(Podľa P. Keese Waaijmana, O.Carm.)
Conclusio (záver) (kap. 24)
Záver listu (všeobecne) môže byť aj skrátený. Oproti pozdravu je jeho hlavným cieľom rozlúčiť sa s adresátom listu a popriať mu všetko dobré. Okrem toho môže záver mať aj nejakú vedľajšiu úlohu: naposledy zhrnúť obsah listu, štýlovo list uzavrieť, ukázať dôveryhodnosť listu podpisom autora alebo jeho pečaťou.
Záver Albertovho písania má dve časti: tá prvá literárne a obsahovo zhrnuje celý list, druhá hľadí vpred do budúcnosti.
Toto je váš spôsob života…
Najprv teda sv. Albert zhrňuje: „Toto sme vám stručne napísali…“ Používa minulý čas: napísali.
On – pisateľ – uzatvára svoj list, to znamená ustupuje do pozadia a ponecháva tak miesto čitateľom, vytvára priestor pre spiritualitu. To, že svoje písanie končí, „je škoda“ iba zdánlivo, „osiřelý“ text v rukách toho, kto ho číta, predstavuje akýsi duchovný priestor, a to pre každého, kto ho bude čítať – aj pre nás.
„Toto sme vám stručne napísali…“ – ono slovo „toto“ môžeme chápať v dvojromlise.
- Vzhľadom na list ako literárny celok to znamená: toto, čo som práve napísal, tieto moje riadky, tento môj list. A ide skutočne o list. Že list má byť krátky (brevis), patrilo vtedy podstatne k písaniu listov, „písať krátko“ bolo vlastne synonymum pre „písať list“. Vtedajší majstri písania pripomínali svojim žiakom, aby na to nezabúdali. Dodnes je to zjavné etymologicky: z latinského brevis (krátky) pochádza napr. nemecké označenie pre list: der Brief.
Albertov list je krátky kvantitatívne, je podstatne kratší než ostatné rády, napísané pre iné spoločenstvá. A je „krátky“ aj kvalitatívne: rešpektuje, že nemožno predvídať všetko, nechce stanoviť všetko do podrobností, hľadá len to podstatné a pojednávať o veciach podružných sa zdržiava, tomu sa vyhýba. - Vzhľadom na obsah listu, ktorý Albert bratrom práve napísal, označuje slovo: „Toto (sme vám stručne napísali)…,“ onen obsah listu, teda opísaný životný štýl karmelitánov. Tak to hovorí sám Albert hneď v nasledujúcej vete: „stanovili (sme) tak pravidlá vášho súžitia, podľa ktorých máte žiť.“ (Z týchto slov je tiež zjavné: ačkokoľvek sa formálne jedná o list, obsahovo Albert skutočne stanoví pravidlo, rehoľu.) Porovnajme v tejto súvislosti spolu úvod výkladu Albertovho listu a tento jeho záver:
| Výklad (kap. 3) | Záver (kap. 24) | ||
| A | abychom vám podľa vášho záměru dali pravidla pro život, | A | a stanovili tak pravidla vášho súžitia, |
| B | ktoré by ste v budúcnosti mali zachovávať | B | podľa nichž máte žiť |
V oboch prípadoch sa najprv stanovuje forma (A), ktorá dáva životu bratov a ich jednaniu podobu. Táto forma sa tu myslí v celej šírke: nielen základné vybavenie komunity, ale aj zbroj Božiu a Mesiáša (ako ju vyhlíží petitio). A potom v oboch prípadoch ide o (B) proces osvojenia si tejto formy: základné cvičenie sa (kap. 10–17), oblečenie Božími vlastnosťami a ich stále niterné osvojenie si (kap. 18–21). „Toto“ chcel Albert karmelitánom napísať a dať: pravidlá pre jednanie, ktorá napomôžu pretvoriť život zvonka aj zvnútra tak, že bude môcť natrvalo prijať formu Božiu, ktorou je láska.
Táto predložená podoba jednania nie je pritom nejakým strohým výmyslom, ale vychádza zo skúseností pustovníkov samotných: „Pretože nás však žiadate, aby sme vám podľa vášho záměru dali pravidlá pre život…“ (kap. 3). Rehoľa vychádza z vykonanej skúsenosti a sama k novej skúsenosti povedie a už s ňou – ako je zjavné ďalej – počíta.
Ak niekto urobí viac...
K budúcej skúsenosti sú zamerané Albertove slová: „Chce-li pak někdo učinit více,…“ O akom „viac“ je tu reč? Nemôže to byť myslené v zmysle kvantitatívnom, pretože už sám Albertem stanovený spôsob života sa nespokojuje s nejakými hranicami (až sem – a teraz teda: viac). Vzpomínajme napríklad na požiadavky: „dňom i nocou“ rozjímať Písmo, byť „vždy“ zamestnaní nejakou prácou, „v ostatnom čase“ (okrem času výslovného mlčania) sa varovať veľa rozprávať… Práve tak zbroj Božiu si karmelitáni nemajú obliecť len na nejaký čas (čistotu, kázeň myšlienok, vieru a pod.).
Mohlo by teda ono „viac“ mať význam kvalitatívny: to, čo bolo stanovené, žiť ešte intenzívnejšie, so zanietením. Lenže mnohé, čo je rehoľou predpisované, už samo o sebe predpokladá, že to bude konané so zanietením. A navyše zanietenie samo musí mať zdravé medze – samotná rehoľa sa varuje prehnanej křečovitosti (kap. 16) a akékoľvek prípadné preháňanie by malo byť usmernené kapitulou bratov. V dôsledku toho mi ani takýto význam Albertovho „viac“ nepripadá správny.
Nástrojom k porozumeniu Albertovmu pokynu je nám podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi, kde sa hovorí: „(Starej sa o neho) a čo vynaložíš navyše, ja ti doplatím, až sa vrátim“ (Lk 10,35). Porovnajme si to s vetou v reholi: „Chce-li pak někdo učiniti více, odmění ho sám Pán, až přijde.“ Zatiaľ čo u svätého Lukáša stojí v popredí pohľad obchodnícky: niečo viac, než dva denáre zálohy, u svätého Alberta je dôraz presunutý na osoby: niekto urobí viac a sám Pán ho odmení. Dať viac tu znamená dať sám seba. Toho sa rehoľa dotkla už viac razy (napr. citáciou príkazu milovať Boha celým srdcom). Mám za to, že rehoľa nás cestou tohto darovania sa, celým popísaným procesom vnútorného premenenia, oným prorockým očakávaním príchodu Mesiáša vedie až do priestoru, ktorý je mimo oblasti všetkého, čo je popísateľné slovami a vytýčiteľné nejakými predpismi.
Abychom tento priestor popsali, bude najlepšie pridŕžať sa spisu Jana Ruysbroeca „O žiariacej hviezde.“
Ruysbroec pre proces postupného premenenia v Bohu používa obraz štyroch vzťahov. Človek sa môže voči Bohu stavať ako:
- námezdný robotník (ktorému ide len o výsledok, teda o jeho vlastný prospech)
- verný služobník (ten nie je obracaný len sám k sebe, je tu pre druhého; ale má pritom na zreteli len prácu, ktorú pre druhého koná, a zadostiučinienie, ktoré mu táto služba prináša)
- priateľ (teprve ten vychádza za rámec uspokojenia hľadaného v sebe samom; koná skutky lásky a nimi sa zjednocuje so svojím priateľom, ktorý – práve ako niekto druhý, ako „ty“ – je stredom jeho pozornosti; lenže práve v tom je tiež jeho ohraničenosť: priateľ si totiž lásky, ktorú šíri, zostáva ešte stále vedomý)
- syn1 (až tu je prekonať všetko „uväznenie v sebe“, môžeme hovoriť o „zabudnutí na seba“; ale schopnosť takto jednať je možné iba prijať ako Boží dar; zabudnúť na seba presahuje naše ľudské sily; skrytý syn žije úplne z Otca, stratený v Božej láske, „neprežíva“ vedomie seba samého ani svojich motivov).2
To je ono „viac“, ku ktorému sa vzťahuje Rehoľa. „Viac“ tu predstavuje to všetko, čo už nemožno stanoviť, čo je nad formu, čo nemožno vtlačiť do medzí: púšť lásky, kde nie sú cesty; noc viery, ktorá ma vyvádza von z mňa samého. Je to skrytost dávania, ktoré už nevie o tom, že dáva.
„Chce-li pak někdo učiniti více,…“ použitý tvar latinského slovesa vo mne vyvoláva predstavu, ako by dotyčný bol nakoniec sám prekvapený, koľko vynaložil. Zatiaľ čo v novozákonnej podobenstve rozdiel medzi dvoma denármi zálohy a oným „navyše“ je úplne zrejmý, v prípade našej rehole je to inak. Albertovo pravidlo ponúka formu správania, ktorá obsahom, intenzitou a osobným nasadením už sama o sebe je nemerateľná, nepočítateľná. Ako teda môže človek vedieť, že dáva viac? Nie, nedá sa to vedieť. To synovské „viac“ je bezmerné, nekonečné, prekračuje každú mieru ako takú. Stráca sa v nezmernosti Božej lásky, ktorá nikdy nepočíta, ktorá sa „bez rozmyslu“ dáva svojim tvorom. Vzorom pre toto „viac“ je sama Božia láska.
Zatiaľ čo v podobenstve sa cestujúci Samaritán na spiatočnej ceste ešte raz zastaví a doplatí vynaložené náklady, karmelitáni počítajú s druhým príchodom Pána na konci časov. A ten presiahne všetky naše perspektívy, naše obzory, naše pravidlá.
Učíme sa pritom od onoho hostinského. Hostinský (jeho grécke označenie znie v doslovnom preklade: „všetkých prijímajúci“; taký má teda byť karmelitán!) robí „viac“, robí to profesionálne, nepýta sa: „Prečo?“ Jedného dňa mu nečakane akýsi pútnik dopraví do jeho hostinca poníženého, polomrtvého človeka a nechá mu ho tam. Hostinský sa musí starať o niekoho, koho nepozná a koho mu tam nechal cudzinec. On sám nemá toľko súcitu ako Samaritán... Ako majiteľ hostinca je úplne zmätený, dá sa hostom úkolovať k starostlivosti o toho ubožiaka, musí sa rozhodnúť bez afektu, bez emócií. Je ponechaný sám sebe, vynakladá námahu a prostriedky – v čistej nádeji, že sa host vráti. Je rukojemníkom svojho hosta. Rehoľa nás uvádza do role hostinského: Kristus, pútnik, ktorý u nás krátko pobudol ako hosť a zase odcestoval, nás vybočil z našich koľají a zveril nám do starostlivosti našich blížnych, dedičstvo, o ktoré sme nežiadali. A my – v jeho „neprítomnosti“ – sa zmilovávame nad tým, kto je jeho (Kristovým), aniž bychom mali na očiach Kristovo dojate, jeho veľký súcit. Ujímame sa chudého, rôznou bodobou trpiaceho sveta len preto, že chceme byť voči Kristu poslušní. Sme takým hostinským, ktorý plní úlohu, zverenú mu jeho božským Hostom. Naše dávanie tu stráca každú oporu a kontrolu. Už nepramení z môjho citu alebo z môjho rozhodovania, ani z môjho založenia či z môjho presvedčenia. Jediným vodítkom je tu temnota nezištného dávania. Otec – Abba vidí to, čo je v skrytosti.3 Vidí túto skrytost dávania. Toto je to „viac“ hostinského, ktorý vôbec nemyslí na seba. A ako vodítko pre toto „viac“ nám Albert kladie na srdce rozlišovanie.
„Chce-li pak někdo učiniti více, odmění ho sám Pán, až přijde. Ať však správně rozlišuje, neboť rozlišovanie usmerňuje ctnosti.“ Aký význam môže mať rozlišovanie tam, kde nás Božia láska uvádza v nezištnosť, v oprostenie od nás samých? Za takou otázkou sa skrýva zúžené chápanie rozlišovania.
Na začiatku duchovnej cesty pomáha rozlišovanie zvoliť správne základné prostriedky, neskôr pomáha nájsť strednú cestu, neupúšťať. Ešte ďalej pomáha poznať, kedy sa máme vzdať svojej vlastnej aktivity a nechať v nás konať Boha. Rozlišovanie nás sprevádza na každom kroku, a ako na svojej ceste postupujeme, rastie. Nie je vybavením na cestu, ani asketickým cvičením, ani ctnosťou. Zvláštnym spôsobom je prítomné stále. A aké je nakoniec v púšti lásky, v noci dôvery a v onom „viac“ nad všetky pravidlá? Tam mi rozlišovanie stále znovu privádza na myseľ bolestné vedomie, že moja láska – pri všetkej ušľachtilosti a nezištnosti – je stále mojou láskou. To ma vedie k túžbe po tom, aby mnou hýbalo to, čo pochádza úplne od Teba. K tichému čakaniu, k nádeji na pokynutie z Tvojej strany. Pomocou tohto bolestného vedomia ma rozlišovanie vedie na okraj púšte. A tam už mi nie je vodcom, ale niekým, kto ma prijíma. Stalo sa nocou, ktorá ma vedie, púšťou, ktorá je cestou. Nocou, ktorá tých, kto sa milujú, spája v láske.
„Ó noci, spojila si
Milovaného s milovanou,
milou v Milovaného premenenou!“4
Podľa poznámok sestry Petry od Zmrtvýchvstalého, OCD, spracoval P. Gorazd, O.Carm.
(Týmto sme text poznámok sestry Petry prešli až do konca. Kniha Keese Waajimana, ktorú o reholi napísal a v ktorej svoj komentár k reholi rozpracoval podrobne, obsahuje ešte jednu, záverečnú kapitolu, predstavujúcu v celkovom súhrne duchovnú cestu, v Albertovej reholi vytýčenú. Ak sa to podarí, rádi bychom z nej pripravili pre náš časopis aspoň prehľad hlavných myšlienok. Tým by sme celú túto niekoľkoročnú sériu článkov uzavreli.)
