Blog

(Exercicie s Alžbětou od Trojice)

... žil v jejím blízkosti nejdéle ... zakusil její vyučování ... opravdu poznal skrytá tajemství její duše...

(anonymná modlitba)

Na jednej strane máme pred sebou Tereziu, mimoriadnu spoločensko-náboženskú a literárnu osobnosť 16. storočia, a na strane druhej Editu Steinovú, inú veľkú ženu storočia dvadsiateho...

Jednota s Bohom, ktorú Jana náčrt Hŕky dokonalosti symbolicky vyjadruje, je zároveň cieľom aj cestou duchovného života...

Dr. Edeltraud Klueting

História rádu pred jeho definitívnym pápežským schválením: zrod napätia¹

Najstarším dokladom, dokladujúcim existenciu skupiny pútnikov latinského obradu na hore Karmel, je „pravidlo pre život“, ktoré im medzi rokmi 1206 a 1214 napísal latinský jeruzalemský patriarcha Albert z Vercelli. Zmieňuje sa v ňom, že to urobil na ich žiadosť. Jeho text je veľmi stručný, popisuje jednoduchý a prísny pútnicky život v nasledovaní Ježiša Krista a obsahuje aj základné ustanovenia o bývaní bratov.

Každý z bratov má žiť vo vlastnej, oddelenej cele, ktorú mu určí predstavený. V cele alebo v jej blízkosti má tráviť čas v meditácii a modlitbe. Predstavená cela má byť blízko vchodu do celého okrsku cel, aby sa prvý stretával so všetkými, ktorí na toto miesto prichádzajú. Oratórium, ktoré bolo zasvätené Panne Márii, má byť postavené uprostred cel, ak to miestne okolnosti dovoľujú. V týchto stručných „architektonických“ pokynoch sa ako vzor odráža klasický, archaický typ palestínskeho mníšskeho osídlenia, tzv. laura. Jakub z Vitry vo svojom spise Historia Orientalis potvrdzuje, že pútnici žili na hore Karmelu „v celách, podobných skromným včelím úľom, a pripravovali ako včely Pánove med duchovnej sladkosti.“

Plného pápežského schválenia „pravidla pre život“ dosiahli karmelitáni až vtedy, keď už sa časť týchto pútnikov presunula do Európy a usadila sa tu. A len vďaka tomuto schváleniu sa zo skupiny latinských pútnikov stal rád, ktorý prijal štruktúry patriace k rehoľnému životu, a vyprofiloval sa novým spôsobom ako rád tzv. žobravý (mendikantský).

Štvrtý lateránsky koncil v roku 1215 zakázal sepisovanie nových rehoľných pravidiel a tým voči rehole karmelitánov (t. j. onomu „pravidlu pre život“) podnietil nedôveru, aj keď priamo o nej nejednal. Druhý lyonský koncil v roku 1274 ju schválil iba na prechodnú dobu. Až v roku 1298 bola – zatiaľ ešte nejasná – existencia karmelitánskeho rádu upevnená pápežským schválením. Napätie medzi tradíciou pútnickej počiatku spoločenstva a neskorším vývojom v rád žobravý, žijúci v mnohých mestách Európy, alebo inými slovami: napätie medzi protipólmi, ktorými sú jednotlivec a spoločenstvo, určuje dodnes spiritualitu a identitu karmelitánskeho rádu.

Úprava textu rehole v roku 1247 – napätie sa stupňuje

Zmena „pravidla pre život“, uskutočnená Inocencom IV. v roku 1247, obsahuje rozhodujúce novinky. Berie do úvahy zmenené životné podmienky v Európe v porovnaní so Svätozemím. Pokyny pôvodnej rehole, určujúce rozvrhnutie priestorov, ktoré patria k spoločnému životu karmelitánov, boli síce prevzaté doslova, no je zjavné, že predstavy o podobách a funkcii cel bratov sa zmenili. Do komplexu jednotlivých cel, ktoré sa nachádzali okolo oratória, je teraz včlenená aj spoločná jedáleň (refektár). To je rozhodujúci krok k posilneniu spoločného života bratov. Niečo také pútnici nepraktizovali. Zatiaľ čo doteraz si každý brat pripravoval a jedol svoj pokrm sám, teraz je to odstránené ustanovením: „Avšak to, čo sa vám predloží, požívať spolu v spoločnom refektári a poslúchajte pritom nejaké čítanie z Písma svätého, kde to možno ľahko zachovať“ (Rehoľa, kap. 7).

Záhy sa medzi bratmi ozvali hlasy proti. Vyvstali prvé reformné prúdy v ráde, usilujúce o zachovanie pôvodného pútnického ideálu. Spis Ohnivý šíp (Ignea sagitta), ktorý rádo-vá tradícia pripisuje (s predpokladom, že bol napísaný okolo roku 1271) generálnemu predstavenému Mikulášovi, nazývanému Gallus (Francúz), pripomína bratrom ich pútnický pôvod a zdôrazňuje, že hodnota cely spočíva v tom, že bratovi umožňuje ústranie a ticho. „Vy však, ktorí bývate v mestách, ktorí ste vymenili jednotlivé cely za spoločný dom, akú duchovnú prax vykonávate, čo je vaša svätá činnosť?“ Jasne je tu vyzdvihnuté: cela nie je priestorom, ktorý má byť vyhľadávaný len na spánok, zatiaľ čo po celý deň bratzi mrhajú svoj čas na uliciach a námestiach mesta. Cela predsa nebola zriadená pre nič iné než pre nepretržitú modlitbu.

K úplnej premene v žobravý rád je obzvlášť dôležité, že nová úprava rehole umožnila, aby bratzi pri usadzovaní sa na ďalších miestach volili miesta úplne ľubovoľne. Nadále už nie sú viazaní usadiť sa iba „na samotách“ (ako to bolo v rehoľe doteraz), ale môžu mať svoje sídla „tam, kde vám budú darované“. To predstavuje rozhodujúci krok k tomu, aby mohli nadobúdať vlastníctvo stavebných miest v mestách, a tým aby sa naozaj stali žobravým rádом. Pretože karmelitáni na týchto miestach neboli samozásobiteľmi (čo do zabezpečenia si potravín) a teda ich sídla nepotrebovali hospodárske budovy, postačila im pre ich kláštory len pomerne malá plocha. V mestskom prostredí mohli prijať skutočne akúkoľvek lokalitu, ktorá im bola poskytnutá, a obratne ju využiť.

Vyhlásenie ústupu z ruchu miest

Veľký reformátor rádu v 15. storočí, generálny predstavený bl. Jan Soreth,² opísal karmelitánske povolanie ako ústup z miest a hľadanie samoty. S tým však vyvstávajú zásadné otázky: ako karmelitáni tento zlomek voči svojmu doterajšiemu spôsobu života a voči svojej doterajšej histórii spracovávali? Ako sa im podarilo nájsť novú identitu? K zodpovedaniu týchto otázok by som chcela využiť nie písomné pramene, ale dochované pamiatky výtvarného umenia – nástenné maľby a fresky. S ich pomocou možno tento vývoj sledovať veľmi pekne.

Nástenné maľby v priestoroch kláštorov

Reformné konštitúcie rádu od bl. Jana Soretha z roku 1466, ale aj konštitúcie tourainskej reformy z roku 1656 kladli veľký dôraz na jednoduchosť, čo do vybavenia klášterných budov. V praxi sa však v niektorých veciach na tieto ustanovenia nedbalo. Naopak, v karmelitánskom ráde sa vtedy stávalo čoraz nákladnejšie prevedenie krížovej chodby, kapitulného sálu a refektára jednotlivých kláštorov. Tieto priestory boli vo vrcholnom a v neskorom stredoveku a tiež v ranom novoveku vo veľkej miere využívané aj pre verejné účely.

Tu sa schádzala – vezmime ako príklad refektár karmelitánskeho kláštera vo Frankfurte nad Mohanom – mestská rada, ale aj súd ríšskej komory a správne orgány ríšskych okresov. V kláštore boli navyše ubytovávaní pápežskí legáti a iní vznešení hostia, ktorí na svojich cestách prechádzali mestom a na dlhší čas sa v ňom chceli zdržať. V Kolíne nad Rýnom sa voľba rektora univerzity, konaná každé štvrt roka, odohrávala striedavo v štyroch konventoch žobravých rádov a tiež profesori z radov mendikantov prednášali svojim študentom vo vlastných kláštoroch. Prístup verejnosti do týchto priestorov kláštora poskytoval možnosť oboznámiť ju s dejinami rádu. Alebo inými slovami: názorné tu bola vyjadrená identita rádu.

V dobe bl. Jana Soretha, v 15. a potom v 16. storočí, začali teda karmelitáni históriu svojho rádu nielen písať, ale aj vyobrazovať. Výtvarné znázornenia k dejinám rádu – nástenné maľby, olejomaľby a sklenené vitráže okien – v karmelitánskych kláštoroch pochádzajú – keď mám na mysli dolnonemeckú provinciu – z doby neskorého 15. a začiatku 16. storočia.

Skúmala som iba kláštery tejto provincie, pretože obmedzený čas mi nedovolil viac. Kolo roku 1500 k nej patrilo 34 mužských a 5 ženských kláštorov. Budovy stredovekých kláštorov alebo ich zvyšky zostali v Hirschhornu, Frankfurte a Miltenci. Na týchto miestach sa dochovali aj nástenné maľby. Z kolínskeho karmelitánskeho kláštora „am Weidmarkt“ nezostal ani jediný kameň, ale v kronike provincie existuje presný popis nástenných maľieb, ktoré sa v ňom nachádzali. Tieto štyri príklady nám poskytujú vhľad do toho, ako vtedy karmelitáni znázorňovali dejiny svojho rádu. A tento vhľad je mimoriadne pohnutý.

Zatiaľ čo napríklad dominikáni vo Frankfurte nad Mohanom sa vtedy spokojili s jednoduchým vyobrazením dejín svojho rádu v podobe stromu,³ ktorý predstavuje analógiu ku koreňu Jesse (por. Iz 11,1), vytvorili karmelitáni na nástenných maľbách veľkého formátu pôsobivú ilúziu o pôvode svojho rádu z hory Karmel a o tom, že sú pokračovateľmi starozákonných prorokov Eliáša a Elizea a „prorockých žiakov“ (o ktorých sa píše v 1 Kráľ 17 – 2 Kráľ 13).

Časová slednosť vzniku týchto „dejin rádu v obrazoch“ s významnými udalosťami vo vývoji rádu v druhej polovici 15. storočia ukazuje ešte jasnejšie ideové súvislosti, ktoré sa tu uplatnili. Reforma Jana Soretha, ktorý sa stal generálnym predstaveným roku 1451 a v tom istom roku začal svoju reformnú činnosť, bola po jeho smrti v roku 1471 za pôsobenia generácie jeho nástupcov ohrozená a zdalo sa, že ztroskotá. Preto jeho životopisec, Jan Oudewater, počešťovaným menom Jan Palaeonydorus (ktorého Soreth osobne obliekol do karmelitánskeho habitu v roku 1455, keď reformoval klášter v Mechelen), prostredníctvom svojich diel, popisujúcich históriu rádu, udržiaval v povedomí bratov impulzy reformy Jana Soretha a inšpiráciu pútnickým ideálom, ztotožneným s prorokom Eliášom. Jeho najvýznamnejšie dielo, spis „Liber trimerestus de principio et processu Ordinis Carmelitici“ vyšlo tlačou roku 1497 v Miltenci.

V tom, že sa odvolávali na Eliáša ako na zakladateľa svojho spoločenstva, našli karmelitáni významného podporovateľa v neposlednom rade v pápežovi Sixtus IV. Ten v bule Dum attenta z roku 1476 (ktorá je nazývaná „mare magnum carmelitarum“, teda „veľkým morom“ prízvuku, preukázanej karmelitánom), vyhlásil, že karmelitáni sú oprávnenými dedičmi a nasledujúcimi prorokov Eliáša a Elizea a ostatných otcov, ktorí žili pri prameni Eliášovom.

Má teza o účele znázorňovania histórie rádu:

Ikonografické programy zmienených nástenných maľieb plnia niekoľko účelov. Po prvé, sú – pre rehoľné spoločenstvo samo o sebe – pripomienkou reformy, šírenej Janom Sorethem, a jej podporou. Dnu rádu tieto ikonografické programy zrkadlia ono obrodné úsilie, a to obrátivši pohľad späť k pravzoru bohumilého pútnického života prorokov na hore Karmel. Tak pokračujú v presadzovaní obnovy života rádu. Pričom reformu nemožno považovať za nejaký jednorazový úkon, ale to, že sa o nej píše (a číta) opakovane a že bratzi v kláštore majú často na očiach vyobrazenie onoho pôvodného zdroja, ktorým sa reforma inšpiruje, pripomína jej stálú aktuálnosť.

Po druhé, tieto vyobrazenia sú určené tiež zrakom ľudí zvonka a rozvíjajú koncept „estetiky“, vlastnej karmelitánskemu rádu, ktorým sa rádu sám seba predstavuje ostatným.

Čo mali maľby zvestovať karmelitánom samotným

K prvej časti mojej tezy, to znamená k tomu, že vyobrazené námietky súvisia s reformou, presadzovanou Janom Sorethem, nachádzame niekoľko dôkazov v maľbách v kláštore v Hirschhornu na Neckaru.

Hirschhorn
Nástenné maľby v kapitulnej sieni kláštora Panny Márie v Hirschhornu vznikli okolo roku 1509 a pochádzajú z okruhu umelca, ktorý sa menoval Jerg Ratgeb. Maľby pokrývajú stenu, v ktorej sa nachádzajú okná, a protilehlú dlhšiu stenu miestnosti.

Stena s oknami je vyzdobená stojacími postavami svetcov v životnej veľkosti. Postavy sú vyobrazené ako na ploche samotnej steny, tak po stranách každého okna v jeho ostění. Stred celej skupiny postáv je zdôraznený vyobrazením Panny Márie, ktorá svätému Šimonovi Stockovi odovzdáva škapulíř.

Viz Tabuľka (poklepnutím zväčšite):

Na protilehlej stene je v desiatich poliach vyobrazené biblické vyprávanie o Eliášovi podľa 1 Kráľ 17–19, počínajúc Eliášovým proroctvom pred kráľom Achabom (1 Kráľ 17,1) a zázračným zásobovaním Eliáša potravou prostredníctvom havranov (17,2–4). Obrazy sa dochovali poškodené, posledné štyri sa nezachovali vôbec. Posledný dochovaný výjev zachytáva pomazanie Elizea za proroka. Jednotlivé výjavy sú opatrené komentárom.

Vyprávanie o Eliášovi tu má niekoľko významov:
Ukazuje, že tradícia života na hore Karmel siaha až k prorokom zo Starého zákona. Zámerne spája súčasnosť toho, kto sa na maľby díva, s tradíciou pútnického života na hore Karmel, kde rád vznikol a ktorá je posvätená udalosťami zo života prorokov.

Výjavy predkladajú karmelitánom v proroku Eliášovi príklad veľkej sily viery. Zdôraznené je tiež Božie vyvolenie Eliáša a Eliáš je ctený ako zakladateľ rádu. A dejinným pojítkom medzi Eliášom a súčasnou históriou rádu sú svätci, vyobrazení na stene s oknami. Na ich príklade je jasne patrné, ako tradícia prorokov a pútnikov ďalej v ráde pokračuje. Sú mostom, ktorý prekonáva vzdialenosť medzi „prvým založením“ rádu prostredníctvom proroka Eliáša a novým začiatkom na Západe vďaka francúzskemu kráľovi, svätému Ľudovítovi IX. Tým je jasne daná ústredná myšlienka: pripomienka počiatku rádu a nutnosti začínať stále znovu (stále život rádu obnovovať).

Ovšem ústredná „duchovná kotvou“ výzdoby kapitulnej siene je vyobrazenie Panny Márie. Odovzdanie škapulíře svätému Šimonovi Stockovi je zvláštny prejav Máriinej priazne a ukazuje zvláštne vyvolenie karmelitánskeho rádu. Odovzdanie škapulíře znamená istotu spásy. V kapitulnej sieni sa odohrávali aj tzv. kapituly vín, teda bratia tu vyznávali viny, ktorých sa dopustili, bolo im uložené, aké pokánie budú konať, a oni ho prijali. Tu pred tvárou Panny Márie bol provinilý brat opäť prijatý do spoločenstva, ktoré stojí pod jej zvláštnou ochranou.

Takisto voľba a poradie pri vyobrazení rádo-vých svätcov tu nie sú nahodilé. Odpovedajú vtedajšej karmelitánskej liturgii a tiež legendáriám, ktoré sa vtedy v kláštoroch predčítali. Pre porovnanie som mala k dispozícii legendárium z kláštora karmelitek v Namur, ktorý založil bl. Jan Soreth. Pochádza z posledného desaťročia 15. storočia. V ňom sú legendami zastúpení títo svätci: Eliáš, Elizeus, Jonáš, Albert z Trapani, Ondrej Corsini, Angelus zo Sicílie a Peter Tomáš. Oproti vyobrazeniam z kapitulnej siene v Hirschhornu tu teda chýbajú Dionýzius, Cyril a francúzsky kráľ Ľudovít.

Presiahli by sme rozsah tohto pojednania, keby som sa zaoberala aj porovnaním s liturgickými prameňmi. Dôkladne ich preskúmal Pachalis Kallenberg.⁴ Chcela by som poukázať len na to, že vlastné svätci rádu boli v karmelitánskom breviári so samozrejmosťou slávení ako „festum duplex“ (ľudovo povedané: na ich slávení bol položený dôraz). Takisto na svedectvo z oblasti literatúry môžem v tomto článku poukázať len krátko. Najvýznamnejší literát karmelitánskeho rádu, bl. Baptista Mantuanus, súčasník Jana Soretha a zároveň sám tiež veľký obnoviteľ rádu, ospevoval vo svojich chvalo-rečiach prednosti prísnejšej observancie a návrat k počiatkujú poustevnického ideálu Karmelu. O Janovi Palaeonydorovi už som sa zmienila. Jeho „kronika“ predstavuje tým, čo sa v nej vypráva, základ ikonografického programu nástenných maľieb, ktorých si tu všímame. Týmto spôsobom boli vtedy dejiny rádu a postavy rádo-vých svätcov prítomné na všetkých rovinách života observantného (t. j. reformovaného) kláštora: pripomínali sa pri modlitbe, pri čítaní z legendárií a boli znázornené vo frekventovaných priestoroch kláštora.

Čo mali maľby zvestovať ľuďom zvonku

K druhej časti mojej tezy, to znamená k tomu, že prostredníctvom maľieb rád predstavoval seba samého a pôsobil na svojich hostí, poznamenej: je príznačné, že výzdobe krížovej chodby, kapitulnej siene a refektára sa postupne venovalo stále viac starostlivosti. Ako som už spomenula, tieto priestory boli prístupné aj ľuďom zvonka, nečlenom kláštera, a slúžili – môžeme povedať – verejnosti ako spoločenské priestory.

Kolín nad Rýnom
Kolínsky karmelitánsky klášter (bol založený v roku 1255 ako prvý v Nemecku) sa mohol pýšiť reprezentatívnym vyobrazením dejín rádu, ktoré tvorilo 20 maľieb, pričom k každej bolo pripojené dvojveršie (distichon) ako vysvetľujúci komentár. Cyklus bol vytvorený asi okolo roku 1500 a do dnešného dňa sa nedochoval. Napriek tomu ho poznáme z popisu v provinčnej kronike. Bol k zhliadnutiu v tzv. camera hospitum (miestnosti pre hostí). Teda ľudia zvonka sa k nemu nielen mohli dostať jednoducho pri príležitosti svojho pobytu v kláštore, ale bol pravdepodobne priamo prvoplánovo vytvorený na to, aby týmto ľuďom vylíčil históriu rádu. Aj keď sa nedochoval, kronikári zo 17. storočia ho dobre poznali a zachovali nám v úplnosti obsah nápisov k výjavom. Cyklus nechal vytvoriť provinciál Dietrich von Gouda (zomrel 1539) so zadáním predstaviť dejiny rádu od doby proroka Eliáša až po založenie kolínskeho kláštora.

Texty distichov sa dochovali v úplnosti a vyplýva z nich, že maľby mali sprítomňovať pôvod karmelitánov a dokazovať legitímnosť a kontinuitu rádu. Výtvarné znázornenia a pripojené texty sa vzájomne vysvetľujú, takže tu vznikli ilustrované dejiny rádu. O založení kolínskeho kláštora je reč v 15. a 16. distichu, 17. distichon hovorí o záchrane karmelitánov Ľudovítom IX. Nasledujúci distich vypráva o tom, ako karmelitáni namiesto pruhovaného plášťa začali používať plášť biely. Celý cyklus je zakončený prosbou k Matke Božej, patrónke rádu, o požehnanie.

Frankfurt nad Mohanem
Celkom inak predstavil dejiny rádu maliar Jerg Ratgeb v roku 1517 vo frankfurtskom kláštore. Tento kláštor sa roku 1469 pripojil k reforme Jana Soretha a už roku 1492 si dal znázorniť dejiny rádu a legendické vyprávanie o sv. Anne na retáble jedného oltára. O tomto diele, takisto ako o maľbách v krížovej chodbe tamojšieho kláštora tu pre stručnosť podrobnejšie nebudem hovoriť. V krížovej chodbe sú znázornené dejiny spásy od stvorenia sveta až k životu a utrpeniu Pána Ježiša a po posledný súd.

Zameriam sa na rozšírenú maľbu v refektári (jedálni) kláštora. Ide o monumentálne dielo rozmerov 28,5 m šírky a 4 m výšky. Dokončené bolo roku 1517. Pokrýva celú južnú stenu refektára a ukazuje obrovskú krajinu s pútnikmi. Do nej sú umiestnené štyri výjavy z dejín rádu, a to bez nároku na chronologické poradie. Všetko sa odohráva v jedinej súčasnosti, všetko je pre toho, kto sa na obrazy díva, „dnes“:
Život proroka Eliáša.
Život proroka Elizea.
Prenasledovanie karmelitánov vo Svätej zemi.
Útek karmelitánov do Európy s pomocou francúzskeho kráľa, sv. Ľudovíta IX.

Život oboch prorokov je vyobrazený podľa vyprávania v knihách Kráľovských. Prenasledovanie a mučeníctvo karmelitánov vo Svätej zemi je vylíčené drastickým vyobrazením a nápisom na koberci, namalovanom nad výjavom. Podľa textu sa všetko týka obdobia od roku 537 po Krista do roku 1290. Maliar spája v jeden výjav udalosti časovo i miestne veľmi odľahlé. Všetko je tu znázornené ako jedno veľké mučeníctvo. Miestom, kde sa všetko vyprávané odohráva, je hora Karmel, obklopená morom. Jerg Ratgeb líči prepadnutie pútnikov, ktorí žili na svätých miestach, označených „fons Heliae“ (prameň Eliášov) a „spelunca Heliae“ (jeskyně Eliášova). Rôzne spôsoby mučeníckej smrti sú tu podané realisticky a podrobne. Kláštory sú zapálené, bohoslužobné predmety zničené, mnísi sa vrhajú z okien horiacej budovy. Niektorí sú tlčení kyjmi, sťatí, napichovaní, topení, strieľaní šípmi, vláčení za koňmi, pálení spolu so svojimi svätými knihami atď. Traja z nich sú na popravišti za klášterom krížovaní, čím je zreteľne naznačené, že ide o náznak troch krížov na Kalvárii a že dôvodom mučeníctva všetkých je nasledovanie Krista.

Osoby sú bezmenné, nenachádzame u nich žiadne nápisy, ktoré by nám umožnili ich identifikovať. Táto anonymizovaná forma vyobrazenia nás má priviesť k tomu, aby celý rád bol v našich očiach mučeníkom. Iba jedna jediná osoba je tu označená menom, totiž sv. Gerard, ktorý je strmhlav zvrhnutý z vysokej hory do priepasti. Jan Palaeonydorus o ňom píše v 10. kapitole druhého dielu svojej kroniky rádu. Jeho meno niesol jeden kláštor dolnonemeckej provincie: Geraardsbergen. Nápis na koberci s nepatrnou obmenou preberá Palaeonydorov text a končí slovami: „Zničili kláštory do základov a naplnilo sa, čo prorokoval Izaiáš 16: „Radosť a jásot budú od Karmelu odňaté,“⁵ a Jeremiáš 48: „Zmizla z Karmelu radosť a jásot.“⁶

Vrchol a záver monumentálnej maľby predstavuje vyobrazenie záchrany karmelitánov prostredníctvom francúzskeho kráľa, svätého Ľudovíta. V tesnej návažnosti na text Palaeonydorov (3. kniha, 4. kapitola, str. 164) uvádza nápis nad výjevom, že približne roku 1248 pristál pri krížovej výprave francúzsky kráľ so svojimi loďami pri úpätí hory Karmel, keď ho Panna Mária zachránila z nebezpečenstva na mori. Vzal preto niekoľkých karmelitánov so sebou do Francúzska a usadil ich v Paríži. Palaeonydorus píše, že ich bolo osem.

Maliar Ratgeb sa od tohto popisu udalostí odkláňa a na svojej maľbe predstavuje akýsi exodus celého rádu, ktorý sa naloďuje v usporiadanom procesí s k tomu patriacimi zástavami, liturgickými knihami a darmi. Nápis sa drží textu Palaeonydorovho a znie: „Približne v roku 1248 svätý Ľudovít, vznešený kráľ francúzsky, s rôznymi vévodami iných krajín, potom čo v Zasľúbenej zemi vykonal mnoho vojnových činov proti Saracénom, navštívil pokorne svätý hrob a iné sväté miesta. Potom, čo bol na láskyplnú prímluvu Rodičky Božej pri nebezpečnej plavbe na mori pri úpätí hory Karmel zachránený, vystúpil tu sám na túto horu. Pohnut rozumnými domluvami bratov svätej Márie, ktorí tam skromne žili, a dobrou povesťou a zbožnosťou vynikajúcich bratov rádu svätej Panny Márie, vzal niektoré z bratov s dovolením predstaveného do Francúzska a vystaval im vo svojom meste Paríži kláštor. Títo k sebe prijali ďalších a založili postupne v rozličných krajinách Francúzska a Nemecka kláštory nášho rádu.“

Moholč
V moholčskom kláštore sa do našich čias zachoval iba jediný výjav: uchvátenie Eliáša na voze s dvoma ohnivými koňmi (dle 2 Kráľ 2,11–14). Pravdepodobne aj v tomto kláštore bol vyobrazený celý cyklus obrazov s Eliášovým príbehom, ale zachovala sa táto jediná maľba.

Maľby sú súčasťou celkového úsilia obnovy rádu k vernosti jeho počiatku

Na záver by som ešte rada poukázala na komplexnosť vzťahu medzi priestormi reálnymi a priestorom v mysli. Je príliš zužujúce, ak vyobrazovanie dejín považujeme zo strany karmelitánov len za vonkajší výraz ich potreby reprezentácie, sebapatrnice či budovania si vlastnej identity. To je výklad, ktorý ulpíva iba na rovine reálnej architektúry a umenia.

Výtvarné programy, obsahujúce galérie rádo-vých svätcov a kľúčové scény dejín rádu, však tým, že všetko podávajú ako prítomné, majú veľký význam ako výrazný symbol. Tým, že pomíjajú odlišnosť dôb, kedy sa udalosti udiali, a presádzajú minulosť do súčasnosti, vytvárajú most medzi rozporom a súladom, čo do času (diachronií a synchronií). Priebeh dejín je tak predstavovaný ako naplňovanie Božieho plánu s ľuďmi. Typológia prechádza v eschatológiu a priesvitom cez udalosti minulé sa hľadí do budúcnosti. Scény, vyobrazené na stenách, predkládali myslí k rozjímaniu vzory silnej, bezpodmienečnej viery a cenného Božieho vyvolenia: mučeníkov na hore Karmelu, ktorí pre svoju vieru zomreli, svätých a blahoslavených Eliáša, Elizea, Jonáša, Alberta, Ondreja Corsiniho, Petra Tomáša a iné, s ktorými sa vtedajší bratia karmelitáni stretávali denne aj pri čítaní rádo-vých legendárií a pri slávení liturgie, vlastnej ich rádu. Toto spoločné pôsobenie hovoreného, spievaného a písaného slova a obrazov, sprítomňujúcich dané udalosti a postavy, môžeme považovať za celkový koncept, pomocou ktorého reformátori rádu cestou pripomínania pravzoru pútnického, bohumilého života na hore Karmel upevňovali vnútornú kompaktnosť rádu. Vzpomienka na Božie spásne skutky minulosti mala súčasníkom ukazovať cestu do budúcnosti.

Karmelitánska identita vrcholí vyobrazovaním hory Karmel. V tých priestoroch kláštora, ktoré neboli opatrené nástennými malbami, nachádzame preto zvyčajne aspoň vyobrazenie rádo-vého znaku, ktorý horu Karmel pripomína symbolicky. Heraldický popis vidí v tomto znaku iba vyklenutý hrot, ale karmelitáni v ňom spatrujú symbol, ktorý predstavuje horu Karmel, vlastný ideový stred karmelitánskeho rádu, naň sa vždy upomínalo a jemu je treba ostať verný. Vyobrazovanie rádo-vého znaku v sebe uchovávalo a uchováva aj dnes pripomienku, že rád vznikol z pútnikov v Svätej zemi, a tak mendikantov vo veľkých mestách sveta ustavične upomína na počiatok, z neho vychádzajú.

Veľa som premýšľal o tom, či toto zaujímavé téma má nejakú obdobu v našom bežnom živote. I my sa obklopujeme obrazmi či obrázkami: rozmísťujeme ich na stenách svojich bytov, na pracovnom stole, inštalujeme na monitore počítača. Fotku, ktorá sa dřív nosila v peňaženke, nahradila dnes tapeta na displeji mobilného telefónu.

Čo do námětu stále bohužiaľ má dosť priestoru kýč: idylických krajín, kaňonov, psov s okuliarmi na očiach atd. Niektorí si takto „zvečňujú“ motocykle, železnice, majáky, kvety, deti. Len časť nás využíva toho, aby si týmito prostriedkami vytrvale pripomínala svoje najbližšie: svoje deti, rodinu, miesta, kde prežili krásne chvíle o dovolenke atď.

A kto si takto staviame pred oči nejaké svoje vzory? (Istý sa mnou budete súhlasiť, že fotky športovcov a hercov, ktoré majú radi mladí ľudia, nie sú tou kategóriou, ktorú by som tu mal na mysli.) Asi sa tu premieta dnešný celkový komplikovaný vzťah k vzorom a autoritám.

Obmeňme teda otázku. Kto týchto prostriedkov využívame k cieľovému smerovaniu svojich myšlienok (na ich rozptýlenosť inak toľko naříkáme)? Keď sa nás takto pýtam, nič neprosazujem. Snažím sa len podnítit nás k zamysleniu – v čo najširšom úhle pohľadu – a priviesť nás základnej otázke: stálo by to za to týchto vecí lepšie využívať alebo nie?

My u tých obrázkov, ktoré máme okolo seba, na to, o čom majú proklamovať, možno väčšinou nepomýšľame. Proste ich chceme mať na očiach. Zmysel toho sme si možno neformulovali. Dobrá, pokúsme sa vyjadriť si ho teraz!

Necháme sa naviesť myšlienkami dr. Klueting: čo tým, že sa vhodne obklopíme obrazmi, ktoré k nám potom priebežne proklamujú o tom, kde sú naše korene, hovoríme sami sebe? Naznačím svoje postrehy: ide tu o vyslobodenie z zajatia prítomnosťou. O rozpomenutie sa na Božie skutky a dary. Pripomenutie si minulosti sa hneď môže stať návodom, ako ešte inak by šlo uchopiť prítomnosť.

A čo tými obrazmi chceme povedať druhým? (Monitor je zvyčajne moje súkromie, ale obrazy v obývaku volím s ohľadom na hostí. Tie majú aj reprezentatívny účel.)
Chceme sa podeliť o svoj vkus a o to, čo nás teší. Z čoho žijeme. A tu by sme mohli prejsť k uvažovaniu o kríži v našich domoch a pri našich cestách aj.
Téme by sa otvorila do ďalšej šírky...

P. Gorazd, O.Carm.

Ide o grafickú báseň sv. Jána od Kríža, ktorá predstavuje duchovné dielo v rozsahu jedného lístka papiera takej veľkosti, aby sa vošiel do breviára...

kapitola z knihy Modlitba chudého

V predkoncilnom katolíckom chápaní cirkvi sa zdôrazňovalo také chápanie cirkvi, ktoré sa sústreďovalo výhradne na jej vonkajšie, organizačné prejavy, na hierarchiu...

Pred päťdesiatimi rokmi 4.–6. januára 1964 podnikol pápež Pavel VI. prvú novodobú pápežskú cestu – púť do Svätej zeme...

kapitola z knihy Posolstvo Jána z Kríža