XXIII. Láskyhodná Matka a lásky hodný Otec sú nad chápaním zatienení a pohltení božstvom. A keď sa mi zjaví ako takí, a tak silno priťahujú a pripútavajú moju lásku a pozornosť k sebe, potom akoby vo mne nezostala ich živá predstava, nýbrž všetko plynie a smeruje k hlavnému predmetu, k božskému Jednu a Všemu a setrváva v ňom, avšak bez úplného ztratenia pohľadu na nich. Spomienka na nich a láska k nim alebo vnímanie ich sa zaoberá nimi, ako sú uzavretí nad chápaním v božskej podstate a spojení s ňou a týmto spôsobom nazieram a patrím na nich v Bohu a duchovnou láskou a jednotou som s nimi spojená v Bohu. To je, čo o tom dokážem vysvetliť.
Musím k tomu ešte poznamenať, že sama k tomu nemôžem nič pridať alebo ubrať. Napríklad keď sa lásky hodná Matka zjaví sama, potom nie je v mojej moci s ňou mať aj láskyhodného Otca, alebo vôbec mať ho nejakým spôsobom v pamäti alebo v mysli, ani k tomu nemám nejaké tíhnutie, pretože mám za to, že sa Bohu v tú dobu nelíbí nič iné. Stane sa toho presne toľko, a nič viac. Keď to však prejde, potom som k tomu netečná a od toho obnažená, akoby sa to nestalo a nevenujem tomu vôbec pozornosť, len keď tej milosti požívam. Mimo tú dobu som ponechaná v duchovnej chudobe a nahote, bez vnímateľného pôsobenia a vplyvu božských milostí, hoci tu povšechny zostáva podstatné alebo niterné božské svetlo, ktoré žiari v vnútri a vedie a riadi dušu ku všetkému bohulibému.
Tým menej môže pre postrádanie alebo odňatie oné milosti prísť do duše nejaká bolesť, tíhnutie, túžba alebo nepokoj, lebo môj pokoj a uspokojenie, ako sa zdá, sa nezakladá na požívání božských charizmat alebo darov, ale na Bohu samom a na jeho najdokonalejšom zalíbení.
Už niekoľko dní som vnútorne poučovaná, že keď som tak opustená v chudobe a nahote duch, mám sa správať veľmi kľudne a uchovávať sa vo svojej ničote, byť úplne spokojná a uspokojená, mať zalíbenie a radovať sa z toho, že Boh je sám v sebe všetko dobro, že si sám sebe stačí, že je sám so sebou spokojný a nekonečne uspokojený. Vzdávať mu vďaky za to, že sa mu zalíbilo vziať všetko vylievanie milostí, darov a svetiel späť k sebe, a pritom zo srdca jásať a radovať sa, pretože jeho milosti, dary atď. sa lepšie a bezpečnejšie uchovávajú v ňom než vo mne, lebo ja ich často zneužívam.
