Wilfrid Stinissen (1927–2013)
Svätá Terezka od Dieťaťa Ježiša (vtedy mala šestnásť rokov a bola novicou na Karmeli v Lisieux) písala svojej sestre Celíne: „Využívajme tento jediný okamih utrpenia a hľaďme na každučký okamih. Každý okamih je poklad (...), jediný úkon lásky nám umožní spoznať lepšie Ježiša a priblíži nás k nemu na celú večnosť!“ (1)
Tento text nám prezrádza mnoho zaujímavých vecí: „Využívajme tento jediný okamih utrpenia a hľaďme na každučký okamih. Každý okamih je poklad...“ Hoci sme vo svojej najhlbšej sfére bytosti veční, náš život sa na vonkajšej úrovni odohráva v čase. Jeden malý kúsok života za druhým. Každý okamih má vlastný úkol. Život je oveľa jednoduchší, dokážeme-li ho žiť v prítomnom okamihu: Boh nám totiž nikdy nedáva dve chvíle naraz, ale prichádzajú od neho jedna po druhej. Pán nechce narušovať poriadok stvorenia. Veď čas bol stvorený pre človeka, nie človek pre čas. Preto keď Boh, ktorý dal prírode poriadok, stvoril čas, nechcel mať prevahu nad prirodzenými hnutím človeka. Také hnutia totiž prichádzajú postupne za sebou. V deň súdu preto človek nebude mať žiadnu omluvu. Keď sa bude zodpovedať z toho, ako využíval čas, nebude môcť tvrdiť: „Dal si mi dve chvíle naraz, hoci som bol schopný len jedného voľného aktu.“ Našou devízou je teda ísť krok za krokom a chvíľu za chvíľou. „Nechcem vedieť, stačí mi jeden krok“ (kardinál John Henry Newman).
„Jediný úkon lásky znamená viac ako všetko, čo kedy bolo vykonané.“ Máme neochvejné istoty, že každý zmysluplne prežitý okamih prináša plody a má nepredvídateľné následky. Na úrovni požiadaviek a výsledkov o mnohé prichádzame. Niekto napríklad začne študovať pedagogickú fakultu, ale po dvoch rokoch mení plán a prechádza na medicínu: stratené dva roky! Lenže na hlbšej a podstatnejšej rovine vôbec nemusí ísť o stratu. Každý okamih naplnený naším súhlasom „áno, Otče“ znie nekonečnou ozvenou. Napríklad meditujeme. Zrazu si uvedomíme, že pri tom v myšlienkach väčšinu času trávieme diskusiou so šéfom. A reagujeme na to slovami: „Som beznádejný prípad, nikdy sa nenaučím poriadne meditovať.“ Tým sa ale nemusíme trápiť. Dokonca ani veľkí majstri duchovného života nedokázali meditovať bez akejkoľvek roztržitosti. Jediné, čo je potrebné, je uvedomiť si svoju roztržitosť a ihneď sa vrátiť k modlitbe. Postupne začne rásť naša pozornosť a ostražitosť, aby sme tieto okamihy dokázali zachytiť a naplniť ich láskou. Tak im umožníme stať sa zdrojom nových podobných chvíľ.
Ľudia, ktorí sa často zúčastňujú exercícií, si občas sťažujú na svoj starý zvyk dať si na konci nejaké predsavzatie. Skúsenosť ale opakovane potvrdzuje, že sa nám ich nedarí dodržovať. Vtedy usúdime, že si už nikdy žiadne predsavzatie nedáme. Myslím, že to je chyba. Predsavzatie je určitý spôsob obrátenia. Je ale potrebné vyvarovať sa dvoch chýb. Zrazu sa vzdať akejkoľvek myšlienky na výsledok. Predmetom predsavzatia nemá byť napríklad úprimnosť alebo miernosť, ale pokus, snaha byť úprimný či mierny. Nech už ten pokus vyjde alebo nie, to nehrá zásadnú rolu. A môže sa stať, že bude lepšie, keď utrpíme porážku. Neúspech totiž plní v duchovnom živote veľmi dôležitú rolu: spôsobuje, že sa človek umenšuje. Nemôžeme utrpieť porážku, ak sme najprv neučinili pokus.
A naša ďalšia chyba: chceme sa prinútiť pokračovať. „Odteraz už budem vždycky úprimný.“ Lenže pokračovať v tom, aby sme boli úprimní, nie je v našej moci. Jediné, čo môžeme urobiť, je snažiť sa byť úprimný, keď na to myslíme. Môže ísť o okamih. Ale tie okamihy budú stále častejšie, odstupy medzi nimi sa budú skracovať a nakoniec vytvoria spolu priamku. Inými slovami – život spočíva vo stále nových začiatkoch. Predsavzatie by sa preto malo týkať nového začiatku. Život porastie a bude stále bohatší, ak čím ďalej viac jeho okamihov bude naplnených láskou. Kto pohrdá okamihom, nikdy nedospeje k plnosti života.
„Jediný úkon lásky nám umožní spoznať lepšie Ježiša a priblíži nás k nemu na celú večnosť!“ Je-li okamih vtelením večnosti, znamená to, že keď svoje „teraz“ naplním láskyplným „áno“, zmení sa celá večnosť. Okamih je ako horčičné semienko, najmenšie zo všetkých, ale to, čo z neho vyrastie, je nesmierne. Viac svetla, viac radosti, a predovšetkým viac lásky v celej večnosti. Aká ohromná moc bola človeku zverená!
(1) List z 26. apríla 1889.
Prevzaté z knihy: Kresťanská hlboká meditácia
Autor: Wilfrid Stinissen OCD
Vydalo: KNA
