XXI. Cítim sa nútená, aby som ako viem trošku jasnejšie opísala spôsob, akým som v uplynulých dňoch užívala alebo zakúšala vedenie, riadenie, príjemné pôsobenie a prítomnosť milujúcej Matky a milujúceho Otca.
Môj duchovný pohľad sa k nim neustále obracal. Ich spomienka a obraz boli takmer vtištené do môjho rozumu a poznania, trvalým a podstatným spôsobom bez akéhokoľvek môjho spolupôsobenia k tomu z mojej strany, aby som si niečo podobné získala nejakými predchádzajúcimi myšlienkami alebo inou vlastnou činnosťou. Dialo sa to tak habituálne a podstatne, že všetko plynulo akosi samočinne a oni, ak tomu rozumiem, sa zjavovali na vrcholku ducha, bez predchádzajúceho myslenia na nich alebo očakávania ich.
To bolo tak vtištené, že aj keby som sa, ako sa mi zdá, seba viac snažila sa rozptýliť a ono nazieranie či videnie a užívanie či zakúšanie ich prítomnosti od seba zahnať, nič by som nespravila, keby som sa nedopustila niečoho, čo by sa im nepáčilo. Lebo potom by sa táto ich prítomnosť zatemňovala a zmizla a s ňou aj ona nežná, sladká, nevinná a zároveň úctivá a pozorná láska k nim.
Videla som ich tiež predstavovo, rozlíšene a nerozlíšene. Toto videnie bolo jasné a nejasné, neviem, ako to mám objasniť a urobiť zrozumiteľným. Zdá sa mi, že sa to podobá tomu, čo píše svätá Terézia o niektorých zjaveniach milujúcej Matky a milujúceho Otca, ktorých sa jej dostalo, keď praví, že sa jej pozornosť neupierala na niečo zvláštne v ich osobe, nýbrž že prostým pohľadom a s duchovným potešením patrila na celú bytosť milujúcej Matky.
Tento pohľad bol tak jednoduchý, že som nedokázala patriť na jedného bez druhého, nýbrž ako na dvoch v jednom a ako na niečo dvojité-jednoduché. Tento pohľad bol chápaný v jednote Božskej podstaty.
