hosť, prebývať v nej, zakúsiť v nej prijatie zo strany Božej. A „zostávať v cele“ znamená zamestnávať svoj vnútro, cvičiť sa v sústredení. V kapitole 20 je takým zamestnaním výslovne práca: „Robte nejakú prácu, aby vás diabol našiel vždy zamestnané.“ Opakom „zostávania v cele“ teda nie je iná činnosť niekde vonku, ale zaháľka, nečinnosť, vnútorná nezaujatost pre niečo. Kdežto zostávaním v cele sa pretvára naše vnútro.
Zostávanie v cele je proces, ktorého podstatou je: stať sa „nahým“ pre Boha (strácam sociálnu kontrolu; to, čo si druhí o mne predstavujú, čo odo mňa očakávajú; strácam typus, identitu, ktorú dostávam od druhých). Je to temný a bolestný proces, vyprázdnenie môjho domu. Tiesnosť cely, ktorá ma má pretvoriť a usebrať, mi ľahko naháňa strach. Jediným liekom na to je – stálé úsilie zostať prostý, naučiť sa upokojiť vnútorného človeka, ovládať búrky myšlienok. Pretvorenie môjho vnútra prostredníctvom vytrvalého úsilia o to „byť zamestnaný“ vedie k čistote srdca. Pretvorené vnútro musí byť očistené rozlišovaním, ktoré pozná a vyhmátne, čo v nás naozaj vedie k životu.
„Tak by si mal človek obstarávať obživu po spôsobu apoštolov a ako obratný rybár pozorne a bez hnutí chytať v tichej hĺbke svojho pokojného srdca hejna preplávajúcich myšlienok. Ako z previslej skaly pátravě hľadieť do hĺbky a bystrým rozlišovaním posúdiť, ktoré z nich k sebe má udicou pritiahnuť a naopak ktorými má ako zlými a škodlivými rybami opovrhovať a odmietať je.“4
Zostávanie v cele tak uschopňuje k poznaniu hnutí v našom srdci a k rozhodovaniu sa pre to, čo je k našej spáse. Tak sa prebývanie v cele stáva zostávaním v Mesiášovi a tým sa napĺňa zmysel každej formy zasväteného života (por. exordium).
Rozjímanie o zákone Páně, modlitba a bdenie (kap. 10)
Obsahem zostávania v cele je: „dňom i nocou rozjímať o zákone (Páně) (Ž 1,2) a bdieť na modlitbách“. S týmto citátom sa spája lectio divina, klasická čítanie Písma spojená s modlitbou. Obvykle sa delí na štyri kroky: čítanie (lectio), rozjímanie (meditatio), modlitbu (oratio; nosná je tu túžba), nazieranie (contemplatio; prakticky sa prelína s predchádzajúcim). Pri tom dva prvé kroky sú „cvičením“, ďalšie dva sú Božím darom, výzbrojou, my ich môžeme len prijať.
Písmo je tiež čosi ako cela, môžeme do neho vstúpiť a zostávať v ňom. Zároveň je to cesta, objavovanie a priestor, v ktorom sa uskutočňuje proces nášho pretvárania. Keď sýtime svojho ducha slovom Písma, všetko úsilie našej vôle sa zameriava na Boha (vôľa ako „sídlo“ lásky nás „ťahá“ za predmetom našej túžby). A tak v nás vytrysne prameň živej vody.
Čítanie Písma, modlitba, bdenie a recitácia žalmov však nielen tvoria obsah toho, čo v cele robíme, ale ony tiež našu celu utvárajú, formujú ju.
Písmo bolo čítané nahlas, a to aj súkromne v cele. Na takejto četbe sa podieľa náš dych, hlas, sluch, a tak môžu slová, vety a spôsob reči preniknúť do nášho tela, našej afektivity, spomienok, rozumu a vôle. Už židia sa učili recitovať tóru naspamäť, aby jej mohli byť viac preniknutí. Otcovia púšte sa usilovali: „horlivo sa oddať svatému čítaniu, až ustavičné rozjímanie prenikne ducha a pretvorí ho podľa seba“.5 Účelom čítania Písma je pretvorenie nášho vnútorného. Náš duch musí byť naplnený Písmom, potom je schopný prijímať Boha.
„Preto si musíme texty Písma svatého vryť presne do pamäti a ustavične si ich v duchu prechádzať; lebo táto nepretržitost meditácie nám prinesie dvojité ovocie. Prvým je, že duch zameraný svou pozornosťou na čítanie a osvojenie textov nemôže byť zajat zlými myšlienkami. Druhým je, že to, čo sme si často opakovali, aby sme si to vštípili do pamäti, čo sme ale v tej chvíli kvôli zamestnaniam ducha (ešte niečim iným) nedokázali pochopiť, to potom, keď si to znovu vybavíme vo chvíli, kedy nás neruší žiadna činnosť ani viditeľné veci, v nočnom tichu alebo premýšľaní, vidíme jasnejšie, takže sa nám v pokoji alebo takmer v opojení spánkom otvorí vhľad do najskrytejších významov, ktoré sme, keď sme boli bdelí, neboli schopní zachytiť ani letmou domnienkou.“6
Ďalšou formou cvičenia je opakovanie naučených modlitieb – žalmov, modlitby Páně, jednotlivých veršov z Písma. Také krátke modlitby: „Bože, prosím, vysloboď ma, Hospodine, na pomoc mi pospěš!“ (Ž 70,2) boli medzi otcami púšte zvlášť obľúbené. Svojou krátkosťou sa hodia do každej situácie, opakovaním nabýva taká modlitba na hĺbke, svojou prosto zaháňa roztržitosť. Tak táto modlitba očisťuje naše vnútro. A nikto nás tomu nemusí zložitě učiť, stačí začať sa v tom cvičiť. Úsilie o modlitbu sa dopĺňa s cvičením sa v cnostiach. Modlitba dáva cnostiam zameranie k Bohu, úsilie o cnosť modlitbu prečisťuje.
Pokyn, ať bratia „bdia na modlitbách“ je prevzatý z 1 Petr 4,7.7 Život kresťana sa podľa apoštola odohráva v očakávaní Kristovho príchodu. Striedmosť a bdelosť sú súčasťou širšieho osvojenia si cností: mať sa navzájom radi (v. 8), byť pohostinní bez reptania (v. 9), pomáhať jeden druhému (v. 10), viesť život odlišný od pohanstva (v. 1–6). To je jeden rámec, v ktorom treba bdenie chápať.
Ján Kassián potom píše: „Existujú tri veci, ktoré ustálí túlavú myseľ: bdenie, rozjímanie a modlitba. Vytrvalá horlivosť v nich dáva duši pevnosť a stálosť.“8 V tomto pohľade je bdenie pomôckou k stálosti mysle. Znamená striedme užívanie spánku, ktorým sa vyšetří čas na modlitbu. Cieľom je i tu očista srdca.
Recitácia žalmov (kap. 11)
Kapitola o recitácii žalmov upresňuje, ako sa cvičiť v modlitbe. Je dobre povšimnúť si tu rozdiely medzi Albertovým a Inocencovým znením rehole.
Albertova rehoľa predpisuje čítanie žalmov, teda súkromná recitácia žalmov (ako idú po sebe v žaltári) v cele, konaná nahlas. Slovo čítať naznačuje lectio divina. Žalmy sú vhodné pre prechod medzi meditáciou a modlitbou, strieda sa v nich er-forma (rozprávanie v tretej osobe) a ich-forma (výroky v prvej osobe). Tak boli žalmy akoby návodom k osobnej tichej modlitbe. Recitovať žalmy znamenalo vstúpiť do „priestoru“, ktorým je modlitba. Že išlo naozaj o recitáciu súkromnú, je patrné i z toho, že rehoľa spája recitáciu žalmov so zostávaním v cele, nikoli so spoločnou oratoří (kap. 14).
V Innocencovej rehole nie je kritériom, to či brat vie čítať, ale hovorí sa v nej o tých „kto sa s klerikmi umie modliť“. S klerikmi sa „umel modliť“ väčší počet bratov, než koľko ich umelo čítať, pretože k účasti na kanonických hodinkách stačilo, že bratia poznali žalmy naspamäť. Z modlitby žalmov jednotlivý na celách sa tu totiž stáva komunitné cvičenie. Táto zmena v texte rehole zaväzovala všetkých bratov podieľať sa na modlitbe rovnakou mierou. Všetci bratia sa mali zúčastniť verejnej bohoslužby miestnej cirkvi (officia, ako o ňom bude v krátkosti reč) spoločne s miestnymi klerikmi. Onými v rehole zmienenými klerikmi boli totiž pôvodne duchovní mimo vlastného spoločenstva, to znamená pri farnom alebo kapitulnom kostole, pretože karmelitáni sami klerikmi neboli. A Innocenc zároveň miesto slova žalmy výslovne uvádza, že bratia sa modlia kanonické hodinky, teda officium neboli – najmladším dnes používaným výrazom – dennú modlitbu cirkvi. Pútnici na Karmelu ako laici nemali povinnosť modliť sa kanonické hodinky. K životu mendikantských rádov však officium pevne náležalo a malo v ňom rovnakú funkciu ako vysluhovanie sviatostí a kázanie, totiž: stáť pred Bohom v službe Božiemu ľudu. Prikládala sa mu rovnaká dôležitosť ako slúženie msí, službe kázania a spovídania.
Recitácia modlitby Otčenáš
Predpis modliť sa v stanovené hodiny toľkokrát a toľkokrát Otčenáš je doslovne totožný v Albertovom aj Inocencovom znení rehole. Napriek tomu platí pokaždé pre inú skupinu bratov: u Alberta pre tých, ktorí nevedia čítať žalmy, u Inocenca pre tých, kto sa nemôžu podieľať na spoločnej modlitbe kanonických hodín.
Otčenáš plnil rovnakú funkciu ako žalmy, predstavuje žaltár všetkých žaltárov, v ňom je obsiahnuté všetko. Modlitba rôzneho počtu Otčenášov bola v mnohých reholných spoločenstvách bežnou náhradou za recitáciu hodín. Toto ustanovenie v Ráde nepochopme ako výnimku, tie sú v jeho texte uvádzané iným slovným spojením (latinským nisi). Mnoho skôr ide o doplňujúce ustanovenie k pokynu predchádzajúcemu: recitácia modlitby Páně stojí na rovnakej úrovni s žaltárom či kanonickými hodinami, pretože oboje bolo pevne ustanovené. V oboch prípadoch ide o modlitbu „vonkajšiu“ – v nejž je zapojené telo (lat. dicere znamená povedať, teda nahlas). Recitácia modlitby Otčenáš rovnako ako skôr zmienená modlitba žalmových veršov sú telesným cvičením, ktorým si osvojujeme základný postoj modlitby. Ten sa potom uplatní aj pri recitácii žalmov či hodín. Dokonca modliť sa Otčenáš malo oproti modlitbe žalmov svoju výhodu: myšlienky netěkaly z jedného žalmu na druhý, jedno miesto Písma nevyvolávalo v mysli okamžite iné, ako tomu niekedy býva. Otčenáš je najzákladnejšie cvičenie čo do modlitby. Nejde tu o formu, ale o funkciu modlitby: učíme sa v modlitbe „bydlet“ ako v cele, dýchať v nijako v Písme. Osvojiť si modlitbu tak, že sa nás zmocní duch modlitby.
